SMRDÁKY. KRAKOV. „Videli ho medzi ranenými pri Slavkove...“ Donieslo sa do Smrdák. Nevracal sa so živými, ani s mŕtvymi. Vojnová vdova Agneša Šrámková, matka troch detí, ho hľadala. Márne.
Odvtedy sa rodina Matúša Šrámka (1879-1914) rozrástla. K deťom pribudlo 12 vnúčat, 30 pravnúčat a takmer dve desiatky prapravnúčat. Len fotografia na pomníku padlým z I. svetovej vojny v Smrdákoch bola dlhé roky bodom piety i viery, že stopu po Matúšovi raz nájdu.
Vysielala signály všetkými smermi. A prijala aj tie, keď sa po trpezlivom a neúnavnom hľadaní prastareček „ohlásili“ po sto rokoch (cez internet zo záhrobia) z vojenskej časti cintorína v Poľsku, kde leží aj jeho rovesník, otec pápeža, Svätého Jána Pavla II. – Karol Wojtyla starší (1879-1941).
Prapravnučka Michaela Feriková Kremlová, ktorá zachytila „Matúšove signály“, za príbehom muža z fotografie dnes vníma najmä pevnosť rodinných spojení: „Ak sa niekto rozhodne takto hľadať svojho predka, posilní to jeho hrdosť na svoju rodinu. A možno tiež nájde také nádherné miesto, kde môže zapáliť sviečku, ako teraz máme my na Rakowickom cintoríne v Krakove.“
Keď mu prišla karta - narukovať…
Mal tri maloleté deti. Bol roľníkom. „Matúš Šrámek bol môj prastareček z matkinej strany,“ vysvetľuje Rozália Kremlová, rodená Fojtlínová, Smrdáčanka, ktorá začala pátranie po jednej z obetí 1. svetovej vojny z ich rodiny (jednej z desať miliónov). Aby splnila prastarenkinu túžbu po dôstojnej rozlúčke s manželom.
„Mojej prastarenke Agneške o posledných chvíľach prastarečkovho života porozprával občan zo susedného Koválova. Matúš vraj zomrel do troch mesiacov od začiatku vojny na dyzentériu. Videl ho v konvoji chorých a ranených na ceste do Brna, do nemocnice. Zastavili sa vraj pri Slavkove. S Matúšom vtedy rozprával, hoci už bol vo veľmi zúboženom stave, zoslabnutý, s vysokou horúčkou. Keď prišli do nemocnice, na voze už ho Koválovan nevidel. A ostatní vojaci mu vraveli, že cestou zomrel a vyložili ho z voza.“
Mobilizačný ohlas z roku 1914. FOTO: Archív rodiny Matúša Šrámka.
Stratená stopa
Po tri mesiace si manželka Agneška najímala „na formanku“ chlapov s povozmi a krížom krážom hľadali v dedinách od Slavkova po Brno stopu po mŕtvom vojakovi. Pochovať si muža, nájsť miesto, kde našiel koniec.
„Pamätám si tú ľútosť prastarenky, najmä na „Dušičky." Moja maminka Mária, Matúšova vnučka, vždy na novembrovú Pamiatku zosnulých zapálila sviečku a položila kvety k pomníku padlých pri kostole v Smrdákoch. S ľútosťou, že stareček taký mladý zomreli už na začiatku vojny.“
Pani Rozália popisuje jediný pevný bod, na ktorom Matúš Šrámek takmer sto rokov vydržal – fotografiu - portrét na pomníku. Po jeho telesnej schránke však stopy chýbali.
Pred Pomníkom padlým z I. svetovej vojny v Smrdákoch. Zľava Michaela Feriková Kremlová, Rozália Kremlová rodená Fojtlínová a Marián Fojtlín, potomkovia Matúša Šrámka. FOTO: MILAN SOUKUP
Detail s fotografiou Matúša Šrámka na Pomníku padlým z I. svetovej vojny v Smrdákoch. FOTO:MILAN SOUKUP
Vojnová vdova Agneša Šrámková po Matúšovi Šrámkovi zo Smrdák, obeti I. svetovej vojny . FOTO: Archív rodiny Matúša Šrámka
Zľava Michaela Feriková Kremlová, Marián Fojtlín, Rozália Kremlová rodená Fojtlinová. V Smrdákoch pri hrobe prastarenky Agnešky, vojnovej vdovy po Matúšovi Šrámkovi. FOTO: MILAN SOUKUP
Pri storočnici sa ľahšie hľadá
Nové hľadanie iniciovalo sté výročie vypuknutia 1. svetovej vojny. Jubileum odkryje viac archívy, oprášia sa spomienky pamätníkov. Očakávali pátrači.
