„Najstrašnejšie boli viaceré aprílové dni. Veľká noc už bola predo dvermi. Sovietske „raty“ – malé prieskumné lietadlá - v krátkych časových intervaloch prelietavali nad obcou, aby vysliedili rozloženie fašistických vojsk...“
ZÁHORIE. Píše sa rok 1945. Zo zimného spánku sa prebúdzala utrápená príroda. Druhá svetová vojna, žiaľ, zavítala i do našich chotárov. Prišla však vrchovate poznačená hrmotom smrtonosných diel, silnejúcich zo dňa na deň čoraz viac a viac. Najradšej by človek plakal, hrôza ho strasie, keď mu myseľ zaletí do tých čias...
Od tých vojnových čias uplynulo už 70 rokov. Boli sme vtedy deti, mnohým strastiam sme poriadne nerozumeli, ani následky, ktoré prinášali blížiace sa hrôzostrašné dni sme v plnej miere nechápali. Rodičia, starí rodičia nás utešovali, ochraňovali, ukrývali sa spolu s nami v krytoch, prípadne v provizórnych bunkroch. Našťastie sme prežili. Rodičia a starí rodičia už nie sú dnes medzi živými, žiaľ, i mnohé ich deti už umreli.
Áno, písal sa vtedy rok 1945, jarné mesiace – marec, apríl, máj. Bol to posledný rok, keď aj naše Záhorie sa otriasalo čoraz väčším hrmotom skazonosných diel. Fašistické vojská „mleli“ z posledného. Hoci stále zo dňa na deň ustupovali pred sovietskou armádou, nevzdávali sa, ale nechávali za sebou napáchané materiálne škody a škody na ľudských životoch. Chotár za chotárom, obec za obcou sa vymanili z tej hrôzostrašnej skutočnosti.
Kopčany
Kopčany – obec ako každá iná na Záhorí. I z nej sovietske vojská museli vyhnať fašistov, ktorí boli v obci ubytovaní, akoby v nej chceli zostať natrvalo. Po obci boli rozostavané hliadky a človek aby so strachom tŕpol, čo sa bude diať, hoci sa domnieval, že to najťažšie sa vznáša vo vzduchu.
Najstrašnejšie boli viaceré aprílové dni. Veľká noc už bola predo dvermi. Sovietske „raty“ – malé prieskumné lietadlá - v krátkych časových intervaloch prelietavali nad obcou, aby vysliedili rozloženie fašistických vojsk.
Nedeľa 1945 – týždeň po Veľkej noci. Na uliciach v Kopčanoch by ste zbytočne hľadali miestnych obyvateľov, tobôž malé deti. Schovávali sme sa v pivniciach, či v provizórnych bunkroch. Boli sme 10 – členná rodina. Traja bratia sme si v pivnici robili domáce úlohy, na zemiakoch a repe sme rysovali, či kreslili... Spávali sme v stodole na slame, či sene.
Hoci sovietske vojská boli už v susednom chotári (Gbely, Unín), v Kopčanoch si na vlastnom balkóne zbytočne zavinil smrť 39 – ročný Anton Kollár (môj krstný otec), ktorý z balkóna ďalekohľadom sledoval sovietske prieskumné lietadlo. Bola to zbytočná smrť, zbytočne vyhasol mladý život. Istý letec „podozrivého“ človeka na balkóne streľbou z guľometu z lietadla zastrelil...
Najstrašnejší deň pre Kopčany bol utorok 10. apríl 1945. Od ranných hodín až do neskorého večera streľba z kanónov neutíchala. Človek si myslel, že mnoho rodinných domov bolo zničených, resp. poškodených. Na šťastie neboli urobené veľké škody, pretože fašistické vojská stačili opustiť obec útekom na Holíč a Hodonín. Vo večerných hodinách 10. apríla 1945 nemecké vojská opustili obec.
Streda 11. apríl 1945. Už v ranných hodinách sa k mojim rodičom nasťahovali dve kuchyne s trojčlenným kuchárskym personálom. Asi 300 sovietskych vojakov, ubytovaných poblíž, sa stravovalo v miestnostiach mojich rodičov. Zásobovali sa vlastnými zásobami. V stredu 11. apríla do obce s frontovými vojakmi prišlo i na prvý pohľad nákladné vozidlo – hrôzostrašná zbraň – povestná sovietska „kaťuša“. Všade v obci boli len sovietski vojaci, vraj až okolo tritisíc vojakov.
Na vlastné oči sme videli, čo táto kaťuša dokázala pri výstrele na Rohatec a po pol hodine na Lanžhot. Pri jednom výstrele až 16 horiacich mín zasiahlo cieľ. Nemecké lietadlo hneď po výstreloch lietalo nad obcou, aby vysliedilo miesto, odkiaľ sa strieľalo. Sovietski strelci sa okamžite po výstrele ukryli s kaťušou do záhrady pod stromy a Nemcom ani pri veľkej snahe sa nepodarilo nájsť skrytú kaťušu.
Prežili sme všetky nástrahy. Boli to ťažké dni. Našťastie pre nás dobre skončili. Za oslobodenie skutočne ďakujeme. Som nesmierne šťastný, že aj po 70-tich rokoch spolu s tými, čo strašné dni prežili, môžem dnes, už aj ja ako starý dôchodca zaspomínať si na prežité skutočne slobodné dni.
Štefanov
Nemecké vojská sa snažili čo najdlhšie zastaviť, resp. zmariť napredovanie sovietskych vojsk. Bol iba začiatok marca v roku 1945. Veľká noc bola už predo dvermi. Napätie, strach a hrôza vrcholili. Na Bielu sobotu už od ranných hodín prichádzali do obce záložné nemecké vojská – frontové roty. K večeru prišli už i tanky a usadili sa hneď za dedinou pri senníkoch. Boli to SS-mani v čiernych uniformách a so smrtiacimi lebkami na čiapkach.
