ŠAŠTÍN-STRÁŽE. Pri príležitosti 70. výročia konca 2. svetovej vojny stále dostávame od pamätníkov, priamych svedkov najväčšieho vojnového šialenstva v dejinách ľudstva, svedectvá o tom, čo sa dialo v mestách a obciach na Záhorí, predovšetkým počas oslobodzovania našej krajiny, regiónu.
Kontaktoval nás aj 85-ročný Rafael Menšík zo Šaštína a podelil sa s nami o zaujímavé fakty, o ktorých možno netušia ani mnohí domáci.
Keď na mestský úrad v Šaštíne-Strážach prišiel mail z brnenského Klubu vojenskej histórie s prosbou o pomoc pri pátraní po mieste posledného odpočinku padlých sovietskych vojakov, radnica sa – pre vynikajúcu znalosť miestnej histórie – obrátila práve na pána Menšíka. Ten neváhal a podujal sa k objasneniu veci.
Súčasťou mailu bola kópia mapky pôvodného pochovania padlých – spoločný hrob sa nachádzal v blízkosti železničnej stanice, a tiež kópia hlásenia strát 13. gardovej jazdeckej divízie, ku ktorej nebohí vojaci patrili.
Rafael Menšík sa v spomienkach vrátil späť o sedem desaťročí. Viac sa dočítate v príbehu, ktorý nám rozpovedal.
Frontové udalosti
Dostali sa mi do rúk historické dokumenty veľkého významu, ktoré sú z čias druhej svetovej vojny a určite nie sú poznamenané v žiadnych kronikách na Slovensku. Je to precízne spracovaný menný zoznam padlých sovietskych vojakov na území Šaštína.
Napísané je to v azbuke. Až ma udivuje taká dokonalosť spracovaných dát. Nechal som si to preložiť do slovenčiny. V tomto zozname sú uvedené tieto informácie: meno a priezvisko, vojenská hodnosť, stranícka príslušnosť a tiež dedina, dokonca osada, odkiaľ pochádzali.
Každému išlo o zdravie, život
Z tohto precízne spracovaného dokumentu som zistil, že z ôsmich padlých na území Šaštína bolo až päť slobodných. Dokument v azbuke je napísaný v umeleckom rukopise. Dnes už je to nevídaná vzácnosť takýto doklad vidieť.
V mesiaci apríl je to už 70 rokov, čo prechádzal front druhej svetovej vojny Šaštínom. Pri tejto príležitosti som sa rozhodol podeliť sa s občanmi s uvedenými skutočnosťami.
Pamätníci si určite spomenú na tú ťažkú chvíľu hektickej vojnovej doby, keď v nej išlo o zdravie alebo život každému z nás. Pre mladých nech je to memento, že násilím a vojnou sa nedajú riešiť žiadne životné situácie.
Kapitána zastrelili na námestí
Front sa k Šaštínu priblížil v piatok 6. apríla 1945, ale len do priestoru Gazárky odkiaľ bolo počuť streľbu už v odpoludňajších hodinách. Odpor nemeckých vojsk už bol nedostatočný, lebo Nemci pred veľkou presilou sovietskych vojsk nechali len veľmi malý počet vojakov na našom území.
Až po odchode posledných väčších nemeckých vojenských skupín zo Šaštína ženisti vyhodili do vzduchu most cez rieku Myjavu a Myjávku, aby čo najviac takto zdržali postup sovietskych vojsk.
Sovietski vojaci po veľkej delostreleckej príprave, hlavne smerom na obec Stráže nad Myjavou, vkročili v sobotu ráno dňa 7. apríla 1945 do Šaštína zo všetkých smerov. Bol som očitým svedkom, ako išli zoradení na koňoch Novoveskou ulicou.
Viedol ich dôstojník na bielom koni, ktorého na námestí zastrelil nemecký vojak. K tejto udalosti je na budove zo stredoveku (bývalá fara a neskôr obecný dom) pamätná tabuľa v slovenskom a ruskom jazyku:
Na tomto mieste padol 7. apríla 1945 veliteľ 133. jazdeckého gardového pluku, gardový major Semion Afanasjevič Pachomov.
Spoločný hrob
V boji o Šaštín padli ôsmi sovietski vojaci. Dvaja z nich mali iba 19 rokov. Ďalší mali 21, 23, 27, 28, 31 rokov. Najstarší mal iba 48 rokov a čakala ho manželka v dedine Kirejkovo. Vojaci, ktorí boli pôvodne pochovaní v spoločnom hrobe neďaleko železničnej stanice, boli neskôr prevezení na námestie v Šaštíne.
Tam bolo do betónového povrchu námestia vysekané miesto pre spoločný hrob, do ktorého boli prevezené tiež ostatky ďalších 17 vojakov padlých v okolí Šaštína a tiež vo väčších vzdialených miestach. Boli to padlí z Kútov, Brodského, Voderád, Zamaroviec, Lučenca, Nových Zámkov a dokonca siedmi až z Čiech. Po dokončení pamätníka na Slavíne, boli všetci 25 vojaci prevezení do Bratislavy.
Odvoz padlých na Slavín
Bol som prítomný na mieste, keď vykopávali ostatky sovietskych vojakov na námestí. Po odstránení zeminy bolo všetko posypané chlórovým vápnom.
Námestím sa šíril nepredstaviteľný zápach, lebo telá boli vo veľmi pokročilom rozklade. Situáciu ešte zhoršovalo horúce letné počasie.
Telá mŕtvych do truhiel prekladali dobrovoľníci zo Šaštína, ktorí to robili bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov - holými rukami. Okrem chlórového vápna sa dezinfikovali hlavne rumom, ktorého vypili nemalé množstvo priamo z fľaše. Boli to obdivuhodné nátury. Všetci to však prežili bez ujmy na zdraví a dožili sa vysokého veku.
Telesné ostatky vojakov boli dané do truhiel a naložené na voz bez bočníc (platoňák) a konským záprahom prevezení na železničnú stanicu v Šaštíne, kde boli nebohí vojaci naložení do pristavených vagónov a odvezení do Bratislavy na Slavín. Česť ich pamiatke!
Lazaret
V prvých dňoch po prechode frontu zriadilo ruské velenie ošetrovňu pre ranených vojakov. Bola na to určená budova dnešného zdravotného strediska v Šaštíne. Bol som tam prítomný, lebo v tej dobe sa mi stal úraz na prste pravej ruky od hrdzavého predmetu. Ruský lekár mi ranu ošetril.
Vtedy som tam videl veľké množstvo ťažko ranených vojakov. Bola ich plná čakáreň, preto mnohí museli ležať len na podlahe. Ďalších ťažko ranených ošetrovali vo vedľajšej budove. Bol to objekt bývalej zberne liečivých bylín podnikateľa Oskara Spieglera. Tu som videl, aké veľké hrôzy po sebe zanecháva nezmyselná vojna.
Listina "Hlásenia strát". Dolu: Socha Immaculáty na námestí v Šaštíne, pod ktorou bolo pochovaných 25 vojakov. FOTO: ARCHÍV RAFAELA MENŠÍKA.
Autor: Rafael Menšík
