Teraz svitá nádej na to, že návrat medzi slovenskú elitu nie je nereálny.
On už v podstate prebieha, len o tom vedia zatiaľ iba tí najzainteresovanejší. Chlapci v kategóriách mladšieho a staršieho dorastu už teraz bojujú v najvyššej slovenskej súťaži. Ale poďme po poriadku.
V roku 2007 sa na rodnú hrudu vrátil Rudolf Draškovič a s pomocou ďalších zanietených Stupavčanov sa pokúša obnovovať zašlú slávu miestnej hádzanej. Po viac ako ôsmich rokoch sa dá už čo to zhodnotiť, a tak sme si s marketingovým manažérom HC Tatran Stupava sadli na kus reči.
„Keď som sa vrátil domov z Čiech, v Stupave bolo iba jediné mužstvo mužov. V porevolučnej dobe mal každý iné aktivity a v našom meste sa postupne hádzaná prepadala v rebríčku popularity až za ďalšie športy. Keď sme sa rozhodli obnoviť tradíciu tohto športu, ktorý je tradične spätý s naším mestom, takmer nikto tomu neveril. Trvalo nám tri roky, kým postupne ľudia začali chápať, že robíme dobrú vec,“ začal z voleja marketingový manažér Tatrana.
„My sme sa rozhodli ísť úplne inou cestou, aká je tu na Slovensku zvykom. Rozhodli sme sa začať s tými najmenšími. Predsa len, každá pyramída, ak má byť pevná, musí sa stavať od základov a my sme išli touto cestou, aj keď sme vedeli, že výsledky sa dostavia až po dlhšej dobe. Prvá prišla na rad minihádzaná, keďže sme museli začať od tých najmenších. V tej dobe, keď som pôsobil v Čechách, to už u nich bolo bežné,“ pripomenul prvé kroky bývalý mládežnícky reprezentant Slovenska do 21 rokov.
Keď začínal, s deťmi robil spolu s Romanom Vighom. Postupne sa nabaľovali aj ďalší, ktorí videli a pochopili, že toto je tá správna cesta, ako opäť rozprúdiť hádzanársky život v Stupave. „Začiatky boli ťažké, ale akonáhle ľudia pochopili, že to ide, sami sa začali ozývať s čím môžu prispieť. Postupne sa z nás stala taká súdržná hádzanárska rodina. Máme to aj na dresoch. Apropó dresy. Každý jeden náš hráč má svoj vlastný dres v klubovej zelenej farbe. To je naša tradičná farba, v ktorej hrávame všetky zápasy, ak je to možné. Chlapci majú okrem nich ako druhú farbu čiernu, dievčatá bielu,“ hovorí s hrdosťou v hlase Draškovič.
Na domácich stretnutiach mládeže je nezriedka v hale aj štyristo fanúšikov a takmer všetci v jednotnej zelenej farbe. V hale je vždy skvelá kulisa, o ktorú sa stará aj sprievodný program, ktorý klub pripravuje. Pri hale funguje klubovňa, z ktorej sa počas stretnutí stáva bufet na občerstvenie a priestor na družné debaty. Pri klubovni má Tatran miestnosť na teoretickú prípravu. Tieto dva priestory sú pýchou klubu. „Od školy sme dostali prenajaté skladové priestory, ktoré boli v tej dobe zapratané starými školskými pomôckami. Všetko sme si spoločne a hlavne svojpomocne vypratali a následne upravili do pôvodnej podoby. Nepotrebovali sme k tomu žiadnu stavebnú firmu. Niečím prispeli sponzori, prácou predovšetkým členovia klubu a v nemalej miere sympatizanti či rodičia ratolestí.“
Do klubu sa postupne vracali aj ikony stupavskej hádzanej. Vrátil sa aj tréner, ktorý v tejto funkcii priviedol prvýkrát Tatran do najvyššej súťaže Miroslav Jančár. „Návrat takej legendy bol nielen veľkou vzpruhou pre klub, ale nám mladým trénerom sa dostalo nových vedomostí od tak skúseného barda. Bohužiaľ, v máji 2014 nás po krátkej a ťažkej chorobe opustil. Nezabudli sme však na neho a v hale visí jeho dres ako prvý, ktorý sa dostal do Siene slávy stupavskej hádzanej.“
O tom, že sa to v Stupave robí dobre svedčia aj čísla. Keď sa začínalo s reštartom hádzanej, bol jediným mužstvom tím dospelých mužov. V tomto ročníku pôsobí v klube 22 tímov od tých najmenších prípravkárov až po tých najstarších v kategórii seniorov. Aj toto potvrdzuje tvrdenie o jednej veľkej rodine. Kým v začiatkoch sa začínalo s trojicou trénerov, v súčasnosti ich už v klube pôsobí 30 a stále to nie je konečné číslo. Nie je sa čomu diviť, klub má už teraz 400 aktívnych hráčov a rady sa neustále rozrastajú. Do klubu sa už nehlásia iba domáci, ale záujem čoraz viac prejavujú aj cezpoľní, Bratislavčania nie sú výnimkou.
