Spomeniete si na nejaké výnimočné či najkrajšie Vianoce? „Ani nie, všetky boli pekné. Keď je človek doma, je to príjemné. Keď nemusí ísť od rodiny,“ hovorí Milan Mertel, 40-násobný darca krvi zo Senice.
SENICA. Vojna sa kedysi zvyklo vravieť základnej vojenskej službe. Často bola pre muža prvým podnetom k darcovstvu krvi. Na chvíľu ujsť z kasární! Stretnúť niekoho iného, nielen tie „vždy zelené“ mundúry.
„Úteky“ z kasární
Dnes 52-ročný Milan Mertel, vodič teleskopického nakladača v poľnohospodárskej firme v Senici, kde žije, tiež tak začínal. Narukovaný v českom Příbrame na vojne daroval krv iba dvakrát. Armáda si strážila, aby sa vojaci len tak „neflákali“, neutekali od „obrany vlasti“ hoci za humanitou.
Pocity, ktoré s krvou z tela po kvapkách odchádzali a smerovali k tým, ktorí ju potrebujú, si Milan Mertel dodnes, pravidelne, dobrovoľne a rád opakuje. Ôsmeho decembra na mobilnom odbere v Senici krv daroval 40. krát a splnil podmienky pre získanie zlatej Janského plakety.
„Mladší sa ma pýtali, aké to je. Či dávam krv bez strachu, Či je v darcovstve nejaké riziko. Vravím im – dobre to urobí človeku. Lepšie sa cíti. Po odbere je lepšia produkcia červených krviniek v organizme. Človek sa cíti zdravší. A navyše niečo spraví pre druhých.“ Jeho nulka (krvná skupina Rh0+D) z neho robí všeobecného darcu s krvou vhodnou aj pre detských pacientov.
Je to kruté, že aj v rodine darcu krvi Milana Mertela sa zrazu z jedného z dvoch synov stal onkologický pacient. „Operácia sa v jeho prípade nedá využiť, iba rádioterapia a chemoterapia. Iné mu nezaberá.“ Hlas sa chveje, ale vzápätí iskrička v oku naznačuje jeho odhodlanie. Prečo je darcom? „Z dobrého pocitu, že sa človek cíti zdravý, a môže pomôcť druhým, keď sa dá.“
Bol vyučený kuchár – čašník. Ušiel od varešky k nakladaču.„Jedny montérky špinavé aj druhé špinavé – to je za jedno. Či ste kuchár a či vodič. Len 1200 korún plat v kuchyni a 4000 pomaly na traktore. Bol som mladý ženáč. To rozhodlo. Štyri roky som tam robil aj šéfkuchára, nezdvíhali plat, tak som išiel na traktor.“
Silvestrovská zábava
Je z Košútovca na okraji Hlbokého. S budúcou manželkou z Osuského ich dali dokopy na Silvestra. „Šli sme na zábavu. A sestra nás vtedy (boli s manželkou kolegyne) zoznámila práve na Silvestra. Do polnoci hrali ľudovky a po polnoci moderné. Už to bola taká diskotéková zábava.“ Je to príjemná spomienka? „No pravda…“
Mertelovci v Hlbokom, najmä vďaka mame (pôvodom z Nových Zámkov), dodržiavali všetky tradície. „Oriešky, modlitby všelijaké, vinšovačky, prípitok...Teraz už to tak nie je, ale pripijeme si, zaželáme si.“ Spomeniete si na nejaké výnimočné či najkrajšie Vianoce tu u vás v Senici? „Ani nie, všetky boli pekné. Keď je človek doma, je to príjemné. Keď nemusí ísť od rodiny.“
Starší syn žije s Mertelovcami v Senici, mladší pracuje v Prahe. „Mladší sa príde domov dobre najesť. Vykŕmiť trošku (smiech). Určite mu chýba domáca strava.“ Čo majú synovia najradšej? „Rezne, kurence, šalát a zákusky. Manželka pečie. Upiekol by som síce aj ja, ale akosi ma k tomu neťahá.“
Nie vždy vyjde vodičovi teleskopického nakladača byť na sviatok doma. „Sú to práce ako v poľnohospodárstve. Seno, slama, hnoje, žeriav – zdvíhať, nakladať...Alebo zhŕňať sneh pred Kauflandom. Bolo vtedy mínus 17 stupňov, o jednej - o druhej v noci. Naša firma mala s nimi zmluvu, tak sme tam chodili od novembra do marca sypať.“
Vinš zlatého darcu?
Čo z vianočno-silvestrovského MY – Týždenníka pre Záhorie želá iným Milan Mertel, 40-násobný darca krvi zo Senice? „Zdravia, šťastia, aby mali robotu. Hlavne tú robotu, lebo bez roboty je človek stratený.“
Vraví jeden z 344 darcov, ktorí tohto roku darovali krv počas 11 mobilných odberov v Dennom centre, organizovaných v spolupráci s Národnou transfúznou službou a Územným spolkom Slovenského Červeného kríža v Senici.
