Zabúdame na zvyky, folklórne a cirkevné obrady, ktoré pestovali naši rodičia. Zaniklo ochotnícke divadlo aj mnohé spoločenské organizácie, stratil sa vzťah k pôde, ktorá nás živí. V našich humnách rastie burina.“ T. Kvapilová hovorí o hlavnom dôvode, ktorý ju vedie k písaniu: „Nechcem, aby sa zabudlo.“
ZÁVOD. „Podme na to námjescí, de sa v hodzinách na vježi každú ceú hodzinu prechádzá dvanást apoštolú!“ Írečitá miestna podoba záhoráckeho nárečia pretkáva aj ďalšiu, v poradí už štvrtú knihu Terézie Kvapilovej.
Okrem črty so zápletkou: prečo si tetka Helena namiesto suvenírov priniesla z Prahy „kabelu cibule“, v nej čitateľ nájde mnoho historických, spoločenských i rodinných súvislosti. Uvedenie knihy sa uskutočnilo 22. novembra v Závode.
Mama a dcéra
Terézia Kvapilová (82) pochádza zo Závodu – je jedným zo siedmich detí Petra a Kataríny Pavelkovcov. Hoci aktívny pracovný život prežila v Bratislave, po návrate do rodnej obce sa s chuťou pustila do písania. Výsledkom sú tri knihy: Nad Závody neni (2008), O sící a žácí, svátkoch a pátkoch Závodzanú (2010) a Prez Závody je chodníček, za Závody kríž (2012). V týchto dňoch k nim pribudla štvrtá.
Úlohy predstaviť dielo asi šiestim desiatkam hostí sa bravúrne zhostila Stanislava Chrobáková - Repar, spisovateľka, literárna vedkyňa, redaktorka knihy a dcéra autorky: „Mama si napriek veku pamätá všetko, o čom jej rozprávali rodičia a starí rodičia. Jej kniha hovorí o období začiatku 20. storočia s presahmi do 19. storočia.“
Súčasťou uvedenia knihy bolo vystúpenie detského súboru Jazerinky, ktoré v rovnomennom muzikáli ukázalo kus vzácnej prírody za obcou aj ignorantský vzťah súčasníkov k nej.
Ostrie zatrpknutosti
Cti vyprevadiť knihu k čitateľovi sa dostalo dvom kmotrom a jednej kmotre: Eve Kovačevičovej – Fudala, ktorá dala dielu grafickú podobu, Štefanovi Pavelkovi, bratovi autorky a Richardovi Hollému, zástupcovi starostu obce.
Autorské čítanie dalo podujatiu sugestívny ráz a prenieslo jeho účastníkov do obdobia krutého prechodu frontu obcou či kolektivizácie. Táto časť má zvláštne ostrie zatrpknutosti.
Tragický tón tretej časti knihy pokračuje - hovorí o ťažkých 50. rokoch, prevádzačoch cez rieku Moravu a povestnom Kráľovi Pomoravia.
„Eštébaci boli u nás pravidelnými hosťami. Ľudia si na ich neohlásené razie zvykli. Domáci museli mať domové knižky, do ktorých sa zapisoval každý, kto prišiel do domu prespať,“ približuje Terézia Kvapilová.
Nectíme si pôdu
Kniha má bohatú obrazovú a výtvarnú časť, obálke dominuje panoráma Závodu v dynamických oblakoch s novou Božou mukou v popredí. Autorka ňou pokračuje v línii pripomínania, prerozprávania a sprostredkúvania udalostí, na ktorú nastúpila v predchádzajúcich dielach.
Používa na nej pozoruhodný slovník plný výrazového bohatstva. Sú v ňom miznúce názvy miest v chotári či označenia predmetov a pomenovania ľudí.
„Zabúdame na zvyky, folklórne a cirkevné obrady, ktoré pestovali naši rodičia. Zaniklo ochotnícke divadlo aj mnohé spoločenské organizácie, stratil sa vzťah k pôde, ktorá nás živí. V našich humnách rastie burina.“ T. Kvapilová hovorí o hlavnom dôvode, ktorý ju vedie k písaniu: „Nechcem, aby sa zabudlo.“
Stanislava Chrobáková – Repar, spisovateľka a dcéra autorky, šarmantne a erudovane moderovala podujatie.
Uvedeniu knihy do života tlieskalo asi šesť desiatok hostí. FOTO: IVANA POTOČŇÁKOVÁ
Autor: Ivana Potočňáková
