SMOLINSKÉ. Na pomníku padlým v 1. svetovej vojne v Smolinskom na Záhorí čítame: „Proti svojej vôli životy sme dali, oslobodenia vlasti sme nedočkali.“ Medzi menami a fotografiami obetí je tiež Andrej Daňa (1882-1915).
Ten chybný rok narodenia, správne malo byť 1881, čiastočne predĺžil rodine hľadanie miesta, kde spočinulo jeho telo. 7. júla 1915 vydýchol naposledy. Našli ho na bojisku neďaleko poľského mesta Krasnik. Odvtedy leží 660 kilometrov vzdialený od Smolinského, v spoločnom hrobe na Lipovej ulici.
Až po 99 rokoch sa podarilo rodine vypátrať jeho konkrétnu stopu z Oravy cez Ameriku naspäť do Európy za krátkych 34 rokov svojho života. Padol na bojisku, na ruskom fronte, v tom istom 15. honvédskom pešom pluku, len o pár sto kilometrov ďalej a o desať mesiacov neskôr, ako Matúš Šrámek zo Smrdák, o ktorom sme písali v MY – Týždenníku pre Záhorie 2. septembra (Stratený vo vojne).
Z Oravy do Ameriky
Rodák z Dlhej na chudobnej Orave musel vycestovať za prácou do Spojených štátov amerických. Zoznámil sa tam so Slovenkou Máriou Rehákovou , ktorá odišla do Ameriky spolu so svojimi bratmi a sestrou. Roku 1906 sa tam v meste Pueblo v štáte Colorado vzali.
Mária Reháková vstúpila na americkú pôdu 20. decembra 1905, odchádzala z prístavu Brémy na lodi Kaiser Wilhelm der Grosse, a do Puebla išla cez Santa Fé. Máriin otec Imrich Rehák zomrel v roku 1901 ako 48-ročný a zostala po ňom vdova, ktorá mu porodila deväť detí.
Zhodou okolností, stareček manžela pani Štefánie Dermekovej (prastarý otec Joannes Gyermek), ktorá nám príbeh Andreja Daňu priblížila, v roku 1906 zomrel vo Philadelphii v oceliarňach. Po dvoch rokoch za morom sa manželia Andrej a Mária vrátili na Záhorie do Smolinského.
Tri dcéry
Keď mal Andrej Daňa 34 rokov, vypukla 1. svetová vojna. Narukoval ako vojak bývalého honvédskeho pešieho pluku číslo 15. Vír vojny ho zmietal po bojiskách. Doma zostala 28-ročná žena a trojo dievčeniec – Virginia, Alžbeta a Štefánia.
„Tradovalo sa, ako začula jedna zo sestier, Virginia, že Andrej padol vo Vojvodine, niekde pri Novom Sade. S tým vedomím sme žili do vlaňajška.“ Zdôveruje sa pani Štefánia Dermeková v Smolinskom nad fotografiami, listami z Červeného kríža, z Vojenského historického ústavu v Prahe, zo Slovenského veľvyslanectva v Poľsku, z Poľského veľvyslanectva na Slovensku, z nášho Ministerstva zahraničných vecí i z Mestského úradu v Krasniku, v poľskom meste s viac ako 35-tisíc obyvateľmi. To všetko predchádzalo nájdeniu prvej „živej“ stopy po mŕtvom predkovi.
„Keď tu bol u nás v Smolinskom môj vnuk Ján Dermek, prapravnuk Andreja Daňu, pracujúci v Anglicku ako strojár – mechatronik pri kalibrovaní a vymýšľaní softvéru na kalibrovanie, vzdychla som si pri fotografii starečka. Kto vie, kde je mu koniec?“ Janko sa ponúkol s priateľkou Roxanou z Rumunska počas dovolenky jeho hrob v Novom Sade nájsť.“ Spomína pani Štefánia.
Nepodarilo sa. Nuž rodina odštartovala pátranie po archívoch, ústavoch, pohrebných službách. V Pohrebnom ústave Marianum v Bratislave ich nasmerovali na Vojenský historický ústav v Prahe, odkiaľ dostali negatívnu správu.
