Prvú vábničku vyrobili pred 1200 rokmi pred naším letopočtom na jariabka, ktorého sa chcem tiež naučiť vábiť. Bola z obyčajnej kosti. Vábenie je aj o šikovnosti...
ŠAŠTÍN-STRÁŽE. Dakedy náhody človeka nasmerujú na úspešnejšiu z dvoch ciest. 24-ročný Ján Šimurda zo Šaštína Stráží sa pôvodne na Strednej odbornej škole lesníckej v Liptovskom Hrádku chcel stať trubačom poľovných signálov.
„Mal som ale potýčku s vedúcim, tak som sa pred 9 rokmi dal na vábenie zveri. Všetko zlé je na niečo dobré.“ Dôkazmi sú Jánove medzinárodné úspechy. V júni končí štúdium na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. „Vlani sme získali ako družstvo Slovenska v bieloruskom Minsku 3. miesto, v Litve som získal 2. miesto ako prvý vicemajster Európy (2014), a v roku 2013 sme s družstvom Slovenska boli v Litve strieborní.“
Na Zvolenskom zámku 19. marca 2016, na VII. ročníku Akademickej súťaže v trúbení a vábení jelenej zveri, bol Ján organizátor i súťažiaci (naposledy ako študent). Registrovali 216 súťažiacich z Maďarska, Poľska, Česka a Slovenska.
„V kategórii jeleň pokročilý som skončil druhý. Víťazstvo mi až po troch rozstreloch ušlo o jeden bod. Zvíťazil môj žiak z Trubačského a vábničiarskeho krúžku Daniel Demeter z Brezna. V tej kategórii nás štartovalo 36. Na 3. mieste bol Matúš Štrbka zo Šuňavy, zo Strednej odbornej školy lesníckej z Liptovského Hrádku v kategórii junior.“
Ján Šimurda pri vábení jelenej zveri imitoval starého hľadajúceho jeleňa, jeleňa pri jeleniciach a vyhrážajúceho sa jeleňa. Po rovnosti bodov v rozstrele tiež hlas odpočívajúceho jeleňa, rujnej jelenice a v treťom rozstrele hlasový súboj dvoch rovnako silných jeleňov - vábenie na dvoch rôznych nástrojoch. Pri vábení si podmanil najviac používané jelenie ručadlo z Rakúska, používa aj volský roh, mušľu tritónku, z Česka hubertus - drevený vábec. A teraz má nový vábec – roh z antilopy kudu.
Vábce sa vraj používajú od nepamäti. „Prvú vábničku vyrobili už pred 1200 rokmi pred naším letopočtom na jariabka, ktorého sa tiež chcem naučiť vábiť. Vábec bol z obyčajnej kosti. Chcem vedieť vábiť losa, čo sa mi zapáčilo v Bielorusku. I tetrova. Dá sa navábiť aj daniel. Vábenie je vyššia škola poľovníctva. Všetko, čo človek vie navyše je preňho určite prínosom.“
V kategórii ostatná zver mu až rozstrel prisúdil 4. miesto. Zvládol hlas rujnej srny, diviakov i vreštiaceho zajaca, ktorého doráža predátor. V rozstrele i plač srnčaťa. To všetko sa dá podľa Jána Šimurdu naučiť. „Treba na to len silnú vôľu a pevné nervy.“
Kto mu pomohol pri vábení sa vypracovať na medzinárodne úspešného reprezentanta Slovenska, Záhoria, Šaštína-Stráží, kde býva, a 25-členného Poľovníckeho združenia v Šajdíkových Humenciach, ktorému predsedá?
„Prvý učiteľ bol Pavol Hriadeľ, vychovávateľ na internáte. Druhý Michal Budínsky, ktorý nám odovzdal svoje skúsenosti. Vo Zvolene som viedol krúžok ja a potom som to odovzdal svojmu nástupcovi.“ Bolo preňho zaujímavé, keď ho porazili jeho odchovanci „Ak porazia učiteľa, je to vynikajúci výsledok snaženia, nervov a úsilia.“
Cieľom azda každého vábničiara je na súťaži reprezentovať svoju krajinu pod svojou vlajkou. Je to i pre Jána Šimurdu česť a hrdosť.
Jeho bilancia je úctyhodná. „Počas ruje chodím vábiť po celom Slovensku (pre kamarátov, známych, rodinu…). Mám navábených 126 jeleňov cez ruju, a strelených pri mne bolo 68 jeleňov.“ Zver ho asi nemá rada, keď ju zvábi a iný ju strelí.
„Má ma rada. Vábenie používam aj keď k nám príde hosť a chceme zver prečítať, porátať. Vábením to zrýchlime. Vábenie používam aj na fotografovanie, pozorovanie zveri, natáčanie filmov.“ Popisuje svojho dobrodružného koníčka.