Tretieho apríla mali majitelia koní predviesť svoje kone do Senice. Bola to obrovská odvaha kone nepriviesť – pod trestom smrti. Obrovská trúfalosť – tí,čo kone nepriviedli. Jednoducho rozkaz nesplnili. Mali šťastie, lebo čo predviedli z okolitých obcí, Nemci okamžite i s majiteľmi použili na svoje presuny.
Nervozita ľudí v obci vrcholila, i Nemci zúrili, keď ich sovietske raty v senníkoch vysliedili. Nad obcou len zakrúžili a začali senníky odstreľovať zápalnými strelami. Senníky boli okamžite v plameňoch a po ratách ani stopy, keď začali Nemci po nich strieľať. Paľba bola neúčinná.
Zhorelo 45 senníkov a s nimi i provizórne sklady nemeckej munície. Raty už pokoj Nemcom nedali, stále ich preháňali. Ich zámer zadržať front čo najdlhšie v štefanovskom chotári na celej čiare zlyhal. Museli čo najrýchlejšie ustupovať.
Ukryli sa v lesíkoch Lipovec – Lištinec a v okolí obce Unín. Čudné ticho prezrádzalo, že sa čosi chystá. Občania už nevychádzali do ulíc, skryli sa v krytoch a tŕpli, ako to dopadne... Fronta bola ozaj už za humnami. Len čo sa slnko chcelo vyhupnúť von z hmlistého závoja, nastala detonácia dopadajúcich granátov a na Štefanov zaľahol ťažký deň.
Šiesty apríl – piatok bol nekonečne dlhým dňom. Granáty a míny stále viac a viac dopadali. Fašisti splašene behali a ustupovali. Stačili ešte vyhodiť cez riečku Myjavu most, nečakajúc ani na prechod všetkých ustupujúcich, pretože v pätách im už boli sovietske tanky. Generálny útok si sovietske vojská nechali na noc. Fašisti sa už však nezmohli na väčší odpor. Rýchle sa usadzovali za obcou Letničie a najmä v obci Unín. V obci Štefanov bolo poškodených iba niekoľko domov a pár občanov zranených.
Ráno v sobotu 7. apríla sa Štefanovčania s neopísateľnou radosťou zvítali so sovietskymi vojakmi. Obec Štefanov oslobodili vojská II. Ukrajinského frontu pod velením maršala Malinovského. Občania obce boli nesmierne šťastní, že hrôza, strach a krviprelievanie definitívne pominulo a nastal pre všetkých lepší a krajší slobodný život.
Skalica
V stredu 11. apríla 1945 sovietske vojská oslobodili Skalicu. Od skalických vinohradov sa k mestu priblížili prví sovietski prieskumníci na čele so svojím veliteľom – podplukovníkom. Krytí stromami a výmoľmi sa zastavili pri povestnom skalickom „hájku“. Všade okolo boli iba polia.
Na pokraji mesta, v neveľkej vile, si chcel oddýchnuť vyčerpaný veliteľ – Viktor Savič Pľjušť. Vydal prieskumníkom pár rozkazov a ľahol si. Vilka bola prázdna. Len pár hodín v nej boli usadení Nemci na čele s veliteľom, generálom Höfflom – karmazínom, s niekoľkými ministrami „slovenskej vlády“.
Nemci sotva stačili utiecť na Moravu a odtiaľ do Rakúska. O chvíľu sa začalo rozodnievať, ale aj slnko, ktoré vyhuplo spoza mračien na oblohu, bolo akoby zachmúrené. Skalica bola poslednou „štáciou“ Nemcov v severnej časti Záhoria. Spánok neprichádzal, hoci sa mu oči zatvárali...
Viktor Savič Pľjušť bol aspoň na okamih - s myšlienkami - pri svojej životnej láske, pri Tatiane. Bola to vojnová láska a manželstvo frontové. Boli spolu bok po boku v prvej línii. Tatiana bola učiteľkou, jej manžel Viktor Savič Pľjušť strojným inžinierom.
Tatiana vedela dobre po nemecky a keď zajali generála Paulusa, jeho výpovede prekladala do ruštiny. Bola už viac matkou, ako ženou... Blížili sa k československým hraniciam, keď zatúlaná guľka jej zasiahla koleno. Niekoľko dní si poležala a už mala myšlienku poponáhľať sa za manželom. O manželovi nemala žiadnu správu. Pre vysoký stav tehotenstva musela odísť domov, do rodnej Voroneže.
Keď veliteľ Viktor Savič Pľjušť vyšiel z vilky do záhrady, uvidel poblíž deti. „Rebjata, slyšite... nesvobodno ješčo zdes igratsja, potomučto Nemci...“ Žiaľ, odrazu do záhrady treskla mína. Vybuchla takmer pri jeho nohách. Dobre, že deti už boli u svojich rodičov...
Nešťastie bolo dokonané. Pochovali ho v Skalici. S odstupom času všetkých mŕtvych vojakov previezli do Bratislavy na Slavín, kde odpočívajú v spoločnom hrobe.
Tatiana v júli 1945 porodila dcéru, vytúženú Lenočku. Tatiana i s Lenočkou o niekoľko rokov prišli do Skalice a do Bratislavy na Slavín. V Skalici je po podplukovníkovi pomenovaná ulica - Ulica Pľjušťa - a pri jeho buste často nájdete čerstvé kvety. Lenočka, ak žije,bude mať 70 rokov. Skaličania nezabúdajú...
Odvtedy - už po 70. raz - zavítala k nám slobodná jar so svojou mladosťou a sviežosťou.
Autor: Drahomír Čermák