„Našťastie, dnes už sú dostupné archívne materiály, cenné informácie a dokumenty i v digitálnej podobe. Keď sme začali s mojou dcérou Michaelou hľadať informácie cez internet, prekvapilo nás, koľko potomkov hľadá svojich predkov, akí sú ústretoví a komunikativní. Ochotne poskytnú svoje poznatky, poradia zdroje informácií a pomôžu pri pátraní.“
V matrike bolo treba nájsť vtedajšie meno a priezvisko predkov v záznamoch od roku 1920, keď vdovské a sirotské sociálne príspevky začali vyplácať obvodné notariáty podľa takzvaných Verlustliste – zoznamov mŕtvych, ranených a zajatých vojakov, zverejňovaných Rakúsko-uhorským ministerstvom vojny.
Pomohli pamätihodnosti zachované v rodine, v obecných administratívnych spisoch, v historických vojenských ústavoch, knižniciach, cirkevných matrikách. Listovali i v mnohých zoznamoch Ministerstva vojny vo Viedni, vydaných od septembra do decembra 1914.
Zázrak po mesiaci pátrania
„Bolo to v neskorých nočných hodinách 14. novembra 2013, keď sa dcére Michaele pri úmornom listovaní v rozsiahlych záznamoch zjavil na obrazovke počítača kompletný hodnoverný záznam. Zdalo sa to byť skoro neuveriteľné. Neveriac vlastným očiam sme záznam študovali, prekladali, porovnávali s už zistenými informáciami.“
Najviac rodinu prekvapilo, že ide o nemocnicu v Krakove a nie v Brne, ako sa tradovalo podľa ústnej informácie od muža z Koválova. V Správe o ranených a chorých z 22.11.1914 o 13. hodine vo Viedni na prvej až piatej strane v prílohe bol prvý dôkaz, že prastareček bol pešiakom c. k. domobrany, v pešom pluku č. 15, v 7. rote v Trenčíne, zomrel na úplavicu 29. septembra 1914 v nemocnici č. 10 v Krakove a pochovaný je na tamojšom Rakowickom cintoríne (časť XXIII, riadok 7, hrob č. 43).
Rakowický cintorín od roku 1803
Rakowický cintorín (dnes s výmerou 42,18 hektára) vybudovali roku 1803. Roku 1920 na ňom zriadili aj vojenskú časť. Najstaršia na ňom je dodnes zachovaná brána z roku 1839 od slavného architekta Charlesa Kremera, symbolizujúca prechod z pozemského života do večnosti.
Od roku 1976 je krakovský Rakowický cintorín poľskou Národnou kultúrnou pamiatkou. V jednej jeho časti je i hrobka rodičov pápeža Jána Pavla II., Emílie a Karola (1879-1941) Wojtylovcov a pochovaný je tam aj pápežov brat – lekár Edmund Wojtyla.
Vo vojenskej časti pod malým dreveným krížom s kovovou tabuľkou, osadenými tohto roku, leží aj Matúš Šrámek zo Smrdák (1879-1914).
Marián Fojtlín krátko po osadení kríža na cintoríne v Krakove v Poľsku - pri hrobe Matúša Šrámka. FOTO: Archív rodiny Matúša Šrámka.
Hľadačské zadosťučinenie
Sú to ťažko opísateľné pocity. Asi ako keď vynálezca skríkne – objavil som.
„Cítim veľké zadosťučinenie najmä kvôli mojej matke Márii, vnučke Matúša Šrámka, ktorá po celý život uchovávali pamiatku a uctievali spomienku na môjho prastarečka.“ Popisuje svoje pocity Rozália.
„Mohli sme tak splniť zbožné želanie prastarenky Agnešky na poslednú rozlúčku s nebohým Matúšom.“ Odvrátili tak domnienku, že prastareček pošli potupnou smrťou, stratili sa a nedostalo sa im poslednej pocty veriaceho človeka.
