Od tragédie uplynulo 71 rokov

SKALICA. HODONÍN. Ani vojnové roky druhej svetovej vojny neurobili koniec vzájomným vzťahom obyvateľov týchto dvoch susedných miest, hoci ich práve druhá svetová vojna od seba oddelila štátnou hranicou. Skalica bola slovenská, jej obyvatelia boli obyvateľmi tzv. Slovenského štátu, susedné mesto Hodonín patrilo do Čiech a Moravy (protektorát).

Hoci väčšina obyvateľov (Skalica, Hodonín) už nie je priamymi pamätníkmi udalostí druhej svetovej vojny, predsa tí skôr narodení, ak ich myseľ poslúcha, si spomenú na deň 20. november 1944. Prečo? V tento deň došlo v susednom meste v Hodoníne k tragédii, pri ktorej o život prišli stovky nevinných ľudí...

O tragédii nám napísal náš dopisovateľ Drahomír Čermák zo Skalice (rodák z Kopčian). „Mal som iba 13 rokov, bol som študentom skalického gymnázia (tretia trieda). Vyučovanie bolo takmer denne prerušené nepríjemným zvukom sirény, ktorá oznamovala, že sa blížia angloamerické lietadlá – bombardéry.

Bol pondelok, 20. november 1944. Už na železničnej stanici v Holíči sme tušili, že vyučovanie pre nálet angloamerických lietadiel bude ako obvykle prerušené. Svietilo slnko a tak sme predpokladali, že lietadlá opäť priletia už v doobedňajších hodinách. Predpoklad sa naplnil.

O 9.00 hod. hlas sirény oznámil, že lietadlá vo veľkých zväzoch sa blížia zo severného Maďarska (Šoproň – Györ) a letia smerom na sever. Predpokladaný poplach prišiel. Opustili sme triedy, rovnako i v ďalších školách v Skalici. Išli sme na Kalváriu a odtiaľ sme pozorovali lietadlá.

Už od februára 1944 sa takmer denne opakovali prelety ponad Skalicou. Dozvedeli sme sa, že lietadlá štartovali z poľných letísk južného Talianska. Časť lietadiel napadala Viedeň a jej okolie. V Skalici, ako aj v Hodoníne, hoci mestá boli vzdialené od Viedne asi100 km, bolo počuť iba dunenie po bombardovaní. Väčšina lietadiel mierila na sever do oblasti horného Sliezska a Saska.

Siréna, ktorá ohlasovala blížiaci sa prelet bombardérov, stala sa už takmer každodenným zvukovým efektom v obidvoch mestách. Panovala všeobecná myšlienka, že v týchto mestách nie je nič, čo by stálo za nálet. Bez obáv sme sledovali pribúdajúce pruhy na oblohe, ktoré narastali za každým lietadlom. Niekedy sa stalo, že hlas sirény sa „omeškal“ a na oblohe už boli stovky lietadiel.

Bežný pohyb nič netušiacich občanov obidvoch miest bol nevšímavý k bombardérom, ktoré zo zeme sa javili takmer ako strieborné bodky. Vždy nám odpadli viaceré vyučovacie hodiny. Keď bol poplach, pre nás študentov to znamenalo odpadnutie viacerých vyučovacích hodín, ktoré sme strávili obdivovaním množstva bombardérov na oblohe. Z Kalvárie bol najlepší výhľad na lietadlá.

Stalo sa, čo nikto nečakal...

Hukot lietadiel zosilnel. Pár lietadiel zlietlo celkom nízko nad Hodonín a tragédia bola spôsobená... Nikto z ľudí v Hodoníne túto hrôzu nečakal. Zmätok nič netušiacich ľudí bol veľký. Každý utekal ako mohol, rýchle sa niekde skryť – domov, do bytov, či pivníc.

S odstupom času, po niekoľkých rokoch som sa dozvedel, že v ten deň bombardovania v Hodoníne zahynulo až 179 miestnych občanov a asi 300 bolo zranených. Nálet trval pár minút (5 – 7 minút) a desiatky domov boli zničené alebo značne poškodené. Pomáhali i občania zo susedných obcí. Ľudská solidarita sa tak prejavila vo chvíľach najpotrebnejších.

Pomáhali aj skalickí hasiči

Hasiči sa čo najrýchlejšie ponáhľali do susedného Hodonína. Nemecká stráž v Holíči na hraniciach ich nezastavovala, len ukázala, aby ponáhľali k požiaru.

V priebehu hasenia sa hasiči náhodou stretli so Skaličankou pani Chaloupkovou a s jej dvomi deťmi, asi 18 – ročným Vladom a 15 – ročným Igorom. Po požiari ich hasiči zobrali so sebou do Skalice. Ich prechodným domovom až do príchodu sovietskych vojsk (apríl 1945) bolo dočasné ubytovanie u Márie Chaloupkovej, rodenej Plešovej, na Predmestí v Skalici.

Zostala otázka – prečo?

Prečo došlo k náletu, k tragédii? Nebola to náhoda. Išlo o naplánovanú akciu, bombardovali aj Baťove závody v Zlíne a Otrokovice.

Už nikdy:

Od tragickej udalosti uplynulo 71 rokov. Dodnes medzi nami žije mnoho spoluobčanov, vtedy mladých, dnes už na sklonku života, ktorí tento deň pamätajú. Slnečný 20. november 1944 bol zakrytý temným mrakom skazy.

Občania z Hodonína a Skalice na tento deň nezabúdajú. Chcú žiť dôstojný život hodný svojho mena, varovaní minulosťou, usilovať sa o svetlú budúcnosť ďalších pokolení. Nikdy viac prežívať hrôzy, ktoré vojny so sebou prinášajú.

Autor: Drahomír Čermák