SENICA. V Senici bolo oddávna viacero hostincov, ktoré sa u nás nazývali šenky. Do nich chodilo miestne obyvateľstvo všetkých vrstiev a náboženstiev. Okolo roku 1938 bolo v Senici pätnásť hostincov, ktoré mali koncesiu na hostinskú a výčapnícku živnosť.
Koncesia bola vydávaná prostredníctvom priemyslu a obchodu v Bratislave. Hostince plnili aj spoločensko-oddychovú funkciu, boli miestom ochotníckych predstavení, spolkových tancovačiek, politických schôdzí, stretnutí rôznych spolkov, napr. hasičov, včelárov.
Najdlhšie existujúcou krčmou v Senici bola vináreň Mateja Vaníčka, ktorá vznikla v roku 1830. Ďalšie vlastnili rodiny Mittáčková, Weissová, Pyskatá, Krištofová, Ciranová, Lehrová, Vallová, Grünwaldová, Chňupová, Novomeská, Valentová, Juríčková, Vidová, Krutá, Pagáčová, Petrúvková, Banská. Sokolovňa a Katolícky kruh mali tiež výčap. V Sotine pohostinstvá vlastnili Jozef Krutý a Ľudovít Bednár.
Snáď zázrakom sa stalo, že jediný z týchto hostincov (šenkov), ktorý unikol búraniu, demolácii Senice na Hviezdoslavovej (niekedy Čáčovskej) ulici zostal stáť ako oáza, je náš hostinec Kaňové. Možno kvôli svojim nenahraditeľným pivniciam a vďaka obľube zamestnancov Slovenského hodvábu, možno kvôli blízkosti niekdajšej senickej elektrárne (spínacej stanici), ktorú projektoval Dušan Jurkovič.
Pátraním po archívoch a cintorínoch sme zistili, že pohostinstvo v 19. storočí vlastnil Adolf Heller s manželkou (1830 – 1895), pochovaný na starom židovskom cintoríne v Senici. Počas prvej Československej republiky vlastnil hostinec Samuel Mittáček, ktorý zomrel 31. augusta 1945, vážený občan a starosta Senice v roku 1938. Pavel Kaňa s manželkou Annou Kaňovou, rod. Sokolovou, kúpili pohostinstvo za 230 000 korún československých prvého apríla 1947 od vdovy Samuela Mittáčka a jej detí.
Okrem hostinca so zariadením a inventárom kúpili právo na prevádzku kantíny na obecnom trhovisku za stodvadsať tisíc korún československých. Koncesná listina na meno Pavla Kaňu, narodeného 29. Júna 1913 obsahuje právo:
- ubytovať cudzincov
- podávať pokrmy
- čapovať pivo, víno a ovocné víno
- čapovať a na drobno predávať pálené liehové nápoje
- podávať kávu, čaj, varenú čokoládu, iné teplé nápoje a občerstvenia
- mať dovolené hry
Rodina Kaňová pochádzala zo Sobotišťa, jej početní členovia patrili medzi úspešných živnostníkov v Senici. Gustáv Kaňa (nar. v r. 1904) prevádzkoval obchod so zmiešaným tovarom v Sotine. Ondrej Kaňa bol stolárom v Senici a Ján Kaňa bol hrobárom. Anna Kaňová, rod. Sokolová, bola pôrodnou asistentkou ako hlásala tabuľa na budove hostinca. Vychovala štyroch synov - Pavla, Mariána, Júliusa, Stanislava a dcéru Annu.
Osudy hostica Kaňové boli zložité : dva roky po kúpe hostinca (7. októbra 1949) odňali Pavlovi Kaňovi živnostenské oprávnenie ako osobe, ktorá ,, nemá národnej, štátnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti.´´
Pavel Kaňa sa teda z kúpy a prevádzkovania dlho netešil. Musel odísť do podniku Slovenský hodváb, kde miešal farby a zomrel na následky týchto peripetií ako 49 – ročný. V hostinci Kaňové bolo „ ROH vyživovacie stredisko pre účele stravovánia pracujúcich“, neskôr od roku 1951 priestory boli pridelené Sdruženému komunálnemu podniku obce.
Syn Pavel kráčal síce v otcových šľapajach už ako 16 – ročný, pracoval ako vrchný v Kútoch v staničnom hostinci a neskôr si spravil hotelovú školu a pracoval v pohostinských zariadeniach v Senici a okolí, otváral napríklad Hotel Slovan.
Hostinec Kaňové bol v tom čase v prenájme Reštaurácií a jedální, na nájomnej zmluve nachádzame, že prenajímateľ Pavel Kaňa odoprel podpísanie nájomnej zmluvy s poznámkou: ,, Päť rokov ste robili , čo ste chceli a nepodpísal som, ani teraz nepodpíšem. ´´ Pod nátlakom bol podnik predaný v roku 1969.
Rozsudkom v mene republiky piateho decembra 1991 sa pohostinstvo vrátilo pôvodným majiteľom – rodine Kaňovej. Z minulosti vieme, že tento hostinec slúžil aj ako ubytovacie zariadenie, v ktorom sa ubytovalo mnoho významných hostí, hlavne v dobe, keď bol majiteľom Samuel Mittáček a jeho predchodcovia.
Okrem výčapu fungovala aj vývarovňa, kolkáreň, biliard. Cez bránu sa hostia dostali kočom do dvora. Počas našej doby sa vždy hostincu hovorilo Kaňové, ostatné názvy - U zeleného stola sa medzi Seničanmi neujali. Hostinec bol obľúbenou zastávkou všetkých muzikantov idúcich z kultúrnych akcií a svadieb.
Časť zamestnancov ,,hodvábky tu pokračovala v debatách, aj vo výrobných poradách. Hostinec sa tešil všeobecnej obľube zamestnancov továrne. Občas ho navštívil obľúbený riaditeľ podniku Miloslav Chomo a pri príležitosti položenia základného kameňa výstavby polyesterového hodvábu v Senici aj s Alexandrom Dubčekom.
Stále tam bývalo veselo, k čomu prispeli aj známi senickí rozprávači a hudobníci, napríklad Ján Vanek (Salám), Anton Konečný, Jozef Hájiček – harmonikár. Vzadu fungovala aj tajná herňa. Dodnes sa v hostinci pri dobre chladenom pive stretávajú ľudia rôznych profesií. Tu sa dohodnú remeselníci, drobné opravy a obchody.
Pod komplexom budov sa nachádza unikátne sieť pivníc, ktorá sa ako jediná zachovala pre ďalšie generácie v Senici. Siahala až pod cestu
Dnešný majiteľ Pavol Kaňa je tretím pokračovateľom v rodinnej tradícii, ktorý aj v tejto zložitej dobe robí radosť svojim predkom.
Autor: Ján Peter, Klub priateľov histórie Senica
