SMOLINSKÉ. KRASNIK. Reťaz či puto sú také pevné (slabé), aké pevné (či slabé) je ich najslabšie ohnivko. I ľudská pamäť má také slabé miesta. Niektoré momenty nás tlačia, omínajú dovtedy, kým s nimi niečo neurobíme.
Pani Štefánia Dermeková zo Smolinského nájdením miesta posledného odpočinku svojho starčeka, obete 1. svetovej vojny, po 99 rokoch od jeho skonu, mala šťastie. Výpravou do poľského mesta Krasnik 9. mája 2015 prehĺbili väzby širokej rodiny na Záhorí, na Orave, v Tekove i v Bratislave.
Uctením si predka, po ktorom sa pôvodne zľahla zem a nebolo stopy, spojili vetvy potomkov Andreja Daňu. Zahynul ako vojak 15. honvédskeho pešieho pluku na ruskom fronte 7. júla 1915.
Telegrafické curriculum vitae
Andreja Daňu (1881-1915) z rodiska v Dlhej na Orave (vtedy Rakúsko-Uhorsko), hľadanie práce zavialo do Spojených štátov amerických (USA). Tam sa roku 1906 oženil so Slovenkou Máriou Rehákovou. Vrátili sa na Záhorie (do Smolinského) a ako 34-ročného ho odvelili na ruský front.
Až po 99 rokoch potomkovia vypátrali miesto, kde vydýchol naposledy. V meste Krasnik v Poľsku. Hľadanie sme opísali v MY-Týždenníku pre Záhorie v októbri 2014 (Krátke šťastie Andreja Daňu) a vo februári tohto roku v MY – Oravské noviny.
Cesta za starčekom a prastarčekom
Z Gbiel a Smolinského okolo 750 kilometrov po diaľnici cez Česko, Karvinú a Krakov. Z Tekova, z Levíc, cez Banskú Bystricu, Donovaly, Dolný Kubín, zastávku v Krivej na Orave u Márie Konfalovej z tamojšej vetvy potomkov, zvládli cestou tam aj späť viac ako 1200 kilometrov.
Tiež z Bratislavy sa pripojili k misii – vzdať úctu mužovi, ktorého „krv“ koluje aj v žilách súčasníkov. Výpravu absolvovali Dermekovci, Petrášovci, Pasekovci,…, ratolesti na rodinnom strome, potomkovia po dcérach Andreja Daňu Virgínii, Alžbete a Štefánii. Keď ich otec padol, mali 6, 4 a 2 roky.Ako z bojového filmu
Ako z bojového filmu
„22. a 23. júla v roku 1914 tam hnali ruských vojakov cez Ukrajinu do Ruska...Lenže, situácia sa otočila, a v roku 1915 zase Rusi rakúsko-uhorskú armádu tisli naspäť. Medzi obeťami vtedajšieho masakru bol aj náš prastarček Andrej Daňa...“ Popisuje okolnosti úmrtia po návšteve Krasniku pravnuk Ján Dermek.
Túžba potomkov i oprašovanie archívnych záznamov pri storočnici od vypuknutia prvej svetovej vojny vzkriesili nádej rodiny – nájsť stopu po ňom. Ukotviť spomienku naňho na mieste posledného odpočinku. Peripetiu hľadania urýchlila pomoc pohrebných ústavov, konzuláty, vojenské archívy. Skončila sa úspešne.
„Keď to nemohla urobiť jedna, druhá či tretia dcéra, ani manželka, vzali sme si my za povinnosť, za potomkov tú kytičku na hrob nášho starčeka dať...“ So zadosťučinením vraví pani Štefánia Dermeková zo Smolinského, odkiaľ so synmi Ladislavom a Jánom úspešnú výpravu organizovali.
Na mieste pôvodne spoločného hrobu pre tisíce mŕtvych, už zarastenom lesom, osadili kríž i tabuľku s menom. Areál zarastený krovím vyčistili. Obete pripomínal cintorín i v súkromnom lese, tri brezové kríže v neveľkom oplotku - priestore 10x15 metrov.
