Eva Trizuljaková, 8-násobná mama: Od Mudrocha k artprotisom

SENICA. BRATISLAVA. Partička okolo Elánu a celá kultúra vtedy mala svoje zvyklosti. Veľa vecí vybavili pri alkohole. Jednou z hlavných myšlienok, ktoré riešili výtvarníci, bola absencia školy. U Jána Mudrocha (1909-1968) za najpozitívnejšie považujem práve založenie školy.

Takto si nielen na svojho pedagóga Jána Mudrocha, najskôr na oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, spomína jedna z jeho najstarších žijúcich žiačok, bez pár mesiacov 90-ročná výtvarníčka Eva Trizuljaková.

Žije v Bratislave a z okna izby vidí na Slavín(1957-1960), kde na pylóne pamätníka obetiam druhej svetovej vojny čnie socha Víťazného vojaka – dielo jej manžela Alexandra Trizuljaka (1921-1990). V Senici-Sotine jej syn Klement postavil kostol. A jej syn Marek, sklár a fotograf (ďalší z jej ôsmich detí), vystavuje do 3. júna spolu s manželkou, reštaurátorkou a maliarkou Miroslavou (Asymetrie) v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici.

Promovala ako mama troch detí

Kým vznikla Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, študovali výtvarníci v rámci Slovenskej vysokej školy technickej, kde jedným z pedagógov pre Evu Trizuljakovú bol rodák zo Senice-Sotiny Ján Mudroch, ktorý sa stal i prvým rektorom VŠVU. „Už od Slovenského štátu budovali ten sen o škole, ktorá vznikla roku 1949,“ spomína E. Trizuljaková. Promovala ako mama troch detí a od Mudrocha prešla k profesorovi Vincentovi Hložníkovi (1919-1997).

VŠVU bola prvou vysokou školou na Slovensku zameranou na komplexné štúdium výtvarného umenia. Jej manžel Alexander, najskôr Evin konškolák, potom aj otec jej ôsmich detí, bol pedagógom VŠVU a učiteľským kolegom našich rodákov zo Záhoria – sochára Jozefa Kostku a maliara Jána Mudrocha.

Alexander sa stal aj obeťou doby. Ako veriaci, z rodiny, ktorá sa ani verejne vierou netajila, musel na nátlak normalizátorov zo školy odísť roku 1972. Podobne ako Jozef Kostka či Vincent Hložník. S Hložníkom sa v pre nich najťažšom období podieľal na budovaní rozostavaných sakrálnych stavieb, ktorých základy vznikli za čias krátkeho a okupáciou Československa prerušeného Dubčekovského uvoľnenia.

Keď sa uchádzali umelci o šancu – vytvoriť pred Múzeum Ladislava Novomeského v Senici sochu básnika v nadživotnej veľkosti, patril medzi nich aj Alexander Trizuljak. Sochu vytvorili podľa návrhu Jána Kulicha (1930-2015).

Mudroch s Lolou kočíkovali

V pamäti sa Eve Trizuljakovej vybavuje aj sentimentálna spomienka, ktorú jej občas Ján Mudroch pripomenul. „Keď som bola ešte dieťa, sestra mojej mamy Lola, pekná mladá, v tom čase asi 17-18-ročná, ma chodila kočíkovať po dunajskom nábreží.

Niekde tam sa stretli aj s Mudrochom. Mudroch jej začal dvoriť, a tak ma dakedy kočíkovali vedno. Lola bola aj výbornou plavkyňou, no zomrela na tuberkulózu...“ Románik však nestihol začať a nemal pre Mudrocha osudové pokračovanie.

Sfilmovaný koniec vojny

Z okna spáľne ponad rozkvitnutý gaštan vidno Slavín s manželovou sochou Víťazného vojaka. Alexander Trizuljak by mal 15. mája 95 rokov. Je zaujímavé pre pani Evu spomenúť aj dnes, že i v posledných okamihoch druhej svetovej vojny boli s Alexandrom Trizuljakom blízko, hoci sa až roku 1949 stala jeho manželkou. Brali sa veľmi rýchlo, aby to stihli, aby ich mal kto zosobášiť v kostole, aby im všetkých kňazov roku 1949 nevzali.

„K tomu koncu vojny. Bol začiatok apríla 1945. Vybehli sme so spolužiačkou z Dievčenskej školy na Dunajskej ulici v Bratislave. Začali padať bomby. Plakalo sa. Niekto bol ranený. Padali skaly... Ale nám sa nič vážne nestalo. Prežili sme to. Asi pol hodiny v kryte. Všade boli vtedy pivnice upravené ako kryty. Vybehli sme odtiaľ na Grösslingovu, a niekto nás nafilmoval. Viackrát som to potom videla premietané, keď opakovali niečo z vojny...Pritom, ako som sa neskôr dozvedela, môj budúci manžel bol v rovnakej chvíli len kúsok od nás. Pri múzeu. (Smiech.) To považujem za niečo ako znamenie…“ Spomína od roku 1990 vdova - pani Eva.

