BORSKÝ MIKULÁŠ. Keď profesor Štefan Šlachta, vysokoškolský pedagóg, znalec našej architektúry, a tiež architekt Mosta Lafranconi v Bratislave, nedávno otváral výstavu o Friedrichovi Weinwurmovi (1885-1942) v jeho rodnom Borskom Mikuláši, dotkol sa svojej bádateľsky srdcovej témy. Architektov zo Slovenska, ktorých zavialo do sveta a tam veľa dokázali.
"Železná opona bránila nielen tomu, že tie informácie nešli odtiaľ sem, ale, žiaľbohu, ani odtiaľto tam.“ Tak vysvetľoval pohnútky, prečo osobnosti vracia domov. „Keď som pátral po architektoch z medzivojnového obdobia, mňa nezaujímalo, či emigrovali z politických, náboženských alebo iných dôvodov. Ale, čo tí ľudia urobili, zanechali za sebou vo svete. A ani u nás doma ich ešte dostatočne nepoznáme a ich dielo sme nedocenili.“
Profesor Šlachta už do roku 2004 zmapoval okolo 200 architektov z emigračných vĺn po roku 1939, 1948 a 1968. Minulý týždeň sme tu písali o Friedrichovi Weinwurmovi. V nedeľu 8. novembra bude Svetový deň urbanizmu. Nuž si pripomeňme ďalších Záhorákov, ktorí architektúrou vytvárali lepšie miesto pre život.
Ignác Vécsei, rodák z Prieval, sa narodil 6. apríla 1883. Zahynul s rodinou v koncentračnom tábore Osvienčim roku 1944. Architektúru študoval v Budapešti a po prvej svetovej vojne bol v projekčnej kancelárii v Bratislave (1924-1939) s F. Weinwurmom jeho pravou rukou. Weinwurm - ten tvorivý prvok, Vécsei skôr ten praktik. Avantgardou – reprezentačnými vilami, i sociálnymi bytmi ako UNITAS (1931-1932) alebo Nová doba (1932-1941) zanechal tento kreatívny tandem „svojím rukopisom“ nezmazateľnú stopu v modernej slovenskej medzivojnovej architektúre.
Iba tretí z dnes spomínaných architektov sa po vojne dožil pokračovania svojho diela. Je ním Arnošt (Ernst) Wiesner, rodák z Malaciek. Narodil sa 21. januára 1890 a zomrel 15. júna 1971 v Liverpoole. Bol z piatich detí. Otec mal koncesiu na predaj papiera a písacích potrieb, ktorú rozšíril o tlačiareň. V Malackách žili do roku 1898, a presťahovali sa do Brna.
Arnošt po priemyslovke v Brne a technike vo Viedni, študoval na viedenskej Akadémii výtvarných umení v Majstrovskej škole architektúry. Obdivoval dielo Adolfa Loosa (1870-1933), rakúskeho architekta, propagátora moderného nedekoratívneho tvaru, rodáka z Brna, ktorý predznamenal pred vojnou architektonický smer funkcionalizmus. Wiesner bol jeho priateľom i kolegom. V prvej svetovej vojne bol u ženistov na frontoch v Poľsku, v Dalmácii aj južnom Tirolsku.
Po vojne pracoval vo Viedni. A od roku 1919 v Brne projektoval vily, banky, činžiaky, interiéry obchodov a módnych salónov. No pomery ho prinútili 15. marca 1939 cez Nemecko, Holandsko a Belgicko emigrovať. Vo Veľkej Británii počas druhej svetovej pracoval aj pre československú exilovú vládu. Od roku 1950 pôsobil v škole architektúry pri Univerzite v Liverpoole. Tam aj zomrel ako 81-ročný.
Dni Dušičiek a pamiatky zosnulých prežívame mnohí doma, iní vo svete. Tiež tam, kde výrazné stopy svojím dielom zanechali architekti zo Záhoria. Arnošt Wiesner napríklad projektoval i jednu z jeho najvyššie cenených stavieb - mestské krematórium v Brne postavené medzi rokmi 1926-1930. Roku 1954 mu Liverpoolská univerzita udelila najvyšší britský titul „Master of Architecture“ a roku 1969 ho i Univerzita Jana Evangelistu Purkyně v Brne poctila čestným doktorátom.
