SENICA. Nostalgia za fabrikou, oživenie ušlej mladosti, „cvikačky“ ako na vrátnici kedysi a Pieseň práce ako čierny humor. Aj také rozdielne pocity navodila v Grand Café Kongresového centra akcia Záhorského osvetového strediska v Senici popoludní 1. mája.
Komentovali sa fotografie zo Slovenského hodvábu, niekdajšej „vlajkovej lode“ ekonomiky mesta, ktorá sa zaslúžila o veľkosť Senice, kde dnes stôp po výrobe viskózového či polyesterového hodvábu je stále menej a menej.
Organizátori akcie v bývalom vestibule podniku vsadili na tradične silnú dvojicu pamätníkov Jána Petra a Jána Hromka, ktorí s fabrikou veľa prežili. A na ich zbierky.
Hojná účasť divákov oželela aj nie príliš ostré zábery pri nevhodných svetelných pomeroch v priestore premietania. Prečo? Lebo vedeli, čo si spomienkami chceli pripomenúť. Posúďte z odpovedí na našu otázku: „Ktoré obdobie z minulosti Slovenského hodvábu by ste najradšej vrátili späť, keby sa to dalo?“
Štefan Šťastný (35 rokov v SH): „Aby sa všetko vrátilo. Bolo to pekné, dobré kolektívy. Pre mňa to bola dobrá skúsenosť.“
Milan Krška (28 rokov pri zvlákňovaní): „Všetko vrátiť! Škoda toho nášho vedenia, tých takzvaných bratislavských paštekárov, ktorí zrušili celú fabriku. Doteraz mohla fungovať, keby sa spravili chemické opatrenia, lepšie lapače vzduchu, aby bola lepšia klimatizácia. A nie predať všetko! A tým zlikvidovali celú Senicu.“
Ľubomír Malár (od roku 1971 na polyesteri, údržbe i v učňovskom stredisku): „Najradšej by som vrátil všetko. Robil som veľa rokov v starej fabrike na viskóze aj v novej na polyesteri, i neskôr na brigádach.“
Marián Halinár: „Pre mňa to bola prvá ročná pekná pracovná skúsenosť pred vysokou školou. Balil som odpad. Preto som prišiel na premietanie.“
Mária Závodská (33 rokov vo výrobe viskózového hodvábu): „Keby sa niečo vrátilo, mala by som menej rokov a viac eur.“
Ján Oríšek (32 rokov v SH): „Keď si vezmete, že tu robilo 3200 zamestnancov a teraz 60, tak rozumiete, že o tritisíc ľudí menej má prácu. Bolo by isto zaujímavé niečo vrátiť späť. Ja som sa mal dobre aj za socializmu, a mám sa aj teraz za kapitalizmu. Ale taká starostlivosť, ako bola kedysi aj o obyčajných ľudí, dnes nie je. Teraz, keď máte peniaze, tak si vás aj niekto považuje. A keď nemáte, tak ste jednoducho nezaujímavý človek. Keby sa dalo, vrátil by som fabrike jej minulosť.“
Milan Geguš (v SH od 1969 do 2005): „Keby sa to dalo, ako že sa to nedá, najlepšie bolo v počiatkoch. Prišiel som mladý po absolvovaní vojny, ženatý, hľadal som si existenciu, živobytie, prácu. Zo zvlákňovania som prešiel na polyester, z robotníka na majstra, i na personálne za vedúceho. Najkrajšie obdobie bolo v začiatkoch, keď sme si budovali rodinu, dostali od fabriky byt, zamestnanie, škôlku, jasle pre deti, manželka prácu. Boli to naše najkrajšie roky.“ Ako sa mu páčilo komentovanie minulosti fabriky? „Samotná akcia nemá chybu. Veľmi dobre zorganizované. Sme radi, že sa to uskutočnilo. Hoci to technicky nebolo dokonalé, pripomenulo nám to tie krásne roky, ktoré sme tu prežili.“