Mamička

Čo si na Eve Trizuljakovej ako na mame s odstupom rokov cení literárna redaktorka Mária Majerníková, rodená Trizuljaková? „Čo mi najviac utkvelo z detstva? Spoločné nedeľné obedy, keď sme všetci desiati sedeli pri stole. Mama vedela vytvoriť slávnostnú atmosféru, krásne stolovanie, uvariť vynikajúci obed a napiecť dobré koláče. Vždy sme pociťovali, ako sa naši rodičia tešia z veľkej rodiny, z toľkých detí.“

Aj otec bol v jej očiach zaujímavý zjav. „Pre mňa bol impozantný veľký človek (meral 192 cm), ktorý bol takmer stále v práci (škola, ateliér), ale pre rodinu vedel všetko vybaviť. A takmer všetko zabezpečiť. Tie krátke chvíle, keď nás niekedy večer ukladal spať, sme milovali. Mama zase vedela navodiť tú tvorivú atmosféru. Všetko, do čoho sa pustila, robila, ako najlepšie vedela. A vo veľkom štýle, či už išlo o domácnosť, varenie, šitie, štrikovanie – do všetkého nás aj zaúčala.“

K rodinným záľubám vraj patrili rybačky. Chlapci sa venovali loveniu rýb a mama si rozložila paletu a farby a maľovala dunajskú krajinu. Na jeseň počas hubárskej sezóny vyrážali Trizuljakovci na huby na Záhorie. Ráno skoro tam, večer s plnými košmi nazad. Pri čistení húb či „pri víne spomínali na svoje obľúbené miestečká nálezov – pri jazierku, pri handre... – a na úlovky, ktoré našli.“

Eva Trizuljaková na huby už ako dieťa jazdila s otcom ich „hadimrškou“: „Na Zochovu chatu, na Vysokú, ku Kiripolcu – Kostolišťu... Ešte po smrti manžela asi do 80-tky som tam chodila na huby. Sušili sme ich a zavárali na kyslo...“

Ambície výtvarníčky a materstvo

Z ôsmich detí Evy Trizuljakovej väčšina svoje profesie spojila s výtvarným umením, architektúrou, literatúrou...Michaela, Mária, Marek, Katarína, Alžbeta, Alexander, Klement, Pavla...Za každým je umelecký i ľudský vklad rodičov – uznávaných výtvarníkov. Ako to v rodine zvládala?

„Musím pochváliť všetky moje „tety“, čo som mala pri deťoch. Nemala som ich veľa. Lebo keď už tu niektorá bola a dobre sa chovala a ja k nej, mali sme dobré vzťahy. Iba jedna náhle umrela. Druhá tu bola – mala skoro sedemdesiat a pri osemdesiatke odišla…Tá mi vychovala tie posledné deti a všetky na ňu pekne spomínajú.“

Mala Eva Trizuljaková aj výchovnú zásadu, ktorú sa snažila pri deťoch dodržať? „Napríklad chodili sme do kostola, modlili sme sa spolu, ale inak nič zvláštne sa s nimi nedialo...Žiadna teologická škola to nebola. Len, že (a to deti vôkol seba videli) tu neboli nijaké veľké rozpory, žiadne škandály v rodine.“

Mama Eva bola po patentovaní československého vynálezu netkaných textílií jednou z priekopníčok tvorby artprotisov. Jej diela inšpirované i eposmi Jána Hollého (Elégia Matky Slávy) či Krvavými sonetmi Pavla Országa Hviezdoslava získali ocenenia.

Do veľkorozmerných textilných kompozícií vkladala i výstrižky časti vyradených liturgických rúch. Po reformách plynúcich z Druhého vatikánskeho koncilu tak časť už nepoužiteľných kňazských odevov zachránila pred spálením. Zhodnotila ich umelecky v textilnej koláži či v artprotisoch, ktorých vytvorila okolo tisícky. Často veľkorozmerné, troj- či šesťmetrové „obrazy“. Tie podľa Hviezdoslava sú i v majetku básnikovho múzea v Dolnom Kubíne (14 artprotisov vysokých 3,5 metra, k mnohým z nich bola vari stovka štúdií technikou pastelu).

„Podnes považujem Hviezdoslava za najväčšieho slovenského básnika s obrovským rozpätím. Čítala som ho už ako staršia. Oslovili ma jeho Krvavé sonety. Odvtedy som ho snáď ani nepustila z rúk. Každú chvíľu sa k nemu vraciam. Je to taký úžasný zdroj, šírka i hĺbka, aký v našej kultúre nemáme. Jednak po ľudskej i po historickej stránke, ten jeho veľký pohľad na svet a na ľudstvo….“ Vyznala sa E. Trizuljaková zo vzťahu k poetovi. Je tiež literárne činná, a ak by nebola výtvarníčka, tak by sa, ako vraví, stala určite literátkou.

Pomoc ženám

Významne podporila aj projekt Poradne Alexis, pomoc neplánovane tehotným ženám a dievčatám, či ženám, ktoré o dieťa prišli ešte pred jeho narodením. Poradňa je od roku 2009 jedným z projektov konkrétnej pomoci tehotným ženám v núdzi občianskeho združenia Fórum života.

Čo vy na tie ženy, ktoré najskôr uprednostnia kariéru, cestovanie, až potom uvažujú o rodine? Pýtam sa aj za ženy 90-ročnej výtvarníčky a 8-násobnej mamy Evy Trizuljakovej. „Myslím si, že to je veľké nepochopenie. A...zbytočný ľudský prepych. Najväčším prepychom sú tie deti a pekný život rodiny. Môžem povedať, že to som si užila ...

Nikdy som nechodila za nikým…Nikoho som „neotravovala“, že koľko ja mám detí. Chodila som pritom do Brna robiť artprotisy 20 rokov. A nikto tam nevedel, koľko mám detí. Keď som sa balila, boli tam tie dievčatá, čo mi pomáhali, tak vyvalili oči a nechceli mi veriť, že mám 8 detí. Z toho som nikdy nerobila problém. (Smiech.) Deti nemôžu byť problém! Deti – to je dar. Boží dar. Aj keď sa pozriem na tú našu veľkú rodinu...však je nás spolu už vyše 50...“