HOLÍČ. MALACKY. Spoločným znakom príbehov žien, ktoré sa ocitli a našli útočisko v Azylovom dome Emauzy v Holíči či v Azylovom centre Betánia v Malackách, je domáce násilie. Domy zriadila a prevádzkuje nezisková organizácia Križovatky.
Spolu v nich poskytujú služby 82 klientom, z toho 62 miest je pre týrané ženy s deťmi. Riaditeľka organizácie Danica Sedláčková, ktorej sme položili niekoľko otázok, hovorí nielen o tom, ako sa v situácii ich klientov môže ocitnúť ktokoľvek z nás, ale aj o postavení sociálnych služieb na Slovensku.
Akú pomoc, okrem nutnej strechy nad hlavou, u vás nájdu týrané ženy a ľudia bez domova?
Snažíme sa, aby sa život v domoch čo najviac podobal normálnemu životu. Každá žena má k dispozícii vlastnú izbu, majú spoločné obývačky, kuchyne a hygienické zariadenia. Domy sú vybavené všetkým potrebným pre život – zariadením a elektrospotrebičmi, ktoré sa nachádzajú v každej priemernej domácnosti.
Klientkám poskytujeme sociálne poradenstvo, v prípade potreby ich objednávame k špecializovaným odborníkom (psychológ, psychiater, právnik) a ak si to situácia vyžaduje, poskytujeme aj všetko potrebné k dennému životu – potraviny, oblečenie, obuv, deťom školské potreby.
„Nielen z chleba žije človek“, preto sa v rámci našich možností snažíme získavať granty aj na tvorivé dielne, výlety, kultúrne a športové vyžitie, pripravujeme oslavu sviatkov. Organizujeme pre deti hry, súťaže a letné tábory. Za dobu našej existencie sme takýmto spôsobom zasiahli do života už niekoľkým stovkám ľudí.
Ako sa o vás ľudia, ktorí potrebujú pomoc, môžu dozvedieť?
Veľa klientov k nám posielajú úrady práce či obecné a mestské úrady. Za roky našej existencie sme už „známa firma“. Zoznam existujúcich azylových domov má k dispozícii každý úrad práce a organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom v problémoch.
S akými úskaliami musíte bojovať pre medzery v legislatíve?
Činnosť našich zákonodarcov vo vzťahu k azylovým domom evokuje dojem, že robia všetko pre to, aby situáciu zneprehľadnili a skomplikovali. Už len samotný zákonný názov „zariadenie núdzového bývania“, ktorý nemá obdobu v žiadnych iných štátoch, nehovorí nič o skutočnej náplni a činnosti azylových domov.
Taktiež umelé rozdeľovanie klientov na obete domáceho násilia a ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou, je zavádzajúce, pretože ekonomické problémy rodín sú často späté aj s domácim násilím a alkoholizmom. Nie je to možné striktne oddeliť a v praxi sa tieto dve skupiny klientov miešajú.
Ak by sme načreli do legislatívy, domáce násilie nerieši samostatný zákon, ale čiastkovo ho riešia iné zákonné normy, čo je značne neprehľadné. Očakávania od zavedenia tzv. inštitútu vykázania násilníka z domu na 48 hodín boli veľmi vysoké, no prax opäť ukazuje, že v realite tento nástroj nefunguje – lehota je príliš krátka, v konečnom dôsledku sa násilník vracia naspäť a žene to „spočíta“.
Utajené bývanie je v skutočnosti nemožné, pretože žena musí oznámiť svoj pobyt úradom a súdom a partner je schopný si túto adresu zistiť. Deti sa musia prihlásiť do školy, čo zistiť tiež nie je pre partnera žiaden problém. Klientku môžeme posunúť do iného zariadenia, ale tým sa nič nevyrieši. Celý kolobeh začína znova.
Je zarážajúce, koľko súčasných mladých dvojíc spolu zotrváva, pričom jedna či druhá strana sú ochotné strpieť od partnera čokoľvek, v podstate ešte v nezáväznom vzťahu. Dajú sa symptómy násilníka poznať už počas „chodenia“?
Medzi najdôležitejšie túžby človeka patrí potreba byť milovaný, patriť k niekomu, vytvoriť s ním hlboký vzťah – ako určitá protiváha v dnešnej uponáhľanej, materialistickej a drsnej skutočnosti. Mať nejaké zázemie, svoj súkromný ostrov, kde sa možno utiahnuť a byť sám sebou.
Strach pred samotou, strach z toho, že človek nevyhovuje kritériám doby – nie je dosť „in“, teda dostatočne atraktívny – spôsobuje, že mladí ľudia často krát vytvárajú vzťahy, ktoré nenapĺňajú ich vnútorné potreby, ale dodávajú len určitý spoločenský status. Preto neraz tolerujú správanie, ktoré ich inak vnútorne zraňuje. Súčasnosť tiež kladie na piedestál sex a atraktivitu, ktoré sa tak stávajú hlavnými kritériami pre vzťah.