Vojenská stopa na východný front
15. honvédsky pluk z Trenčína so 71. peším plukom z Trenčína nasadili v rokoch 1914 – 1916 na haličskom úseku Východného frontu. Všeobecnú mobilizáciu oznámili 1. augusta 1914. Povolaní muži mali narukovať do 24 hodín. Vojaci zo Smrdák odchádzali na vozoch ťahaných koňmi na železničnú stanicu do Senice. Odtiaľ vlakom väčšina do Trenčína a do Bratislavy.
Z vojenskej histórie Trenčína si rodina poskladala Matúšove vojenské peripetie… S eufóriou, slávnostnými chvíľami, nepoznanými zážitkami a udalosťami na začiatku vojny, ktorá sa mala skončiť za „štyri mesiace.“ Matúš Šrámek vo vojne našiel veľa hrôzy v boji a beznádeje v chorobe.
Lord George Gordon Byron (1788-1824) na margo vojnových útrap povedal: „Prvý nezvestný vo vojne je – pravda.“ S odstupom času sa človeku javí všetko inak, ako na začiatku. Pre mnohé rodiny je už nepodstatné, kde sa to začalo…Vlasy šedivejú už pri myšlienke a rozum sa zastavuje pri výpočte obetí.
Na trenčianskom moste…
Počas mobilizácie sa začiatkom augusta 1914 v Trenčíne sústredilo približne 8000 záložníkov zo 71. pešieho pluku a približne rovnaký počet zmobilizovaných honvédov 15-eho pluku. Trenčín bol plný ľudí, krčmy boli otvorené dlho do noci, všade bolo rušno.
V krátkom čase 6. augusta 1914 ráno sa všetky miestne vojenské jednotky, veliteľstvá a vojenské zariadenia v Trenčíne uviedli do stavu najvyššej vojenskej pohotovosti. Po prísahe sa vojakom prihovorili velitelia a poľný kurát Dr. Jozef Tiso: „Vaše srdcia nech sa povznesú k Bohu. Vaše päste však nech dopadnú na nepriateľa,“ zakončil po nemeckej a maďarskej verzii slová povzbudenia pre vojakov aj v slovenčine.
Po poľnej omši zaznela oficiálna skladba rakúsko-uhorskej armády „Modlitba pred bitkou“ na text nemeckého básnika a účastníka protinapoleonových vojen Theodora Koernera s hudbou Friedricha Heinricha Himmela.
Vojnové očakávania a sklamania
V rodinných kapitolkách o Matúšovi Šrámkovi pani Rozália sústredila dokumenty a komentuje javy a udalosti na stope po prastarčekovi.
„Mnohí dúfali, že na vojne i zbohatnú. Mnohí sa tešili na dobrodružstvo. Mnohí účasť na vojne brali ako chvíľkovú zmenu svojho života. Náš prastareček, ako bohabojný človek, poctivý gazda, ktorý v krátkom okamihu odišli od rodiny, nedokončenej žatvy a iných letných poľných prác, pravdepodobne prijímali tento údel najskôr s poslušnosťou, ľútosťou za rodinou a najmä malými deťmi. Potom ich pohltili prípravy do boja, vír vojenského života a v krátkom čase sa ocitli na bojisku, tvárou v tvár smrti.“
Pod heslom Za cisára pána odchádzal honvéd Matúš na front z Trenčína transportom 8. – 11. augusta 1914. Ľudia, zásoby, munícia, zbrane, stany, poľné plukovné lazarety a poľné kuchyne sa pripájali k transportu, takzvanému ešalónu a z Trenčianskej Teplej smeroval cez Žilinu a Zwardoň do Tarnowa v Haliči.
Keď vypukla 1. svetová vojna, spojenci Rakúsko-Uhorska neočakávali, že ruská armáda sa tak skoro zmobilizuje a začne bojovú činnosť. Na južnej strane frontu stáli Rusi proti rakúsko-uhorským jednotkám.
Od 23. do 25. augusta sa dôležitá bitka odohrala pri Krasniku. Po nej sa ruská armáda musela stiahnuť. 26. augusta sa začala ofenzíva ruskej armády nazvaná Bitka o Halič. Trvala do 11. septembra 1914. Bolo tam zajatých 20-tisíc ruských vojakov.
Na prelome augusta a septembra došlo k obratu. Pri bitke o Ľvov ruské jednotky porazili rakúsko-uhorské vojská a zajali 350-tisíc ich vojakov. V tom čase sa Matúš Šrámek zo Smrdák stratil pri Tarnowe (Dombrowe) a 29. 9.1914 zomrel na následky choroby čiernej vody v nemocnici v Krakove.
