VIEDEŇ. BRATISLAVA. SENICA. Gertraut Schulzovú z Viedne cez vojnu ako dieťa na trištvrte roka poslali k tete do Bratislavy. Po návrate domov nevedela hovoriť po nemecky. Len po slovensky. Rodičia boli sudetski Nemci, ona sa narodila v Prahe, materinskou rečou jej bola a je nemčina. Mama však vedela po česky, tak si rozumeli.
Nemčinu sa ako dieťa učila znova a na slovenčinu zabudla. Železná opona urobila svoje a otvorenie hraníc po roku 1989 tiež. Od roku 2000 je bývalá učiteľka nemčiny Gertraut Schulzová dôchodkyňou. Už desať rokov sa po slovensky učí intenzívne. Chce byť mostom medzi slovenskou literatúrou a po nemecky hovoriacimi krajinami. „Vždy ma zaujímali jazyky. V treťom veku som zatúžila vedieť, ako funguje slovanský jazyk.”
Odštartovala to darovaná kniha
„Jedna učiteľka mi darovala knihu Silberputzen Leštenie starého striebra od Pavla Vilikovského,” zdôverila sa pani Gertraut Schulzová, keď sa v Strednej odbornej škole v Senici v rámci projektu celoživotného vzdelávania tohto roku v júli spolu s ďalšími Rakúšanmi pod vedením našich lektoriek „drvila” slovenčinu. Aby v nej bola stále lepšia.
Na začiatku vraj ešte Vilikovského čítala tak, že si každú vetu prekladala so slovníkom, čo bolo neúmerne zdĺhavé. Nuž si zaumienila: Keď ovládam angličtinu, francúzštinu, taliančinu a španielčinu, to by bolo, aby som nezvládla slovenčinu.”
Veď ako bývalá učiteľka literatúry dokáže oceniť kvality textov. Silberputzen považuje za jednu z najoriginálnejších kníh. „Páči sa mi v nej Vilikovského vycibrené jazykové cítenie, téma citových zmätkov pätnásťročného chlapca i pozadie monarchie pred vojnou.”
Ako dieťa chodila Gertraut Schulzová vo Viedni na francúzske gymnázium. Čítali najdôležitejšie diela francúzskej a nemeckej literatúry. Fascinovalo ju, akými slovami sú vyjadrené pocity. Aké myšlienky jej spisovateľ vniesol do hlavy. Ako niečo vyjadriť viacerými jazykmi, kde sú podobné štruktúry a kde sú jazyky odlišné.
„Čítanie mi pomáhalo rozvíjať sa, rozšíriť si obzor, pohľad na život.” Vraví o svojom celoživotnom koníčku, čítaní, zasnúbenom s profesiou učiteľky. Tento dobrý základ uplatňuje aj ambíciami prekladateľky.
Prekladu sa venovala aj pri štúdiu na doktorát v dizertačnej práci. Dnes má preložené štyri knihy Pavla Vilikovského, s ktorým sa osobne stretla po prvýkrát v Bratislave v júli 2011.
Pribudne k 12 jazykom nemčina?
„Pavol Vilikovský je najmilší človek, ktorého som doteraz poznala. Vždy pomôže, ak som niekde urobila chybu, mnohé vysvetlí, pošle povzbudzujúce slová, za preklad pochváli. Z času na čas od neho dostanem darček - ďalšiu jeho knihu.” Popisuje pani Gertraut kontakty s naším, podľa nej, nezvyčajným spisovateľom.
„Je aj vynikajúcim človekom. Zaslúži si plné uznanie v nemecky hovoriacich krajinách.” Konštatuje s oduševnením, ale smutne dodá: „Bohužiaľ, neviem zatiaľ nájsť vydavateľa jeho prekladov, hoci sa o to všemožne snažím.” Hľadá sponzorov.
Od Pavla Vilikovského má súhlas na preklady jeho kníh. Po „Silberputzen” preložila „Psa na ceste“, „Prvú a poslednú lásku.“ Autor vždy skontroloval jej nemecké texty. Ešte má posúdiť asi polovicu knihy „Letmý sneh.“
„Poznám kvality jeho textov do detailov.” Opäť počuť jej zapálenie pre prekladateľské hobby: „Je škoda, ale aj hanba, že tie knihy nie sú v Rakúsku či Nemecku k dispozícii čitateľom, ktorí nevedia čítať po slovensky.”
Knihy Pavla Vilikovského sú zatiaľ preložené do češtiny, maďarčiny, poľštiny, bulharčiny, rumunčiny, srbčiny, macedónčiny, arabčiny, angličtiny, francúzštiny a taliančiny. Pribudne i nemčina?
Literatúra - most k susedom
Pani Gertraut Schulzová 34 rokov učila nemčinu a pedagogicky pôsobila v Rakúsku aj prostredníctvom literatúry. U Pavla Vilikovského ju fascinuje „aj jazyková precíznosť, neobyčajné myšlienky, pohľad na život aj irónia.
V mnohých knihách robí narážky na niekdajšie komunistické časy. Aj to našim čitateľom uľahčí spoznať viac Slovensko a Slovákov, pochopiť susednú krajinu, ktorá bola dlhé roky za železnou oponou.”