Dva kríže stáli a na ležiacom kríži pozostalí zvyknú zapaľovať sviečky a kahance. Tabuľka s nápisom - Nie vojne! od padlých na tom mieste v prvej svetovej vojny – je adresovaná nám - živým.
Upevniť rodinu
Čo výprava do Poľska vo výsledku priniesla? Z Levíc ju absolvovali 78-ročný Ondrej Petráš – vnuk Andreja Daňu, Pavol Petráš – pravnuk s priateľkou Dominikou Jánošíkovou. „Aktu na cintoríne sme sa zúčastnili iba rodinní príslušníci. Očistili sme priestory cintorína. Pamiatku sme si uctili zvykmi zo Smolinského. Spomínali sme na minulosť, i keď, žiaľ, nepríjemnú. Pripomenuli sme si nezmyselnosť vojen. Rodina sa stretla v pochopení. Čiže trvalou hodnotou z cesty zostane súdržnosť rodiny.“ Komentuje misiu do Poľska Ondrej Petráš.
Bratislavských potomkov v Krasniku zastúpili pravnuci Andreja Daňu - Igor Pasek s bratom Mirom a jeho manželkou.
Zo Záhoria do Krasniku putovala čerstvá osemdesiatnička Štefánia Dermeková (rodená Jurkovičová), vnučka a iniciátorka výpravy, pravnučka Eva Hrušecká, pravnuci Ján Dermek a Ladislav Dermek s manželkami. „Celá výprava bola užitočná. Potomkovia troch dcér Andreja Daňu sa stretli v inej krajine, našli si na to čas, ktorého je stále menej. Spoznávali sa navzájom. A niektorí po prvý raz počuli o nepoznanej minulosti svojich predkov, potomkov Andreja Daňu. Začali sa o ňu viac zaujímať.“ Hodnotí výsledok cesty Ladislav Dermek.
„Najstaršou účastníčkou výpravy bola naša mama, Štefánia Dermeková (30. apríla mala 80 rokov). Dožila sa toho, že, chvalabohu, na hrob svojho starčeka položila kyticu, čo nemohli urobiť ani jeho dcéry, ani manželka. I mamin bratanec Ondrej Petráš z Levíc, bol spokojný, že dva roky pred svojou osemdesiatkou bol účastníkom našej výpravy.“ Spomína Ján Dermek.
Nevzdať to
Hľadači miesta posledného odpočinku Andreja Daňu dnes vedia, že len kto hľadá, isto nájde. Spoznali poľské mesto Krasnik s 34-tisíc obyvateľmi.
V lese asi tri kilometre od centra osadili kríž svojmu predkovi. A v duchu si, tak ako pravnuk Ján Dermek z Gbiel, premietali posledné sekvencie prastarčekovho životného filmu.
Okamihy, keď nestíhal myslieť na obetavosť manželky s tromi malými deťmi doma v Smolinskom, ani na budúcnosť dcér. Vo víre vojny hnaný frontom, uskakoval pred bodákmi, vyhýbal sa strelám, trpel i skonal po ranách z nepriateľských zbraní.
„V roku 1915 tam určite nebol les. Len pláň. Nevysoká pahorkatina. Z bojiska videli kaplnku zo začiatku 18. storočia. Počuli vyzváňať zvony kostola postaveného v čase morovej epidémie. Ako by som to videl. Holé pole, boj za cisára pána na jednej strane a za cára na druhej. A výsledok? Kopec mŕtvych...“
Výzva k živým – neopakovať hrôzy vojny – spomienka na obete 1. svetovej vojny uprostred lesa v poľskom Krasniku. FOTO: Archív rodiny Dermekovcov
Časť potomkov Andreja Daňu zo záhorskej vetvy pozostalých pri pomníku padlým z 1. svetovej vojny v Smolinskom. FOTO: MS
Andrej Daňa ako obeť 1. svetovej vojny – pri storočnici jeho úmrtia - nový impulz pre upevnenie vzťahov vo všetkých vetvách rodiny potomkov. FOTO: Archív rodiny Dermekovcov