Hrobové miesto v Krakove
Správa cintorína potvrdila existenciu hrobu Matiasa Schrameka, úmrtie 29. septembra 1914 i pohreb a pochovanie v jednom hrobe 1. októbra spolu s iným neznámym vojakom.
„Konečne po 100 rokoch môžeme splniť zbožné prianie a nádej prastarenky Agnešky na poslednú rozlúčku.“ Prezrádza pani Rozália rodinné plány. „Na Rakowickom cintoríne, na mieste hrobu Matúša Šrámka, rozsypeme hrsť hliny z cintorína v Smrdákoch. A do hrobu jeho manželky a dcéry vložíme hrudu hliny z cintorína v Krakove. Tak po sto rokoch dáme pokoj ich dušiam.“
Čo v rodine evokuje spomienka na muža nezvestného sto rokov? „Pri spomienkach na prastarečka sa mi zjavuje pohľad prastarenky Agnešky, vojnovej vdovy. Po rokoch som si uvedomila, aké bremeno zodpovednosti, starostlivosti a namáhavej práce zostalo na nich, keď sa sama starali o tri malé deti, ktoré tak skoro osireli. V rodinnom archíve vnuka Jarolíma Vaculu je fotografia prastarenky Agnešky s deťmi Amáliou, Jozefom a Annou asi z roku 1917. Na tvári starenky je zreteľný výraz smútku a trpkosti a tento im za celý život z tváre nezmizol, hoci život po útrapách vojny prinášal aj znovuzrodenie…“
Za horizontom hľadania
Čo si z príbehu o Matúšovi Šrámkovi – o obeti 1. svetovej vojny - vziať do ďalších dní a rokov?
Prapravnučka Michaela: „Záznam o hospitalizácii, úmrtí a pochovaní starečka Matúša som našla na internete v novembri 2013. Bola som odhodlaná cestovať na cintorín do Krakova na druhý deň. No miesto sme prvýkrát navštívili s maminkou spoločne 17.4.2014 a po 100 rokoch sme zapálili prvú sviečku pre starečka Matúša priamo na Rakowickom cintoríne. Eufóriu z úspešného pátrania sme maminka, ja a sestra Martinka prežívali spoločne. V Krakove sme boli aj s našimi rodinami a rozprávanie príbehu zaujalo veľmi aj naše štyri deti.“
Prastareček oživili rodinnú spolupratičnosť
Vypátraný Matúš Šrámek vlial novú životnú silu do rodiny. Michaela: „Hľadanie starečka našu rodinu na určitý čas viac zblížilo. Spoločná cesta na cintorín v Krakove v septembri autobusom bude dôkazom, že úctu k predkom v našej veľkej rodine stále pekne udržiavame.“
Priblížili sme život po živote muža, ktorý sa dožil iba 35 rokov. Zo storočnice od jeho smrti akoby žiaril obraz jeho vdovy, ženy - pokračovateľky rodu. „Máme v rodine jednu fotografiu starenky Agnešky s jej tromi deťmi – sirotami. Keď mám pocit, že je ku mne život nespravodlivý, pomyslím si na túto fotografiu a z pohľadu starenky načerpám chuť ísť ďalej.“ Zdôverila sa Michaela.
A Rozália? „Čo odkázať hľadajúcim stopy po ľuďoch stratených vo vojne? Všetky cesty v dobrej vôli a viere môžu bádateľov a pátračov po svojich predkoch doviezť do cieľa. Dnes je toľko zverejnených informácií a možností cestovať, skúmať a hľadať, že môžu byť úspešní ako my. A treba brať s rezervou ústne zachované informácie, ako to bolo v našom prípade. Veľa nechýbalo a naše pátranie by sa vydalo nesprávnym smerom.“
Karolínka a Andreiko, deti Michaely Ferikovej Kremlovej sypú zem zo Smrdák na hrob Matúša Šrámka v Krakove. FOTO: Archív rodiny Matúša Šrámka.
Alexík a Aninka, deti Martiny Strhanovej Kremlovej zapaľujú prvé sviečky na nájdenom mieste posledného odpočinku Matúša Šrámka v apríli 2014 v Krakove. FOTO: Archív rodiny Matúša Šrámka.