Preklad to je misia
Odkedy sa začala zaoberať detailne knihami po slovensky a ich analógiami v nemčine, priblížila sa viac k Slovensku. Nepoznala ho. Okrem pobytu u tety v Bratislave v útlom detstve cez vojnu ako trojročná, do roku 1989 u nás nikdy nebola. Vyrastala s obavami, pretože nás rozdelila železná opona.
Až keď sa na dôchodku začala zdokonaľovať v slovenčine, urobila okružnú cestu po Slovensku. Po najdôležitejších turistických miestach. Potom prišiel týždeň vo Vysokých Tatrách, „lebo mi otec vravieval, aké sú krásne. Nemýlil sa.”
Pani Gertraut Schulzová z našej literatúry už pozná veľa autorov. Má rada Táňu Keleovú Vasilkovú, čítala Eskortu či Plyš od Michala Hvoreckého po slovensky. Viaceré knihy Borisa Filana. Tiež od Jozefa Banáša a dalších. „To všetko zlepšuje kontakty medzi mnou a Slovenskom. Aj preto chcem vydať moje preklady, lebo som presvedčená, že tvorba Pavla Vilikovského dokáže stavať mosty medzi kultúrami, jazykmi a národmi.”
Je na seba tvrdá
Ako prezradil spisovateľ Pavol Vilikovský, cení si vzdelanosť, húževnatosť, pracovitosť, usilovnosť, odhodlanosť, a vycibrené jazykové cítenie pani Gertraut Schulzovej. A želá jej, ako uznanlivo vraví, pri jej súkromnej iniciatíve - preložiť jeho knihy do nemčiny - skoré zadosťučinenie. Je na seba veľmi náročná.
Čo si ešte chce bývalá učiteľka v slovenčine zlepšovať? „Musím ju ešte cibriť. Ovládať lepšie viaceré jazykové úrovne, presnejšie rozlišovať hovorovú, slangovú, knižnú úroveň, stále rozširovať slovnú zásobu. Ideálne by bolo žiť aspoň mesiac na Slovensku, hovoriť a počúvať slovenčinu celý deň. Ak chce človek plynule ovládať jazyk, musí v tej krajine aj žiť.”
Mánia a 45 Mayoviek
Už ako dieťa dostávala knihy ako darčeky. Nemali vtedy televízor, ani gramofón, nemala súrodencov. Hra na klavíri a čítanie boli pre ňu jedinečnými možnosťami oddychu. Tam korení jej celoživotný vzťah k literatúre a zvedavosť, aký nový svet jej príbeh knihy ponúkne. Je to takmer jej mánia.
„V mladosti som čítala knihy pre deti, ale nemali sme toľko kníh ako dnes. Nuž som ich čítala aj viackrát. Ale vždy som chcela poznať všetky knihy jedného spisovateľa, ak sa mi jedna z jeho tvorby zapáčila. Tak som napríklad prečítala 45 kníh od Karla Maya...”
Vydavateľské story
Anglická novinárka Katherine Whitehornová formulovala takéto odporučenie: „Najlepšia rada mladým pri výbere povolania je - zisti, čo by si najradšej robil a zožeň niekoho, kto ťa za to bude platiť.” To akoby platilo pre profesiu prekladateľa stále. Prekladaj si čo chceš, ale vydáš to iba vtedy, ak nájdeš solventného investora - vydavateľa. Čo je pre Gertraut Schulzovú najťažšie?
„Prekladať a vydávať sú dve rozdielne veci. Keď prekladáte, musíte rozumieť nielen vetám, ale aj situácii, vnímať, prečo autor použil toto slovo, a nie iné. A prenášate to do ďalšieho jazyka. Rozmýšľate, akými slovami ten význam vyjadriť, aby sa dal text dobre čítať, tak ako v slovenskom origináli, aj po nemecky. Musíte stále brať do úvahy súvislosti.”
Ten druhý pól je vydanie prekladu. „Keď ide o vydanie, to sú komerčné záležitosti, biznis, v ktorom sa nevyznám, hľadanie ciest k vydavateľom, reklama knihy...Pre mňa sú to ešte veľké neznáme.”
Na príklade bývalej učiteľky z Viedne vidno, že túžba po vzdelaní ide s ňou celým životom. Pre jej naplnenie aj teraz, keď si už pri chôdzi musí pomáhať barlami, robí všetko možné i nemožné. Čo jej dáva silu, aby aj v treťom veku, seniorskom, bola úspešná pri premene túžob na literárnu realitu vytvorenými prekladmi?
„Moje jazykové znalosti by neboli nič bez výborného vyučovania mojej hlavnej učiteľky, doktorky Viktorie Buznovej zo Senca. Učila v kurze u nás v Rakúsku v Angerne a na Záhorí v Senici na Kunovskej priehrade, kde som s ňou vlani absolvovala zdokonaľovací kurz v Chate nad plážou. Cenné je, že vie v nás prebudiť záujem o jazyk, o kultúru na Slovensku, o váš národ. Bez nej, by som s prekladmi nebola tam, kde som teraz. Za čo som jej veľmi vďačná.”