O úmrtí Andreja Daňu (narodeného roku 1882) nič nevedia, ale o Andrejovi Daňovi, rodákovi z Dlhej na Orave (narodenom 1881) áno. Vtedy stareček Andrej akoby opäť ožil. Hoci leží na cintoríne v meste Krasnik na Lipovej ulici v Poľsku, 6 a pol hodiny jazdy autom zo Záhoria.
Spojil Oravu so Záhorím
„Oravská vetva z Dlhej, teraz žijúca aj v obci Krivá na Orave, už má predkov Andreja Daňu vypátraných do roku 1760, keď mala cisárovná Mária Terézia dvadsať rokov a chodila s manželom Františkom Lotrinským do letného sídla na Záhorí, na zámok v Holíči.“ Konštatujú Ladislav Dermek zo Smolinského s bratom Jánom, žijúcim v Gbeloch (pravnuci Andreja Daňu a synovia pani Štefánie).
Ukazujú vypátraný rodokmeň. „Z Dlhej na Orave pochádzali, tam sa rodili aj jeho predkovia. Tam zrejme prišli traja alebo štyria bratia. Ale odkiaľ presne, ešte nevieme...Archívy nám to raz azda odkryjú.“ Nádej zomiera posledná. Potvrdzuje aj osud Andreja Daňu.
Utrpenie, sebazaprenie a láska
Rodina to dnes vníma ako kresťanskú povinnosť a záväzok potomkov voči predkom – zájsť k hrobu prastarčeka a pokloniť sa spoločne (aj záhorská aj oravská vetva rodu) jeho pamiatke.
Pani Štefánia sa rozclivie: „Viac sa teraz zaujímame o svoj rodokmeň. O to, v akých strašných útrapách žili...Starček išiel na vojnu a doma nechal 6-ročnú, 4-ročnú a 2-ročnú dcéru. Ich svokor, náš prastareček už nežil. Nebolo tam žiadnej pomoci. To bolo zúfalstvo. Mama s nimi bola sama, ani sa potom nevydala...Tá najmladšia sestra sa vydala a ako tak sa pretĺkali. 8-9 hektárové pole nemal kto obrobiť. Tam bola veľká bieda...“
Čo si z príbehu berú ako najsilnejší impulz dnes žijúci potomkovia na Záhorí? Ján a Ladislav Dermekovci (pravnuci), a ich mama Štefánia s bratom Ondrejom Jurkovičom (72) ako vnuci Andreja Daňu?
„Je to kresťanská povinnosť. A povinnosť potomka voči predkovi. Naše deti nie sú tak prostredím alebo kultúrou ani štátom vedené, aby si hlboko ctili svojich predkov, ktorí museli za prácou odísť do Ameriky. Hoci tu bol cisársky dekrét o pôde, aj všelijaké vymoženosti pre chudobu, stále to na prežitie nestačilo, nuž museli za oceán. Niektorí sa odtiaľ živí nevrátili...“
Posolstvo Andreja Daňu z Krasniku
Pravnuk Ján Dermek posolstvo príbehu Andreja Daňu vníma jasne: „Na tomto príbehu je najzaujímavejšie, že ten pomník v Krasniku v Poľsku nie je nejako extra významný...Je tam drevený kríž a spomenutí padlí z Ruska i z Rakúsko-Uhorska, ktorí tam životy položili medzi 22. augustom 1914 až 8. júlom 1915.
Na tabuľke je napísaný odkaz od všetkých tých padlých - aby už nikdy nebola vojna. To je dôležité aj dnes. Tí padlí nám to rozprávajú aj po sto rokoch, že už by to nemalo tak byť. Že to oni určite nechceli.“
Potomkovia Andreja Daňu zo Smolinského a Gbelov pri pomníku obetiam 1. svetovej vojny v Smolinskom.
Z cintorína v Krasniku – kríž obetiam 1. svetovej vojny.
Svadobná fotografia z USA z roku 1906.
Pri týchto fotkách v Smolinskom sa začalo pátranie po stope Andreja Daňu.
Detail z pomníka obetiam v Smolinskom s fotografiou Andreja Daňu.
