O tom ako sa dá zvládnuť takto dlhý beh porozprával priamy účastník Andrej Šoltýs.
Štefánik Trail je 144 kilometrov dlhý horský beh. Ako sa človek dostane od školskej tisícpäťstovky či dvanásťminútovky k 24-hodinovému behu?
– V mojom prípade tak, že si dá od behu 25 rokov pauzu. Popri iných športoch som behal len veľmi striedmo, kvôli základnej kondícii. Pred pár rokmi som sa viac-menej náhodou dostal do výbornej partie ľudí, s ktorými sme odbehli štafetový beh 345 km Od tatier k dunaju. Viacerí z nich behajú aj Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, tak som sa nechal namotivovať a prihlásil sa. Keď bolo po maratóne, rozmýšľal som ako všetky tie nabehané kilometre zužitkovať a ultrabeh vyzeral ako logické spojenie novozískanej kondície a mojej záľuby v pohybe v horách.
Akému športu ste sa predtým venoval a čo vás priviedlo k diaľkovým behom?
- Ako dieťa som súťažne lyžoval, neskôr som prešiel na skialpinizmus a potom nadlho k horolezectvu a športovému lezeniu. Keď sa mi mala narodiť druhá dcéra, začalo byť jasné, že s víkendovými, či týždňovými výjazdami do hôr je na nejaký čas koniec. Keďže behať sa dá priamo od vchodových dverí a netreba nikam cestovať, zdalo sa mi to ako fajn alternatíva – človek si aj zašportuje aj nemusí na celé dni odchádzať z domu. Na ultrabehu mám najradšej to, že sa človek vlastnou silou, len s minimom výstroja dokáže dostať na krásne miesta. Je to také vylepšenie turistiky – za rovnaký čas viac prejdeš, viac vidíš a ešte aj nemusíš vláčiť ťažký batoh!
Štefánik Trail ma dlžku 144 kilometrov. Kde bežci jete a pijete? Aký vystroj si bežec nesie so sebou?
– Na ST 140 je približne každých 20 km zabezpečená občerstvovacia stanica, zásobená vodou, ionťákmi, čajom, kávou a typickými ultrabežeckými „jedlami“: chlieb s masťou alebo s nutellou, čipsy, škvarky, melóny, pomaranče... a na niektorých aj luxus v podobe rizota, cestovín, či skvelej slepačej polievky. Do batoha stačí zobrať vodu, pár tyčiniek, alebo energetických gélov a povinnú výbavu: čelovka, náhradné baterky, obväz, alu-fólia a možno tričko s dlhým rukávom, keď sa v noci ochladí.
Ktorý úsek bol najťažší? Chceli ste to niekde vzdať?
– Najťažší bol posledný nočný úsek na Pezinskú babu. Po 70 km sa už hlási únava, začínajú prvé bolesti a ubehnúť ešte raz toľko sa zdá nepredstaviteľné. Vtedy je lepšie si to nepredstavovať a brať jednoducho ako fakt, že kým je to fyzicky čo len trochu možné, treba sa hýbať dopredu. Únava, nepohodlie, aj veľa rozličných bolestí časom prejde, a po 100km sa kľudne môžte cítiť lepšie ako po 50km. V mojom prípade to rozhodne tak bolo, za čo iste môže aj môj sprievodný bežec – pacer – Juraj Vanovčan, ktorý so mnou bežal z Pezinskej baby až do cieľa, motivoval, podpichoval, fotil a neustálym rozprávaním znemožnil čo len myslieť na vzdanie sa.
Boli ste schopný stále bežať aj pred cieľom? Aký to bol pocit, po noci a dni behu v malokarpatských lesoch nakoniec bežať po dunajskom nábreží s cieľom na dohlaď?
Blízkosť cieľa robí zázraky! A navyše stará ultrabežecká múdrosť hovorí, že keď ťa už bolí aj beh aj chôdza tak nie je dôvod nebežať. Takže aj na posledných úsekoch sme bežali, a to podstatne rýchlejšie, než som očakával. Obával som sa, že po nábreží do cieľa už len dokrivkám, ale toto sa našťastie nesplnilo a posledné kilometre boli vyslovene pôžitkom.
Štefánik Trail ste bežal prvýkrát a skončil na výbornom 42. mieste zo 184 štartujúcich ultrabežcov. Čo by ste odporučil záujemcom o tento extrémny druh športu?
Ak máte radi beh a hory, doporučujem si to aspoň raz vyskúšať. Zažijete veci, ktoré sa na 10 kilometrovom behu nestávajú, stretnete skvelých ľudí, zistíte, že zvládnete viac než si myslíte a prinajhoršom si poviete „nikdy viac“ a budete mať zážitok na celý život.
Autor: JURAJ VANOVČAN
