SENICA. 65 miliónov obetí a 70 rokov od konca vojny. Tie dve číslovky boli rámcom spomínania na poslednú svetovú vojnu v pamäti ľudstva, Slovenska, Senice i Seničanov.
S cieľom – zachovať, čo sa ešte zo spomienok zachovať dá, a sústrediť fotografie a iné reálie tých čias ako výstrahu pred hrôzami nových vojen - sa v stredu 11. marca popoludní v Záhorskom osvetovom stredisku v Senici spomínalo na 70. výročie konca 2. svetovej vojny.
11 poľných nemocníc v Senici
Na výzvu – priniesť niečo zaujímavé na besedu, reagovali mnohí. Mladý fotograf Tomáš Tóbik napríklad priniesol vojenskú prilbu, ktorú jeho starý otec vyoral na poli po vojne. I čiapku tankistu. Pri reáliách tých čias boli spomienky „živšie,“ hoci spojené aj s preliatou krvou nevinných.
Najstarší Seničania – Milina Rosová, Ján Rehuš, ale i historik Peter Brezina, či zberatelia senickej histórie Ján Peter, Peter Bača a ďalší besedujúci skladali mozaiku o Senici vo vojne. Ďalší rozmer spomienkam dali fotografie osloboditeľov, miest, kde fašisti väznili antifašistov, lokalít, kde po vojne exhumovali masové hroby zavraždených.
V Senici po vojne aj cudzinci hľadali stopy svojich otcov, dedov i synov, ktorí tu vydýchli naposledy alebo sa zachránili v niektorej z jedenástich senických poľných nemocníc. Oprašovali sa spomienky.
Žiaľ, aj pamäť ľudí, ktorí na konci vojny mali 10 -12 rokov, má svoje limity. A tak je výzva historikov – hľadať, písať a sústreďovať autentické spomienky naďalej – nepísaným výstupom z tohto podujatia. Píšte, lebo už dnes je podstatne menej tých, ktorí to prežili na vlastnej koži.
Masové hroby pri Surovinách
Riaditeľka Záhorského osvetového strediska v Senici Ľubica Krištofová vyjadrila potrebu – v lese pri Surovinách, kde nemecký Sicherheitsdienst zo Senice s domácimi gardistami likvidoval nepohodlných ľudí rôznych národností, osadiť niečo, čo pripomenie tieto hrôzy a obete.
Na besede sa dalo zalistovať i v publikáciách Petra Brezinu, Jána Rehuša, Juraja Zuščíka, v spomienkach na roky 1939 - 1945 v Senici, na Záhorí a v prietržských kopaniciach.
Konflikty u susedov
Na besede v Senici sa Ján Rehuš, autor viacerých knižiek, aj o záchrane amerických výsadkárov na prietržských kopaniciach počas 2. svetovej vojny, zamyslel, prečo o tom období zachoval svedectvo: „V pamäti mi ostalo, aká bola vtedy spolupatričnosť ľudí, snaha jeden druhému pomôcť. Alebo i nepomôcť a ublížiť druhému. Porovnávam to so súčasnosťou. A zisťujem, že mnohí ľudia v tom období museli mať oveľa viac síl, oveľa viac lásky jeden k druhému, oveľa viac vzájomnosti. Oveľa viac súdržnosti, keď chceli dokázať, aby tá (s prepáčením) hrozná svinská vojna sa skončila v neprospech tých, ktorí ju začali a podnietili.“
