PODZÁMOK. „Ako chlapčisko som raz vošiel do dutiny v práchnivej lipe, kde bývali zatvárané husi. Našiel som tam zahrabané zbrane. Ukázal som mame. nájdenú flintu... Bola znepokojená, že som to objavil...Do rána to zmizlo...“ Vracia sa 82-ročný Ján Jankových z Podzámku, do spomienok na 2. svetovú vojnu.
Niektoré miesta spojené s osudmi ľudí počas vojny už oživuje len pamäť najstarších Podzámčanov.
Z detskej skrýše záchrana
Jaskyňa je už vari 10 rokov súčasťou majetku chalupárov. 82-ročný Ján Jankových z Podzámku ju však kedysi poznal aj zvnútra. „Už ako deti sme do jaskyne chodili. Bola otvorená a verejne prístupná. Pri dome Zríniovcov. Hrávali sme sa v nej. Bolo nás naokolo asi 10-15 detí. Po hrade sme behali, vymýšľali, alebo sa schovávali do jaskyne.“
Cez vojnu pri náletoch a bombardovaní vraj bola jaskyňa skutočnou ochrankyňou? Vraj tu schovávali aj ľudí, o ktorých ostatní nemali vedieť. Židia, alebo aj partizáni.
„Keď sme tam pri náletoch boli schovaní, bolo nás tam aj 40-50 ľudí, keď to tu bombardovali a strely sem dopadávali. Schoval sa tu každý, kto potreboval. A koho tu na Podzámku nejaké nebezpečenstvo zastihlo.“
Zvlášť na konci vojny bola jaskyňa skrýšou často. „Keď tu Nemci prečesávali hory kvôli partizánom. Pendlovali hore dolu na autách. Okolo Podzámku to bolo neisté... Partizáni boli po okolí v menších skupinách. A Nemci sa snažili po nich dostať. Mali sme aj hrozný strach, keď sem často chodili ...“ Oživuje spomienky Ján Jankových.
Muničný sklad v lipe
Kde je teraz dom Jankovýchovcov, kedysi stála stará chalúpka. Pri nej obrovská lipa. Popisuje Ján Jankových miesto pred bránou, kde obrovský strom stál. Pripomína mu aj partizána z rodiny. Volal sa Rudko Bukovčan.
„Cez žatvu, roku 1943 nám horel dom. Lipa sa od neho chytila. Nevie sa, kto to zapálil. Vtedy tu nebola žiadna požiarna jama, žiaden zdroj vody. Šesť ľudí ju muselo obopnúť aká bola veľká. Obrovská. Pri požiari ju hádam dvadsať chlapov rúbalo so sekerami. Lipa bola dutá a zatvárali sa do nej na noc husi. Keď strom zrúbali, padol do dvora. Tie vršiaky a haluze rezali aj takými dlhými pílami. A pálilo sa to celé roky...“
V lipe vraj boli ukryté zbrane? „Bolo to koncom roka 1944, keď sem chodili partizáni. Aj Rudko Bukovčan, spolupracujúci s partizánmi pri Brezovej. Za krchovem sa to volalo. Partizáni mali v lipe schované zbrane. Vedeli, že mama je z rodiny. Boli tam granáty, náboje a všetko možné...“
Ako chlapčisko raz Ján Jankových vošiel do diery v pozostatku lipy, ktorá rok predtým horela. Keď v práchne našiel zahrabané zbrane, nález ukázal mame. „Našiel som flintu...“ Mama bola znepokojená, že to tam objavil. „Rudko keď večer prišiel , mama mu to povedala, že Ján našiel tie vaše zbrane. A tie potom do rána odtiaľ zmizli. Vtedy prestal v lipe fungovať ten muničný sklad. Od toho večera som už nevidel ani zbrane, ani Ruda.“
Ako dnes 82-ročný dôchodca Ján Jankových vníma vojnu? „My sme z toho nemali nič iné, len hrozný strach. Lebo kvôli partizánom sem Nemci chodili často.“
Streľba z hradu Branč
Živá je aj spomienka na február či koniec marca 1945. Keď sa Nemci autami valili Podzámkom do hôr. Starší ľudia to spomínali: „K Bašnárom na Bukovec a na Brezovú smerovali. Na hrade Branč boli partizáni. Začali do Nemcov páliť. Dvaja Nemci padli. Aj ich tu pochovali a po rokoch exhumovali. Keď fašisti videli, že z hradu do nich pália, otočili sa. Trvalo hádam hodinu, kým sa Nemci vracali.
