SENICA. Vďaka svojím praktickým skúsenostiam a odbornému vzdelaniu v oblasti hasičstva sa Milan Černák prepracoval z radového hasiča až na riaditeľský post. Položili sme mu niekoľko otázok.
Hasičom sa človek nestane odrazu, zväčša tomu predchádza pôsobenie v Dobrovoľnom hasičskom zbore. Do týchto organizácií vstupujú záujemci o hasičstvo už ako deti. Bol to aj váš prípad?
K hasičstvu ma priviedla Soňa Cádrová, dlhoročná senická dobrovoľná hasička. Pani Soňa bola mojou prvou trénerkou, mojou prvou tútorkou, ktorá ma previedla svetom hasičstva. Stať sa hasičom bolo mojím vytúženým detským snom.
Ako dlho ste patrili k Dobrovoľnému hasičskému zboru?
Medzi dobrovoľníkov patrím do dnešného dňa. Trénujem a vychovávam deti, ďalšiu hasičskú mládež, aby mohla nasledovať moje kroky. Aj preto som sa snažil v zbore profesne napredovať, aby vo mne videli toho tútora, ktorým pre mňa bola pani Cádrová. Chcem byť pre deti a hasičskú mládež tým správnym vzorom, aby videli, že sa v zbore dá postúpiť cez hasičov až na vysoké funkcie v Hasičskom záchrannom zbore.
Teraz, keď ste sa stali riaditeľom, budete sa aj naďalej venovať práci s deťmi a mládežou? Predsa len, určite je tento post pre početné povinnosti náročný na čas.
Kým som ešte pôsobil v Trnave, veľa času som strávil na cestách. Teraz, keď som už tu - doma v Senici, ušetrený čas chcem venovať práve výchove dobrovoľných hasičov. Je to jednou z mojich priorít. Nechcem zostať len pri podávaní rúk, ale aktívne sa venovať tomu, čím žijem.
Dedí sa u vás v rodine hasičstvo z generácie na generáciu?
Dobrovoľným hasičom bol už môj otec, ale po generáciách sa toto povolanie u nás nededí. V mojej rodine som prvým takýmto "exemplárom". Keď sa otec dozvedel, že sa mi podarilo dostať k profesionálom, samozrejme, bol na to pyšný.
Majú mladí veľký záujem stať sa profesionálnym hasičom?
O povolanie v štátnej službe je celkovo veľký záujem, tiež aj o hasičstvo. V poslednom čase sa to stalo fenoménom, mať takúto zaujímavú prácu. Priťahuje najmä mladých, ale nie je to zlatá baňa. Záujem o túto profesiu je práveže až priveľký, dopyt prevyšuje ponuku. Záujem majú najmä aktívni dobrovoľní hasiči, no miest je menej. Systém práce je tu iný. Byť hasičom neznamená prísť do zamestnania, postaviť sa za pás a odrobiť si osem hodín. Keď hasič ráno príde do práce, ešte nevie čo ho čaká, aká mimoriadna udalosť sa vyskytne v priebehu dňa.
Byť profesionálnym hasičom si žiada časté odlúčenie od rodiny, ako sa vám to darí skĺbiť pracovný aj súkromný život?
Máte pravdu, ale rodina nesmie ostať bokom. I keď je pravda, že človek vo funkcii musí neraz chodiť na početné podujatia, čo stojí veľa času, ktorý by som mohol stráviť s rodinou. Moja partnerka je voči môjmu povolaniu tolerantná, dôležité je porozumenie.
Tri roky ste pôsobili ako profesionálny hasič-záchranár na stredisku HaZZ v Senici, neskôr ako veliteľ hasičskej stanice v Kútoch, čo vám pomohlo ku kariérnemu postupu?
Maturitu som si urobil na Strednej škole požiarnej ochrany MV SR v Žiline, čo mi umožnilo vykonávať aj funkciu veliteľa hasičskej stanice. Potom som išiel študovať urgentnú medicínu, odbor zdravotnícky záchranár a nakoľko som musel mať ďalšiu prax, nepodarilo sa mi dostať na magisterský odbor. Dal som sa teda na bezpečnosť práce. Požiarne inžinierstvo som vyštudoval na Materiálovotechnologickej fakulte v Trnave.
V Senici som v podstate začínal ako hasič, po absolvovaní štúdia som pôsobil ako hasič-záchranár v Kútoch. Tam som po uvoľnení miesta veliteľa hasičskej stanice prijal ponuku viesť túto stanicu, nakoľko som mal jediný z posádky adekvátne hasičské vzdelanie. Ako veliteľ som mal samozrejme na starosti celú hasičskú stanicu. Veľkú časť praktických poznatkov mám z pôsobenia v Kútoch, keďže sme do terénu chodili v dvojici.
