SKALICA. V Záhorskom múzeu v Skalici v piatok 13. marca spomínali na skalického rodáka, predstaviteľa a spoluzakladateľa básnického smeru nadrealizmu, pedagóga, prekladateľa a spisovateľa Pavla Bunčáka (4. marec 1915 Skalica – 5. január 2000 Bratislava).
Pri storočnici od jeho narodenia tam otvorili výstavu a do života uviedli spomienkovú publikáciu „Pavel Bunčák v krajine detstva.“ Znela jeho poézia, z medailónu Slovenskej televízie z roku 1973 sa prihovoril i básnik. Klavír Romana Blahu a husle Petra Michaloviča s Bunčákovými básňami v prednese Jany Koutnej – to všetko spolu vytvorilo sviatočné stretnutie s významnou literárnou osobnosťou.
Autoportrét Pavla Bunčáka
Výstava sa zrodila za výdatnej účasti básnikovej dcéry Milice Lustigovej Bunčákovej. Do 17. apríla na 15 paneloch ponúka cestu do básnikovho života, diela, rodinného i umeleckého zázemia.
„Popri životopisných údajoch na nej človek nájde jeho citáty, úryvky z dobovej tlače, fotografie, osobné predmety, rukopisy, korešpondenciu, jeho vlastné maľby a vydané zbierky poezie.“ Uviedla riaditeľka Záhorského múzea v Skalici Viera Drahošová.
Literáti o kolegovi a priateľovi
Pavla Bunčáka v kontexte nadrealizmu predstavil literát Jaroslav Vlnka, osobné spomienky na stretnutie s pedagógom i priateľom pripojili skalickí básnici a spisovatelia Jozef Špaček a Miroslav Brück.
„Tvorivá cesta Pavla Bunčáka bola vyplnená anvantgardnou odvahou vidiaceho umelca, humanistickým cítením, zdravou skepsou a prirodzenou nechuťou ku kompromisom...Svet jeho poézie je priezračný a prostý. Ale súčasne popretkávaný filozoficko-meditatívnym rozmerom vnímania dobovej skutočnosti. Bol mu blízky sarkazmus, vtipný nadhľad.“
Stretnutie s Bunčákom bolo pre Brücka „ozajstným priateľstvom, vysokou školou poézie a života...Rozhovory s ním inšpirovali, provokovali a nútili k vyšším métam.“
Spomienky detí básnika
Syn básnika, Ján Bunčák, si na otcovi vážil najmä jeho celoživotnú nesmiernu pracovitosť. Dcéra Milica rada spomína na detstvo, keď ju „otec učil skladať prvé veršíky. Učil ma, čo je to rým, ako sa má správne rýmovať, a dával priestor mojej detskej tvorivej fantázii. Aby sa rozvíjala.“
Pripravujúc výstavu k storočnici, začala si otca viac vážiť „aj ako literáta, literárneho kritika, literárneho publicistu...Klobúk dolu pred jeho dielom..“ Uznanlivo konštatovala básnikova dcéra Milica.
Literárna historička profesorka Eva Fordinálová sa s Pavlom Bunčákom v Bratislave i v Skalici míňala. Ako študentka z ostychu. Cítila sa „príliš maličká pri takom velikánovi, ako je on.“ Čo by mu povedala dnes už ako renomovaná literárna vedkyňa, ak by to šlo?
„Asi len toľko, že mu závidím celú jeho širokú rodinu, ktorá sa objavila v literárnych kruhoch. Ten kultúrny život rodiny je nenahraditeľná vec. Človeka to od detstva vedie tak, že (teraz poviem v úvodzovkách) nemôže zostať normálny (smiech). Skrátka, že ho to do tých umeleckých výšav vysotí.“
Spomienky na osobnosť oslovili i básnika Jána Raka mladšieho. „Program bol pôsobivý, sugestívny. Veľmi cenné boli príspevky literárnych kritikov aj spisovateľov. Celkový dojem - veľmi dobrý, bolo to obohacujúce.“
A čo pri storočnici zo Skalice zaznelo aj ústami básnika a prekladateľa Pavla Bunčáka (z medailónu)? Najmä verše i glosa o mieste poézie v našom živote: „Báseň sa klenie/ koruna/ nad poludňajším odpočinkom/ gotické rebrá nad bolesťou/ baldachýn nad milovaním/ mračná nad rykom vojnovým/, nad oráčom a nad koscom./ Ó, kiež by všetky zopäté ruky/ zahalili do zabudnutia/ každú bolesť!“
Človek podľa P. Bunčáka, „v dnešnej pretechnizovanej dobe viac ako inokedy predtým potrebuje chvíle poetické. Chvíle ticha, ktoré mu dávajú harmóniu. Táto harmónia dnešného človeka sa dá dosiahnuť umením, dá sa dosiahnuť poéziou.“
Zľava Ján Bunčák, Milica Lustigová Bunčáková, Jozef Špaček a Miroslav Brück.
Spomienková publikácia k storočnici Pavla Bunčáka.
Pavel Bunčák sa prihovoril z medailónu Slovenskej televízie z roku 1973. FOTO: MILAN SOUKUP