Absencia základných hodnôt má za následok, že obdivujeme ľudí, ktorí si dokážu vydupať rešpekt akýmikoľvek spôsobmi a prostriedkami. Preto niektorým ženám imponuje mačovské správanie u mužov – v naivnej predstave, že toto správanie sa ich samých nikdy týkať nebude.
Tomuto všetkému napomáha aj absencia kresťanských hodnôt, na ktorých vyrástli generácie našich predkov. Kultúra sa v celej svojej plnosti zdevastovala na pozeranie naivných akčných alebo béčkových romantických seriálov, čo u mnohých ľudí spôsobuje duchovnú plochosť.
Život plynie príliš rýchlo, je hlučný, a preto sa stráca čas vzájomného spoznávania sa, hodnotenia kvality vzťahu, a často sa prehliadnu prvé varovné príznaky možného budúceho domáceho násilia.
Ak je partner v pozícii, že má vždy pravdu, od ľudí v jeho okolí vyžaduje, aby sa mu podriaďovali, nestrpí akýkoľvek odpor, znevažuje vlastnú rodinu a najmä rodičov, s dievčaťom jedná ponižujúco a zosmiešňuje ju v spoločnosti, ak si rád vypije a následne ospravedlňuje svoju hrubosť práve alkoholom, ak oddeľuje partnerku od jej prirodzeného prostredia a nabúrava jej doterajšie vzťahy a celkovo ju kontroluje, je podozrievavý a žiarli, prípadne jej zasahuje do hospodárenia s financiami – to všetko sú závažné varovné signály, ako bude budúca rodina vyzerať.
Ženy často veria naivnej predstave, že láska ich partnera zmení, že to chce len čas a trpezlivosť. Bohužiaľ, nie je to nič iné len zbožné prianie.
Ako vnímate situáciu v sociálnych službách na Slovensku?
Obrovským problémom je finančné podhodnotenie sociálnych služieb, ktoré prevádzkujú neziskové organizácie. Za svoje práva a platy tvrdo bojujú lekári, zdravotné sestry, či učitelia, a pritom pracovníci sociálnych služieb, ktorí podľa zákona musia mať tiež vysokoškolské vzdelanie, pracujú za sumy, ktoré len málinko prevyšujú minimálnu mzdu.
Sociálnym pracovníkom sa človek musí narodiť, zapájať do toho celú svoju bytosť a srdce, je to práca veľmi ťažká a náročná, no napriek tomu je finančne ohodnotená tak, že ohrozuje normálne fungovanie jeho rodiny. Ani pre sponzorov nie sú týrané ženy a bezdomovci kategóriou, na ktorej by si mohli budovať svoje PR, preto sa radšej zviditeľňujú inde.
Drobní sponzori mávnu rukou s odôvodnením, že „veď si za to môžu sami“, neuvedomujúc si, že si nikto nevyberá, v akej rodine sa narodí a čo môže rodina pre svoje dieťa urobiť. Nik nepríde, nepoloží kľúče na stôl a nepovie „už ma to nebaví, chcem ísť žiť na ulicu“. Nik si neuvedomuje, že toto sa môže stať každému jednému z nás.
FOTO: Archív Križovatky - Michal Sedláček
NEDOSTUPNOSŤ SOCIÁLNYCH BYTOV - JEDEN Z MNOHA PRÍBEHOV
Pani X k nám priviezla sociálka priamo z pôrodnice. Mladučká dievčina s nedokončenou učňovkou. Jej otec zavraždil matku a ona zostala s bratmi – alkoholikmi, v nevyhovujúcom a rozpadajúcom sa dome. Pobudla u nás rok. Potom si ju otec dieťaťa, ktorý bol dvojnásobne starší, pretože uňho hľadala náhradu za rodičov, odviedol a oženil sa s ňou. Mysleli sme si – šťastný koniec. Ale...
Jej manžel sa vyhýbal práci a rád pozeral na dno pohárika. Prišiel o prácu a rodina sa dostala do dlhov. Začalo fungovať domáce násilie vo všetkých jeho podobách. Pani X priviezla sociálka znova. Tento krát už s tromi deťmi.
Napriek hrôzam, ktoré prežila, sa snaží byť dobrou mamou. Aj v najväčšej núdzi dokázala deti nakŕmiť, bola to jej absolútna priorita. Teraz pracuje, deti rastú a problémom zostáva, čo ďalej. Hlavným problémom je nedostupnosť sociálnych bytov. Matka s tromi deťmi nedokáže zarobiť toľko, aby si mohla zabezpečiť bývanie v podnájme.
To je príbeh jeden z mnohých. Majú spoločný menovateľ: nedostupnosť sociálnych bytov. Kto týmto ľuďom pomôže do normálneho života?
DANICA SEDLÁČKOVÁ, riaditeľka azylového domu Emauzy
