JABLONICA. V tej dobe neboli chladničky, ani mrazničky, čiže ma.ma všetky tie ozdoby na torty a zákusky (napríklad šípové ruže) robila z čistého masla v rukách v studenej vode. Dnes by mala už 110 rokov.
Tak prozaicky pekárka-cukrárka Anna Jánošíková z Jablonice svojím umelecko-cukrárskym citom a kreativitou inšpirovala štvrtého zo svojich 5 synov – Vladimíra. Nadchlo ho výtvarné umenie. Prvú samostatnú výstavu mal v Jablonici na píle, kde bol žeriavnikom.
Nedávno, pri jubilejnej 50. Výtvarnej Senici, regionálnej súťažnej výstave neprofesionálnej výtvarnej tvorby okresov Senica a Skalica, prevzal ako 77-ročný Vladimír Jánošík cenu za figurálne kompozície s aktuálnou tematikou vytvorené pastelom (Quo vadis populo a Na výstave). Vystavoval už na 1. regionálnej výstave, nuž sme sa po 50-ročnej stope jeho osedlaného výtvarného koníčka trocha vrátili v čase.
Vaša mama na torty a zákusky vytvárala šípové ruže, figúrky, podkovy, srdcia. Aké témy najradšej stvárňujete vy?
- V celej mojej tvorbe dominuje jablonický ľudový kroj. Upútala ma jeho ohromná farebnosť, krása. Že ho vytvorili obyčajné ženičky, ktoré pracovali tvrdo na poli a potom pri sviečke alebo pri lampe kroje tvorili, vyšívali. Snažil som sa to zachytiť. Možno o 20 rokov už kroj nikto nebude nosiť a niektorý môj obrázok bude dokumentom, že v Jablonici sa voľakedy nosili krásne ľudové odevy.
Kto pomohol rozvinúť váš talent?
- Najskôr na Základnej škole v Jablonici pán učiteľ Ján Gálus. Mnohé nám poukazoval. Mal veľa kníh o výtvarnom umení. Podobne ako mňa, myslím, získal i budúceho maliara a vysokoškolského pedagóga profesora Ľudovíta Hološku.
Do akej miery vás posúvali dopredu výtvarné školenia, metodici a lektori v osvetovom stredisku v Senici?
- Najviac ma upútal pán profesor Karel Novák, výtvarník z Hodonína. Výnimočný človek s obrovskými skúsenosťami v prístupe k ľuďom. To bol vtedy vynikajúci ťah metodika Jozefa Vrábla, keď ho pre školenie získal. Bez neho by som sa ani nedozvedel, že sa pod vedením skúsených z brandže môžem v tejto záľube zdokonaľovať.
Potom medzi nás chodil z Bratislavy pán profesor Pavol Korbel z Vysokej školy výtvarných umení. Neskôr nám nové techniky ukazoval pán profesor Ľudovít Hološka. Spomínam i na metodika Pavla Rišku. Aj teraz - na seminároch s docentom Milanom Rašlom z Vysokej školy múzických umení ide pri rozboroch skôr o pozitívnu kritiku a povzbudenie - ako vylepšiť svoju prácu a rozvíjať talent.
Veď aj kedysi aj teraz nás vlastne školia ľudia zapálení pre výtvarnú tvorbu. Boli ďaleko vpredu a človek sa mohol od nich učiť. Nikdy som však nerobil tak, že by som niekoho napodobňoval. Vždy som chcel ísť v tvorbe vlastnou cestou.
Vôkol seba vidíme prírodou tvarované a vami objavené samorasty (mačka i baletka), vaše úspešné pokusy s maľbou jablonických motívov na majoliku. Po práci s tušom, temperou, olejom, víťazí u vás technika pastelu. Karikatúrami obohacujete Jablonické noviny, robili ste veľkoplošné plagáty k zábavám poľovníkov, hasičov, futbalistov, k divadlám, k oslavám, športovým hrám. Keď bol vedúci kultúrneho strediska v Jablonici pán učiteľ Felix Rímeš, tak ste sa výtvarne mohli „vyšantiť“ aj s vtedajším zástupcom riaditeľa školy Júliusom Komárkom. Inšpirácie a námety stretáte na každom kroku. Vráťme sa k ženským aktom spred 50 rokov, keď ste už boli ženatý. Mali ste 27 rokov, aké to bolo pre vás maľovať s lektorom a živými nahými modelkami?
- Boli to pekné mladé ženy, ale ja som mal mladú ženu doma. Na čo by mi bola druhá? No videl som na starších kolegoch, ako sa im oči žingrili, povedané po jablonicky – rozsvietili (smiech). Na nich to zrejme účinkovalo viac. Ale každý sa snažil niečo s tým urobiť. Lebo je to nesmierne ťažká vec – urobiť pekný akt. Tam sú zákonitosti, ktoré treba dodržať. Pri stvárnení prírody presadím strom jeden tam a druhý tam, ako chcem, a nič sa nestane. Ale tu dva-tri milimetre a už to nie je ono…
Prečo ste takto úspešne osedlali svojho výtvarného koníčka?
- Pre vlastné potešenie a pre potešenie iných. Ja som predal, aj to ma doteraz mrzí, za celý ten môj život asi štyri obrázky.
A s tými ostatnými čo robíte?
- Nedávno som si dával dokopy štatistiku a asi 87 som dal priateľom a známym.
Koľko vám ostalo, ak by vám ako pamätníkovi chceli v Záhorskom osvetovom stredisku urobiť samostatnú výstavu?
- Pokojne tam môžem dať toľko, koľko budú potrebovať. 50-60, i 70 obrazov.
Ozaj, ako je to u Vladimíra Jánošíka v Jablonici s tým jablkom? Spadlo u vás ďaleko či blízko od stromu, rozvíja vašu lásku k výtvarnému umeniu nejaký váš pokračovateľ?
- Syn sa nadchol pre drobnú prácu pri zveľaďovaní dvora, kde má starý voz, všeličo možné, ako také malé múzeum. No pokiaľ ide o nejaké nadanie, tak pokračovateľom je skôr môj vnuk – dcérin syn – Andrejko Mareček. Možno ho to raz bude baviť podobne ako mňa a bude mať z výtvarného umenia rovnakú radosť, ako ja.
S manželkou a „posmrtnou maskou“, ktorú si Vladimír Jánošík vyrobil ešte za mlada s metodikom Jozefom Vráblom.
Jedno z prvých školení na Myjave s Jozefiom Vráblom a Pavlom Korbelom. FOTO: Archív V.J.
Vyskúšal si aj maľovať jablonické motívy na majoliku.
Vyrobila príroda a Vladimír Jánošík z Jablonice.
Vlastná karikatúra.
Vladimír Jánošík: „Takto som si v kroji zachoval aj svoju svokru.“
Autoportrét a portréty manželky, mamy a jedného z piatich bratov – Teofila, ktorého roku 1952 zabila bomba z druhej svetovej vojny.
Kreslenými vtipmi spestruje aj Jablonické noviny.
Vladimír Jánošík so spomienkou na výtvarné školenie pred pol storočím spojené s tvorbou ženského aktu.
Zmapované obľúbené motívy stvárnené Vladimírom Jánošíkom.
