Pri pokuse o zbehnutie na talianskom fronte si bodákom zranil nohu a útek nezavŕšil. Ako nespoľahlivého ho prevelili do Prešporka, kde sa pred súdnym stíhaním zastrelil 17. marca 1916.
SENICA. Z tvorby ľudového básnika roľníckeho pôvodu z Kunova, Martina Orgoníka Kunovského (narodil sa 28. mája 1887) 29 básní nachádzame vo výbere Ludvíka Kühna nazvanom „City srdca“ (1929). I v jeho útlej knižke „Kraj Hurbanov v poézii“ (s podtitulom Ľudové verše zo Senice, Čáčova a Kunova).
Dočítame sa o ňom i v knihe „Buditelia župy Bratislavskej“. L. Kühn bol hlavným rečníkom pri odhalení pamätnej tabule na rodnom dome Martina Orgoníka v Kunove 24. júna 1934. Stopu tohto básnika bez odborného literárneho školenia, ale zato s talentom, ktorý zaznamenali v dobovej tlači a uznanlivo ho prijali aj literárne kruhy, nachádzame tiež v publikácii Vladimíra Jamárika (1921-2011) – „Kunov 555 rokov“ (z roku 2007), hoci sa tam uvádza nesprávny dátum úmrtia (17. november) namiesto správneho 17. marca 1916.
Najviac nám o jeho tvorbe i tragických životných okolnostiach z rodiny regionálny historik V. Jamárik napísal v publikácii „Literárny Kunov,“ vydanej Záhorskou knižnicou v Senici roku 2001. Čím si ľudový básnik zaslúži našu pozornosť?
Krištáľová a priezračná filozofia života
Martin Orgoník mal šesť súrodencov (bratov Pavla, Jána a Štefana, sestry - Annu, Katarínu a Kristínu). Ku knihám a textom kalendárov sa dostal už v rodine, nakoľko jeho otec bol na tie časy relatívne pokrokovým gazdom.
Dospievajúci Martin sa postupne samovzdelával a stal sa i samorastlým vodcom kunovskej mládeže. Rovesníci to vnímali ako talentovaného počas zimných večerov na priadkach či v lete pri vyhni uprostred Kunova, „lebo často improvizoval, tvoril súčasne text i melódiu.“
Postupne sa vzdelával nielen v oblasti hospodárskej či roľníckej osvety, ale aj z aktivít osobností, prebúdzajúcich náš ľud k národnému uvedomeniu vo vtedajšom Uhorsku. Bolo tak i na roľníckych zjazdoch v Skalici.
Tam sa zoznámil s lekárom a politikom Pavlom Blahom (1867-1927), propagátorom partnerstva Čechov a Slovákov, spriatelil sa i so Štefanom Janšákom (1886-1972) z Osuského, od ktorého dostával české knihy a časopisy, tam spoznal Milana Hodžu (1878-1944), slovenského poslanca za Kulpin na Dolnej zemi a redaktora Slovenského týždenníka (1903-1918).
„Novinárske články ožiarujúce jasným svetlom pomery slovenskej dediny, básne s národnými a nábožensko-filozofickými motívmi, bohatá korešpondencia s priateľmi a známymi vyšli z jeho prostého pera, namáčaného do vlastnej krvi.“
Píše v predslove knižky City srdca z Orgoníkovej tvorby jeho priateľ Štefan Janšák. K spevavým veršom jeho básní tam nájdeme aj túto charakteristiku: „...predchnutá je čistou, krištáľovou a priezračnou filozofiou života, otvárajúcou do koreňa najskrytejšie tajnosti duše, neschopnej niečo zakrývať, alebo chovať len tieň zadných, tým menej kalných úmyslov...“
Keď sa mu vraj pri písaní básní nedarilo, chodil do skromnej rezbárskej dielne, kde spod jeho rúk vychádzali i rozkošne rezané praslice, truhličky a kolovrátky, ktoré si devy z Kunova odnášali spolu s básničkami.
Nabádal mladých k ušľachtilej zábave
Ťažkosť slovenského roľníka vystihol aj takto: „Za poslednú triedu v zemi/ sme len považovaní,/nikde si nás nik nevšimne/, vždy sme odstrkovaní./ Roľník neni nikde nič,/ tomu patrí pluh a bič.“/
Ľudový básnik i uznávaný rečník sa od rovesníkov z gazdovskej rodiny líšil aj empatiou voči chudobným. Ludvik Kühn spoznával Orgoníka po jeho smrti v Kunove na podnet Š. Janšáka aj v rozhovore s jeho bratom Štefanom, jeho kamarátmi i zo zachovaných zápiskov.
A tak nám Orgoníka predstavuje dosť plasticky: „...keď poznal, ako také dedinské zábavy často končia pitím, a bitkou, zanevrel na ne, usiloval sa odviesť mladíkov k ušľachtilejšej zábave, k čítaniu, k divadlu, k prednáškam...“ Povzbudený inými šíril vôkol seba národné povedomie.
Tragédie chlapov Orgoníkovcov
No ťažkosti, s ktorými sa po vypuknutí I. svetovej vojny (1914-1918) borila Martinova rodina – zapísali sa aj na jeho tragickom osude. Traja synovia museli na front, jeho mladší brat Pavol padol už zakrátko, po čom si ich otec siahol na život. Zanedlho umrel i starý otec.
Martin, ktorý bojoval najskôr v Srieme v Putinci (tam vzniklo viac jeho básní), sa potom zo srbského dostal na taliansky front. Pri pokuse o útek k Talianom sa bodákom zranil a musel sa vrátiť, čo bol dôvod na vojenský súd. Prevelili ho do 72. pluku do Prešporku. Pripadlo mu ako mladému poddôstojníkovi (slobodníkovi) zvládať záložníkov, viac ako 50-ročných mužov.
Mäkké srdce, neochota nedisciplínu riešiť trestami, konflikty s nadriadenými veliteľmi, to všetko sa zrejme podpísalo pod jeho odchod zo života. Zastrelil sa 17. marca 1916, čím zrejme riešil nielen depresiu z rodinných úmrtí, ale azda aj únik pred najprísnejším trestom, ktorý ho za neúspešný pokus o zbehnutie tak či tak čakal.
Životný príbeh poetickej duše Martina Orgoníka Kunovského v sebe snúbi jednak jeho vôľu po plnohodnotnom s krásou, melódiou a rytmom verša spojenom živote, i tragédiu - ako vojna i tie najvznešenejšie ciele dokáže prekaziť - Inter arma silent musae (Medzi zbraňami mlčia múzy.).
Martina Orgoníka pochovali v Prešporku. Jeho meno nachádzame aj na pamätníku obetiam I. svetovej vojny v rodnom Kunove (súčasť Senice od roku 1976) a pripomína ho i pamätná tabuľa na jeho rodnom dome.
Martin Orgoník Kunovský.
Rodný dom s pamätnou tabuľou. FOTO: MILAN SOUKUP
