ŠAŠTÍN-STRÁŽE. Uplynulo sedemdesiat rokov od konca II. svetovej vojny, ktorá bola hroznou kapitolou v dejinách ľudstva. Zanechala rozbúrané mestá, vypálené obce, obrovské utrpenia a milióny mŕtvych. To, o čom píšem v týchto riadkoch, je len malou kvapkou z vojnového obdobia, je to len pohľad na to, čo zažil lesník v šaštínskom lese, čo sa dialo v horárni, ktorú obýval, a čo sa prihodilo pri oslobodzovaní Šaštína a Stráží.
V Týždenníku pre Záhorie už sme písali o hroznom bombardovaní šaštínskeho lesa (2. decembra 1944), do ktorého anglo-americké bombardéry zhodili okolo 80 bômb ťažkého kalibru, a ktoré bolo asi omylom letcov. Ďalej o tom, ako toto bombardovanie následne nemecká armáda využila, keď si šaštínsky les vybrala na uskladnenie munície ťažkého kalibru a o tom, ako sovietska Červená armáda v tomto lese po oslobodení Šaštína našla ideálne podmienky tiež pre sklady svojej munície.
Okrem týchto udalostí zažil lesník Jozef Karas, na Záhorí známy ako dlhoročný okresný veliteľ hasičov, aj iné vojnové strasti, a zohral aj zaujímavú rolu pri oslobodzovaní vtedy ešte samostatných obcí Šaštína a Stráží.
Ja, autor tohto historického rozprávania, som synom lesníka Karasa, mal som vtedy 13, 14 rokov a bol som študentom gymnázia v Skalici, do ktorého som dochádzal denne vlakom. Poznatky tu uverejnené som čerpal z otcovho denníka, ktorý si svedomito písal a ktorý mám dodnes z jeho rozprávania i z vlastných vojnových zážitkov.
Drevo pre nacistov
V šaštínskom lese až do spomínaného bombardovania sa nič vážnejšie neudialo, vykonávalo sa sadenie nových stromčekov a tiež, ako i predtým, ťažilo sa drevo. Ale nebolo tu všetko v poriadku. Drevo sa totiž ťažilo, opracovávalo do guľatín, vozilo a nakladalo do železničných vagónov a odosielalo do vtedajšieho nacistického Nemecka.
To sa lesníkovi, starostlivému hospodárovi lesa, nielen nepáčilo, ale bolo aj veľmi nepríjemné i nebezpečné. Najmä rokovania s nemeckými veliteľmi, ich diktátorský tón. O tom, že vtedajší Slovenský štát dostával za drevo aj nejakú úhradu, lesník nevedel. O drzosti a diktátorstve svedčí aj táto epizóda.
Keď sa blížila sovietska osloboditeľská armáda, drevorubači už drevo na odvoz nepripravovali. No tri dni pred oslobodením Šaštína a Stráží prišiel na motorke nemecký poručík Moor od OT Regimentu 64 a vyhrážal sa, že postrieľa všetkých lesných pracovníkov, že sú sabotéri, „Schweine faule Hunde“, lebo mu nepripravili drevo, ktoré si rozkázal. Stalo sa to 3. apríla 1945 a už 5. apríla dorazila do tohto lesa sovietska armáda.
Úkryt utečencov lesník obišiel
Ešte jeden deň bol pre lesníka veľmi ťažkým a nebezpečným. V ohrození života bol 26. marca 1945, keď do horárne prišlo vojenské nákladné auto a v ňom asi tridsať nemeckých vojakov, ktorí po potlačení SNP prišli hľadať utečených partizánov.
Veliteľ vojakov sa lesníkovi vyhrážal, že ak sú v lese nejakí utečenci a on to nehlásil, zastrelia ho. Musel nastúpiť do auta a spolu s nimi išli prečesávať les. Nikoho nenašli.
Lesník o malej skupinke utečencov vedel, zdržiavali sa pri poľovníckej búdke, hlbšie v lese, ale nevedel, či tam v tom čase ešte sú. Les je však dosť hlboký na to, aby ho celý za jeden deň dôkladne prešli, a on sa tomu miestu vyhol. Pamätám si, ako svojej manželke a mojej matke, ktorá sa veľmi strachovala, povedal, že tam, kde utečenci boli, tam Nemcov neviedol.
Jedlo poskytli vždy každému
Snáď stojí za to ešte spomenúť, že cez les prechádzali alebo sa tu zdržiavali rôzni utečenci. Niekoľko krát sa v horárni objavil nejaký vojak, bol to Rus, ktorý pýtal jedlo, ale aj nemeckí vojaci už bez zbraní, ktorí utekali z frontu. Jedlo sa poskytlo vždy každému.
Istý čas sa v stodole horárne skrýval pred deportáciou aj šaštínsky zubný lekár, Žid Dr. Lax. O jeho osude sa v Šaštíne nevedelo, po vojne sa sem nevrátil.
