ZÁHORIE. 18. apríla je Svetový deň kultúrneho dedičstva i Medzinárodný deň pamiatok a sídiel. Iniciovala ho Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla (ICOMOS) a roku 1983 ho vyhlásilo UNESCO. Nezužujeme ho ale aj u nás na Záhorí iba na zvýšenie povedomia o význame ochrany pamiatok a nenechávame nehmotné dedičstvo a kultúrne hodnoty bokom?
Médiá často prinesú príklady, ako svojvôľou majetných a skorumpovaním úradníkov vzniknú čierne stavby. I novodobé „hrady“ (v chránenom území na mieste stavebnej uzávery). A nepadnú a nepadnú! Hoci všetci vedia, že tam vyrástli bez opory v zákone. Inde chátra, alebo doslova padá, pamiatka, pamätajúca ak nie Matúša Čáka, tak aspoň učiteľa národov Jána Amosa alebo cisárovnú Máriu Teréziu, ktorá by to vo svojom (či manželovom?) letnom sídle už asi nepoznala. Ale mení sa to. Niekde i k dobrému a perspektívnemu. O to však v tomto článku nejde.
Pod kultúrou aj výkladové slovníky chápu súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt charakterizujúcich spoločnosť alebo sociálnu skupinu. I spôsob premeny zla na dobro. Podľa toho si človek, mesto, komunita i národ k menu pripojí prívlastok – kultúrny alebo nekultúrny.
Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva Slovensko ratifikovalo pred 25 rokmi. Záväzky z toho máme podobne ako 190 iných štátov voči 1031 lokalitám, o ktorých Výbor svetového dedičstva rozhodol, že majú jedinečnú svetovú hodnotu. Z toho je 802 kultúrnych, 197 prírodných a 32 zmiešaných lokalít v 163 štátoch sveta.
Na Slovensku napríklad Banská Štiavnica, Levoča, Spišský hrad, Vlkolínec, Bardejov, drevené kostolíky na východe pod Karpatským oblúkom i tamojšie bukové pralesy, jaskyne v Slovenskom krase, to sú naše skvosty s „celosvetovým požehnaním“ chrániť ich i pýšiť sa nimi ako hodnými pozornosti.
Ako je to s dedičstvom inak - v bežnom živote? Dnes ho vnímame skôr materiálne. Dedil si? A koľko? Nehmotné duchovné dedičstvo, zachované ľudovou slovesnosťou, uložené v dielach výnimočných osobností, odkazujúce na tradície a zvyky, však príliš „dedičsky“ so záväzkami voči nim nevnímame. Tri groše vo vrecku sú nám viac ako tri groše z odkazu rozprávky Pavla Dobšinského. Prvý vrátiť rodičom, druhý vložiť do detí, aby aj nám na starosť pomohli, a iba z tretieho žiť.
I odkaz politika, vedca a diplomata Milana Rastislava Štefánika (1880-1919) - „nech každý z nás je dnes lepším, ako bol včera a vlasť naša bude veľká a slávna,“ ako by sme ani nezdedili. Odďaľujú nás od neho politické strany, majetkové pomery, príslušnosť k etniku či farba pleti, hoci, tak ako aj niektorí Švédi či Belgičania sú neraz náramne podobní vizážou aj teroristom, tak aj my občania Slovenskej republiky či obyvatelia Záhoria sme - jeden Čech, iný Slovák, Maďar, Róm, Švajčiar, Dán či Angličan…
A tak si – hoci len v ten virtuálny Svetový deň kultúrneho dedičstva myslím, že je na každom z nás, ako prispejeme, aby sa „deň dedičstva“ odrazil na živote rodiny, mesta, štátu, únie či planéty. A či z toho vzíde raz trebárs storočie spolupráce, či vesmír dobrej vôle – vychádzať si navzájom v ústrety aj na prospech iných, nielen svoj.