„Aj keď máme tridsiatku trénerov, stále to nie je konečné číslo. Zohnať kvalitného trénera však nie je tak jednoduché a práve kvalita je pre nás prioritou. Máme tu Roberta Popluhára, bývalého reprezentačného trénera žien, stupavské legendy Vladimíra Valachoviča či Ľuboša Ivicu, ale aj mnoho ďalších.“
Progres núti rozmýšľať ako ďalej,a tak spravili Stupavčania ďalší krok a začali ešte užšie spolupracovať s miestnou základnou školou. V nej už funguje päť tried so športovým zameraním a od septembra pribudnú ďalšie. „Keď sme začali chodiť po turnajoch, konfrontovali sme svoje poznatky s trénermi a manažérmi súperov a od tých úspešnejších sme často počuli, že ak to chceme robiť na úrovni a dobre, musíme hádzanú dostať do škôl. Prvé, čo sme spravili, dostali sme sa na základnú školu. To malo pozitívny vplyv, ak sa ide na turnaj, ide celá trieda, nikto nechýba a všetci sú na tom rovnako, nikto nezmešká z učiva,“ vymenúva pozitíva manažér.
Rýchlo sa nadýchne a pokračuje o vzniku Golden teamu: „My sme v podstate spravili iba to, čo už fungovalo v minulosti, spravili sme športové triedy. Trochu sme to marketingovo podchytili. Deti v rámci Golden teamu sa venujú predovšetkým pohybovej príprave, kde sme zaradili atletiku, gymnastiku, plávanie a začiatky mini hádzanej. Golden team funguje na prvom stupni a na druhom prechádzajú žiaci pod Handball academy, kde sa venujú už viac hádzanej. Obrovskou výhodou je aj to, že cez týždeň spravia deti dva-tri tréningy v doobedňajších hodinách v rámci vyučovania a poobede nemusia trénovať päťkrát, stačí dva-trikrát. Jednak máme väčší priestor v hale a čo je pre rodičov mimoriadne dôležité, dieťa má čas na učenie, chodiť na angličtinu, krúžky, prípadne na ďalšie športy,“ vymenúva prednosti bývalý hráč, ktorý ešte pred dvoma rokmi obliekal dres extraligových Nových Zámkov.
Za úspech považuje, že len minimum detí skončilo s hádzanou a presedlalo na iný špor, resp. odišlo do iného klubu a úplne zanedbateľný počet skončil so športom úplne. Pritom v klube majú ako prioritu vychovávať hráčov pre reprezentáciu a nikomu nebránia, ak má záujem zmeniť športové odvetvie či klub. „Práve naopak, sme radi, ak deti pokračujú v pohybových aktivitách. Aj Golden team je v prvých rokoch zameraný predovšetkým na rozvoj všeobecných športových aktivít. Okrem jednej hodiny telesnej výchovy navyše majú deti zabezpečené aj dve hodiny plávania týždenne a dbá sa aj na správnu životosprávu športovca a jeho vzdelanie. Dobre padne, ak ma ľudia v meste zastavujú a pochvaľujú si, že ich dieťa sa nefláka po meste, ale robí niečo zmysluplné.“
Aj keď na úspechy medzi dospelými si v Stupave musia logicky ešte nejakú dobu počkať, zdajú sa byť nevyhnutné. Stačí sa pozrieť na progres, akým klub postupuje. Marketingový manažér a tajomník klubu v jednej osobe však tlmí prehnaný optimizmus. „Ako som spomínal vyššie, našou prioritou je výchova hráčov pre reprezentáciu a ak sa presadia v zahraničí, budeme len radi. Nepopieram, že už začínajú prichádzať prvé úspechy, ako napríklad druhé miesto starších žiakov na majstrovstvách Slovenska v Topoľčanoch, tretie mladších dorasteniek v ligovej súťaži či tretie mladších žiakov v rámci súťaží škôl. Šport je však dlhodobá záležitosť a úspechy sa nedajú zopakovať každý rok, tie sa nedajú naprogramovať a naplánovať. Budeme to aj naďalej robiť od základov, začínať s novými a novými hráčmi na základnej škole, budeme mať veľa detí, veľa trénerov a tú pyramídu stavať aj naďalej od podlahy a postupne sa budeme blížiť až k jej vrcholu. Ešte to ale chce približne tri-štyri roky,“ vytyčuje cieľ bývalý pivot, ktorého na tento post predurčovali jeho parametre. Výška 199 centimetrov a váha 116 kilogramov museli na šestke budiť rešpekt.
Napriek tomu, že Stupava si v hádzanej mládeže už vybudovala v okolí silné renomé a hlásia sa do klubu aj deti z okolia, nie je pre klub prioritou stiahnuť deti za každú cenu k nim. V klube majú jasno. „Netvárime sa ako monopol, snažíme sa spolupracovať aj s ostatnými klubmi. Dokonca v kategórii dorastu sme sa dohodli na spolupráci so susednými Malačanmi a z mojej strany ju hodnotím jedine kladne. Pritom aj z mojich čias si pamätám, že vzájomné derby Stupava – Malacky boli poriadne premotivované a búrlivé a niekedy som k tejto atmosfére prispel svojou kvapkou do ohňa aj ja,“ naznačil, že počas kariéry patril skôr k hráčom s veľkým zápalom pre hru a emócie, nie vždy sa dokázal udržať na uzde.
Po krátkom zaspomínaní na minulosť sme už opäť v prítomnosti. „Napriek tomu, že sa nám darí zatiaľ aj po marketingovej stránke, razíme cestu toho, že nič nie je zadarmo. Aj preto si každý jeden hráč, resp. jeho rodič platí členské. Sú v ňom zahrnuté všetky tréningy, cestovné náhrady, plaváreň, tréneri, proste všetko. Veľmi pomáha aj fakt, že funguje trojuholník mesto – klub – škola a všetky tri jeho vrcholy z tejto spolupráce profitujú,“ dodáva ďalšie dôležité informácie Rudolf Draškovič. Náš rozhovor pokračoval ďalej a ďalšie informácie vám prinesieme v niektorom z ďalších vydaní.
Autor: foto: Lesanka Janošíková