Čo je pri vábení najťažšie? „Pri jeleňoch - napodobniť mladého hľadajúceho jeleňa. Každý si myslí, že chytí vábec a ide vábiť. Ale niekedy menej je viac. Niekto „vytrubuje“ po revíri, a... Jelenica dáva pozor, ten jeleň nie. Jelenica môže odtiahnuť jeleňa aj desať kilometrov na druhé rujovisko, a tým pádom tam ruja skončila v danú sezónu. Je tu aj zodpovednosť vábiča, aby neurobil viac škody ako osohu.“ Keď zver J. Šimurda privábi, buď ju forografuje, alebo výradový kus nevhodný na ďalší chov uloví.
V auguste za Hubertom na Záhorie
Poľovnícke združenie Bory Šajdíkove Humence chystá v lete po prvý raz Svätohubertský deň, akciu pre celú rodinu. „Predbežne v polovici augusta. Bude to prezentácia združenia, Svätohubertská omša, ukážky vábenia. Prídu i kolegovia z iných častí Slovenska. Chceme robiť súťaž vo varení poľovného guľáša, predstaviť aj okolité poľovné združenia. Spojiť príjemné s užitočným.“
V diplomovej práci sa Ján Šimurda zaoberá aj škodcami lesov. „Odumieranie borovice letnej je na Záhorí dosť aktuálna téma. Hodnotím aj škodlivosť vplyvu zveri na porasty. Sú tiež významné - rádovo do tisícok eur. I výskytom podkôrneho drevokazného hmyzu sme sa dostali do takého štádia, ako v Tatrách po kalamite. Neuvedomujeme si to, ale neťažia sa už rubne zrelé porasty, ale všetko sa napĺňa suchármi.“
Diplomová práca chce poukázať na dôsledky, riziká i východiská, Riešiť vraj treba aj škodcu spiaceho pod zemou, kým zákerne zaútočí.
„Objavilo sa nám tu líčidlo americké (Phytolacca americana). V štádiu semena dokáže pod zemou prebývať až 60 rokov. Až keď sa porast ťažbou odcloní, hneď tam vyrastie. Nevieme, čo s ním. Je po celom Záhorí rozšírené. Vyzerá ako strapec hrozna, má čierne bobule (viacročná bylina kríkovitého vzhľadu pripomína ľuľkovec zlomocný, je však vyššia – pozn. red.). Má silný podzemok a je celé silno jedovaté.“
Aj také výzvy sú pred J. Šimurdom. Bolo by ako v rozprávke, keby toho jedovaté líčidlo niekam ďaleko preč od nás „odvábil.“ Svojim vysokým vzrastom sa môže tento škodca stať burinou zvyšujúcou náklady na zalesňovanie. Je ohrozením aj pre pôvodnú biodiverzitu.
Kam Jána Šimurdu „zvábia“ do práce po vysokej škole? Už rozoslal žiadosti od Námestova na severe (odkiaľ pochádza jeho otec), až po štátne lesy vôkol Šaštína, či Vojenské lesy pri Malackách. Držíme mu palce, aby úspešne rozvinul i profesijnú kariéru. „Venujem sa tomu, čo sa týka poľovníckeho ducha a má význam aj do budúcna – etológia zveri. V Čechách sa vyučuje na vysokých školách, na stredných, u nás na Slovensku ešte nie.“
Vábič zo Záhoria v revíri ako predseda PZ Bory Šajdíkove Humence rieši aj „strety“ s hubármi. „Nemôžeme nikomu zakázať – ísť na huby. Ale v Rakúsku funguje taký systém, že chodia dva dni do týždňa a každý do svojho lesa, súkromného. Keď už do lesa na huby prídu naši, nech aspoň nejdú autom a nenechávajú tam odpadky, ktoré my musíme na brigádach odpratávať.“ Zatúži úprimne.
V združení sa snažia o zveľadenie chovu. Prezradil plány J. Šimurda, ktorý vie, že len za úsilím prichádzajú výsledky. Potvrdili mu to úspechy v jeho zaujímavej záľube. „Vábenie je o šťastí, šikovnosti, vôli a trpezlivosti.“
Fehova 2015. Prvé miesto na zahraničnej súťaži s medzinárodnou účasťou - FEHOVA kupa 2015, ktorá sa odohrala v Budapešti 14. 2.2015 a podarilo sa tam Jánovi Šimurdovi obsadiť prvé miesto. FOTO ARCHÍV J.Š.
Fotografia z prvého ročníka Dní svätého Huberta, ktoré organizovali študenti Lesníckej fakulty - aj Vábničiarsky krúžok. Takto šíria poľovnícke zvyky a tradície medzi nepoľovnícku verejnosť. Na fotke je pasovanie za lovca diviačej zveri. Vpravo Ján Šimurda. FOTO ARCHÍV J.Š.
Na fotografii je zachytené slovenské družstvo počas Majstrovstiev Európy vo vábení jelenej zveri - kde Slovenská reprezentácia obsadila 3. miesto. Majstrovstvá sa konali v Bielorusku - v obci Briest 29.5 – 30.5.2015. FOTO ARCHÍV J.Š.