Z Kútov som prešiel do Trnavy na vedúceho oddelenia prevádzkovo-technického. Kým v Kútoch som mal na starosť 16 ľudí, v Trnave pribudlo ďalších 72, bola to pre mňa veľká skúška "ohňom", to sa týka aj zvládania situácií, ktoré boli komplikovanejšie ako v Kútoch. Tam som sa už reálne pripravoval na funkciu okresného riaditeľa. Keďže som sa v Trnave osvedčil, naskytla sa možnosť pôsobiť na okresnom riaditeľstve v Senici. Keďže to pre mňa znamenalo návrat domov, túto ponuku som prijal. Aj preto, aby som sa mohol viac venovať mladým dobrovoľníkom.
Keď ste ešte pracovali priamo v teréne, ktorý z ostrých zásahov vám najviac utkvel v pamäti?
Najvýraznejšie si spomínam na požiar senických unimobuniek - oproti mestskému úradu. Tomu objektu sa hovorilo aj "stará drevenica", teraz je tam parkovisko. Tento požiar bol jedným z najväčších tu v Senici, vtedy som bol veliteľom zásahu.
Na človeka však najviac zapôsobia dopravné nehody. Keďže mám vyštudovanú urgentnú medicínu a som aj zdravotnícky záchranár, častokrát som zasahoval aj pri týchto mimoriadnych situáciách. Tieto sú celkom odlišné od statických požiarov. Zásah prebieha rýchlejšie, treba bezprostredne zasiahnuť, zachrániť život. Keď zachránite ľudí z miesta nešťastia alebo zastavíte niekomu krvácanie, tá priama účasť na záchrane dodáva omnoho silnejšie emócie.
Zásahov pri dopravných nehodách bolo nespočetne veľa. Väčšinou to však boli nehody s tragickým koncom, bohužiaľ.
Do terajšej funkcie okresného riaditeľa HaZZ v Senici ste nastúpili v čase výnimočných snehových kalamít na Záhorí, považujete to za krst snehom?
Záhorie vtedy zasiahli snehové prívaly, tieto kalamity som si zažil aj v Trnave, kde som sa z poslednej služby nemohol dostať domov. Biela Hora bola zablokovaná, cítil som to tak, ako keby ma Trnava nechcela pustiť. Uviazol som v takej kolóne, že prejsť cez Bielu horu by sa nedalo ani hasičským autom.
Pre nás hasičov to ale nebola až taká kalamita. Každé okresné riaditeľstvo má zriadený krízový štáb, s takýmito situáciami si vieme poradiť. Myslím, že sme ju celkom hravo zvládli.
Čo všetko patrí medzi povinnosti okresného riaditeľa HaZZ?
Mojou povinnosťou je najmä riadiť celú jednotku. Tá sa delí na represívnu časť - to sú tí hasiči, ako ich všetci poznáme z filmov. Takí, ktorí chodia na zásahy. A ďalej tu máme v podstate takú policajnú časť, ktorá sa zaoberá prevenciou. Vykonávajú štátny dozor, realizujú kontroly správneho zapojenia hasičských technických zariadení, ktoré slúžia na ochranu budov proti požiarom na pracoviskách. Patria sem ešte aj školenia a kontrola mobilných aj stabilných hasičských prístrojov, je to rozmanitá práca.
V akom stave ste prebrali riaditeľstvo, zmenilo sa tu niečo od vášho pôsobenia ako hasiča-záchranára, plánujete zmeny?
Vedenie ma sem poslalo ako "mladý vietor". Od svojho predchodcu som podedil novú rozostavanú hasičskú stanicu na Priemyselnej ulici v Senici, táto by mala byť dokončená v máji 2015. Je to jedna z tých väčších úloh, na ktorej treba zapracovať. Ako ďalší cieľ som si vytýčil pomoc "vyhoretým" hasičom, chcem aby si doplnili vzdelanie a aby sa vzdelávali aj sami, aby sme tu boli samí "hasiči odborníci".
Profesionálni hasiči sa venujú aj hasičskému športu, budete sa ho zúčastňovať ako funkcionár alebo ešte stále aktívne?
Aktívne som sa súťaží zúčastňoval za riaditeľstvo HaZZ v Senici, dokonca sa nám podarilo prepracovať až na majstrovstvá Slovenska a tento rok sa mojím mladším nástupcom podarilo dostať na majstrovstvá hasičského športu. Dostať sa opäť na majstrovstvá Slovenska je jedným z vytýčených cieľov nielen na tento rok. Existujú aj také plány, že by sme urobili krajské súťažné družstvo pod záštitou riaditeľstva v Senici - takže toto športové odvetvie chcem naďalej rozvíjať a teda nechcem zostať len pri podávaní rúk. Verím, že sa nám to podarí.
Majstrovstvá Slovenska by sa mali konať na území Trnavského kraja, dúfam, že aspoň jedna časť disciplín a veže sa odbehajú na hasičskej stanici v Kútoch, ktorá v podstate patrí pod moje velenie.
Trnavský kraj, čo sa týka športovcov z radov profesionálov, je ten slabší spomedzi ostatných krajov. U dobrovoľníkov je to práve naopak, dúfam však, že sa to mojím príchodom vyrovná, aby sme aj my patrili k poprednejším družstvám.
kpt. Ing. Milan Černák. FOTO: KR HAZZ
Autor: Radovan Butaš