Starší vraveli (to som len počul), že keby sa neboli partizáni do Nemcov pustili, tak by to tu všetko bolo padlo ako v Kaliští. Boli by celé Podzámčie zlikvidovali nadobro. Lenže, to bolo v noci, a do rána vojsko zmizlo. To boli rachoty, ako sa pásové vozy a vojsko ozývali.“ Zaspomínal si Ján Jankových.
Prechod frontu
Začiatok apríla, tak ako teraz, aj pred 70 rokmi bol veľkonočným obdobím. Regiónom prechádzal front. Silneli aj akcie partizánov. Napríklad partizáni zo skupiny Kollár pod velením Víta Brunovského zničili pri Jablonici 9 nemeckých vojenských nákladných áut a zneškodnili asi 60 mužov z nemeckej kolóny.
Každý deň prinášal hrôzy, vojnové utrpenie, ale už aj nádej, že tomu čoskoro bude koniec. Delostrelecká streľba 2. apríla 1945 oznamovala Senici približujúci sa front. Deň na to nemecké vojská Senicu opustili. Tretieho a štvrtého apríla bola Senica bez elektriny a rádiového spojenia.
Sovietske lietadlá bombardovali ustupujúce nemecké jednotky mimo centra aj v strede Senice. Červená armáda aj s rumunskými vojakmi prišla do Senice od Surovín. Nemeckú obranu prelomila v rozhodujúcom boji 7. apríla 1945, kedy bola Senica oslobodená.
Pamätníkov ubúda
„Nežije už nikto z tých, ktorí sa v jaskyni s nami vtedy schovávali.“ Reaguje 82-ročný Ján Jankových na otázku, či je v Podzámku veľa ľudí, pamätajúcich si na tie kruté vojnové chvíle. Aj kedysi prístupná jaskyňa je teraz mimo pozornosti ľudí, putujúcich na zrúcaninu hradu Branč. Je vo dvore pod záhradou chalupára. Ohradená. Iba spoza plota odspodu z cesty vidno vstup, ktorý bol za vojny ukrytý. Iba pár ľudí si ešte spomenie, že podzemný priestor, zachraňoval životy.
Pán Ján Jankových bol sirotou. „Otec mi zomrel, keď som mal dva roky. Sestra mala 4 a mladšia len rok. Ostala s nami mama. Na kúpu zošitu do školy nebolo peňazí. Do práce sa nechodilo. Žiadne rodinné prídavky vtedy nedávali. Ani vdovské. Bola tu na obživu bieda. No mali sme trochu majetku v pôde. Dávali sme ju do árendy. Z toho nám dávali niečo obilia...“ Popisuje časť skromného detstva Ján Jankových.
Neskôr sa učiť a robil v myjavskej armatúrke. Po vojne si v Ľubochni urobil lesnícku majstrovskú školu...Na vojnu, v ktorej iba Československo stratilo do 360-tisíc ľudí, iba spomína.
Na vojnové útrapy by ľudia nemali zabúdať. Aby podobné traumy nemuseli zažiť znova. Jaskýň zachraňujúcich život a bútľavých líp slúžiacich ako úkryt pre muníciu, aké mali v Podzámku (v časti obce Podbranč), takých veľa u nás nebolo. Aj 70 rokov po vojne so 45-60 miliónmi obetí na celom svete je spomienka na ne stále živou.