Z Bratislavy na Záhorie
Dňa 5. apríla 1945 sa začalo oslobodzovanie Šaštína. Sovietska armáda po oslobodení Bratislavy tiahla severným smerom a oslobodzovala obce Záhoria. Tu už nemecká armáda nemala síl na protiútoky, ale v Šaštíne sa na odpor pripravovala.
V podvečerných hodinách do horárne v Šaštíne dorazili prví traja prieskumníci. Na lesníka namierené samopaly, podozrivý bol najmä jeho zelený lesnícky plášť. „Ty German,“ znelo z ich úst. Lesník odvetil, že nie je Nemec - som Slovan, tak ako vy, Rusi. Som tu lesník.
Po rusky trocha vedel, v prvej svetovej vojne bol v Rusku zajatý. Prieskumníci mu začali dôverovať a pýtali sa, či sú tu a kde sú Nemci. Odpovedal, že v obci, Šaštíne nemeckí vojaci sú, ale ich počet a silu nepoznal. Tak ho poverili prieskumnou úlohou.
Musel ísť do obce a sčítať, koľko je tam nemeckého vojska. Prieskumníci zaľahli na okraj lesa a on šiel. Medzi lesom a obytnou zónou Šaštína vedie železničná trať Kúty – Trnava a na blízkej stanici nakladali nemeckí vojaci do vagónov rôzny vojenský materiál zo šaštínskych skladov. Lesník Jozef Karas videl pohybovať sa skupinky aj iných vojakov a aj nemecké tanky. Usúdil, že sa asi pripravujú na boj. Odhadol, že je tam asi dvesto vojakov.
Bude veľká streľba
Vrátil sa do lesa k prieskumníkom. Nevedel však, čo má povedať, bál sa, že čo ak príde nemeckých vojakov viac a oni ho obvinia, že nepovedal pravdu. Preto ten počet vojakov nadsadil a to vysoko. V istom strachu a snáď skomolením ruštiny povedal, že je tam okolo dvetisíc vojakov. Prieskumníci ho poslali domov. Oslovili ho: „Chazaj, choď domov, bude veľká streľba“. Vrátil sa späť do horárne.
Po ceste už stretol valiace sa ruské vojsko so samopalmi, guľometmi, ľahkými delami. A tu hneď do pivnice, kde sa ukrývala jeho rodina, i ďalší lesný pracovník. V priestoroch horárne sa usadil štáb sovietskeho vojska. Keď lesník túto príhodu viackrát rozprával, povedal, že ani nevie, ako mu z úst tak vysoké číslo vypadlo. Toto rozprávanie som si dobre zapamätal.
Údaj o sile nemeckého vojska vzali prieskumníci vážne. Dlhší čas sa na útok pripravovali. Ruskí vojaci z lesa nevychádzali, streľba obojstranne začala, ale prichádzala tma, streľba utíchla a ruské vojsko v lese prečkalo noc. Lesník sa však veľa nezmýlil. Nemeckí vojaci sa tu na boj sústredili, na vŕškoch nad Šaštínom a Strážami umiestnili delá a pribudli i tanky a pechota.
Ráno 6. apríla sa sovietska armáda stiahla hlbšie do lesa. Štáb opustil nakrátko horáreň a Nemci dokonca do lesa s pechotou zaútočili. Ale potom už nasledoval prudký útok sovietskej armády s delami i kaťušami a už ráno boli obce Šaštín a Stráže oslobodené.
Na ranný vpád nemeckého vojska do lesa zostali mi veľmi nepríjemné spomienky. Blízko horárne dlhší čas zostali ležať mŕtvi nemeckí vojaci.
Už je po boji
Rodina lesníka prežila boje v pivnici. Už počas večernej streľby z blízkeho domčeka na kraji lesa prišli do pivnice i starší manželia – rodina Lakatošovcov. Treba však ešte spomenúť, že zo štábu sovietskeho vojska ráno 6. apríla prišiel do pivnice i vedúci frontu maršal Malinovskij. Povedal, aby sme sa už nebáli, už je po boji.
Lesník, môj otec, tak trocha oddialil oslobodenie Šaštína a Stráží a iste aj preto obce veľmi neutrpeli, občania to prežili bez nejakých veľkých pouličných bojov. A zostala stáť aj neporušená naša vzácna slovenská bazilika.
Žiaľ, toľko nebezpečenstiev v čase vojny otec prežil, no nakoniec tragicky zahynul asi tri mesiace po oslobodení. Tieto poznatky z vojny tak už spracovať nemohol. Pokúsil som sa oživiť ich pri 70. výročí týchto udalostí a obohatiť tak snáď i kroniku obce a históriu Záhoria.
Šaštínska horáreň.
Lesník Jozef Karas s manželkou.
František Karas, pamätník, ktorý sa s nami podelil o spomienky na II. svetovú vojnu.
FOTO: ARCHÍV F. KARASA
Autor: František Karas
