Mama Eva Trizuljaková (1926) bola žiačkou Jána Mudrocha (1909-1968), otec Alexander (1921-1990) jeho pedagogickým kolegom, syn Marek (1953) - maliar, sklár a literát, s nevestou Miroslavou (1955) - reštaurátorkou a maliarkou, vystavujú do 29. mája v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici. A syn Klement (1958) - architekt (z celkovo ôsmich detí) v Mudrochovom rodisku v Sotine postavil kostol. Nazrime ešte do osudu a diela Trizuljakovcov.
„Na začiatku 70. rokov otca vyštvali v rámci normalizácie z Vysokej školy výtvarných umení... Zvláštnym riadením osudu sa ďalších desať rokov venoval sochárskej aj interiérovej tvorbe v takzvaných dubčekovských kostoloch.“ Zaspomínal si architekt Klement Trizuljak a dozvedáme sa ďalšie podrobnosti.
„Alexander Trizuljak sa v šesťdesiatych rokoch otvorene hlásil k svojmu náboženskému presvedčeniu. Viackrát v tom čase navštívil Vatikán spolu s Vincentom Hložníkom a mal príležitosť osobne sa stretnúť aj s pápežom Pavlom VI. Tieto jeho aktivity však aj v čase uvoľnenia sledovala ŠTB, o čom svedčia záznamy v Ústave pamäti národa. V čase normalizácie po roku 1968 tieto skutočnosti použili proti nemu. V roku 1972 bol po oznámení od ministra školstva Greguša na hodinu prepustený z pozície docenta na VŠVU. Rovnaký osud postihol aj Vincenta Hložníka a Jozefa Kostku.“
V roku 1990 zaznamenal dokumentarista Ján Oparty rozhovor s Alexandrom Trizuljakom. Sochár krátko pred svojou smrťou opísal situáciu po strate zamestnania v čase normalizácie a umeleckú prácu v sakrálnej architektúre. „Nasadli sme spolu s Vincentom Hložníkom do auta a vydali sme sa po Slovensku do miest, kde boli rozostavané nové kostoly v období uvoľnenia v 60. rokoch. Ponúkli sme svoje schopnosti a ruky, aby sme prispeli k umeleckému dotvoreniu chrámov.“
Tak sa podarilo vo viacerých dedinách realizovať monumentálne diela – plastiky a vitráže v modernej architektúre. Za všetky možno spomenúť Kostol v Zborove na Kysuciach a Kostol v Zelenči pri Trnave. Toto ich spoločné dielo v čase najtuhšej normalizácie však zostáva zabudnuté a nedocenené.
Aj Klement Trizuljak s bratom Markom realizovali spolu kostol. A vyjadril túžbu - podielať sa na realizácii Galéria skla, ktorá by aj naše sklárske kvality na Slovensku priblížila iným. „V deväťdesiatych rokoch sa po zmene režimu otvorili nové možnosti v rozvoji sakrálnej architektúry a umenia.
Takto sa podarilo aj v obci Miloslavov – Alžbetin Dvor postaviť nový Kostol Božieho milosrdenstva.“ V línii spolupráce Alexandra Trizuljaka a Vincenta Hložníka realizovali komplexné výtvarné dotvorenie sakrálneho priestoru v kooperácii sochára Petra Hložníka, výtvarníka Mareka Trizuljaka a architekta Klementa Trizuljaka. Zavŕšením kompozície je vitráž Ducha Svätého na priečelí kostola.
Bratia Marek a Klement Trizuljakovci tak sčasti naplnili víziu spolupráce zo študentských čias, keď študovali v Česku na sklárskych školách v Železnom Brode a v Novom Bore. Neskôr vznikla myšlienka sklárskej dielne, ktorá sa stala aspoň v malom rozsahu realitou v Seničke pri Olomouci, kde žijú Marek a Miroslava Trizuljakovci.
Vízia Galérie skla je náročná z ekonomického hľadiska. Nie je v silách výtvarníka alebo architekta zrealizovať takýto projekt. Preto jeho idea vraj zatiaľ žije iba v jednoduchej architektonickej štúdii lokalizovanej v Bratislavskom podhradí.
Kostol v Senici - Sotine. FOTO: MILAN SOUKUP
