SENICA. Keby bol numerológ, vyložil by si, či číslovky 71, 50, 40, 20, 1 a 7 sú preňho šťastné. V živote básnika Pavla Stanislava Piusa sa za nimi skrýva láska k poetickému slovu a obrazu, ktorými chce obohatiť a inšpirovať čitateľa.
Nedávno oslávil 71 rokov, od uverejnenia prvej jeho básne ubehlo 50 rokov, 40 rokov už spája svoj život so svojou celoživotnou múzou. Na konte má čerstvú 20. zbierku básní a jeho poézia popri slovenskom origináli vyšla v ďalších 7 jazykoch.
Poetická úroda
Slovenčina, nemčina, francúzština, macedónčina, ruština, taliančina, angličtina a teraz i španielčina sú jazyky, v ktorých si Pavla Stanislava možno prečítať. Je tým spomedzi slovenských určite jedným z najviac prekladaných súčasných autorov. Keď mal svoje básne preložené do nemčiny a prezentoval svoju zbierku vo francúzštine v preklade Vladimíry Komorovskej, stretol francúzskeho básnika. V rozhovore s ním naplno pochopil, že preklady majú význam:
„Ten Francúz mi vraví po prečítaní mojej zbierky v slovenskom a francúzskom jazyku. Sme podobní básnici jednakého razenia, dá sa povedať – taká súčasná katolícka moderna. Keby som to nemal preložené, ťažko mu to budem vysvetľovať? Osobne som sa tak presvedčil o obrovskom význame prekladu. Aj napriek tomu, že fakticky prekladom sa z básne aj veľa vytráca. Dakedy 50 až 70 percent...“ Zamýšľa sa P. Stanislav.
Slovenčina v poézii
Slovenčina patrí medzi najťažšie jazyky na výučbu. Z hľadiska melodickosti a vnútornej sily je však jednou z obrazne najbohatších a najkrajších rečí na svete. Básnik Pavol Stanislav má za sebou cestu od jej zložitostí k jednoduchosti. K jej poetickým pokladom.
Cestu od štúdia básnických tajomstiev k jedinečnému a originálnemu rukopisu. „Hlavne básnici píšuci viazaným veršom sú dakedy prakticky nepreložiteľní. To sa môže preložiť len po podstate slova. Tam sa už ide iba po stránke melodiky, ak sa to preloží. Toto stále zdôrazňujem aj mladým – vážiť a ctiť si na slovenskej literatúre, ktorá je obrovská a vynikajúca, jej špecifiká.“ Odhaľuje tajomstvá aj svojej tvorby.
Poklona prekladateľa do španielčiny
Do španielčiny najnovšiu zbierku básní Pavla Stanislava „Návraty“ preložil Ivan Keseg. Aká to bola práca? Svoje uznanie vyjadril aj takto: „...prekladám nielen preto, že tá zbierka tu je, ale hlavne, že sú to básne s veľkým B. Nielen akési veršovačky, ale básne, ktoré plynú ako veľká voda, a to nielen z hlavy, ale hlavne priamo z hlbín srdca...“
Čítajte dobrú poéziu
Pavol Stanislav žije v Senici od roku 1976. Už desiatky rokov sa zapája do práce s talentami. Ako porotca celoslovenskej autorskej súťaže Literárna Senica Ladislava Novomeského, ktorej spoluorganizátormi so Záhorskou knižnicou, mestom Senica, Spolkom slovenských spisovateľov, Literárnym informačným centrom, Trnavským samosprávnym krajom ako zriaďovateľom kultúrnych inštitúcií, sú vlastne ustanovizne s priamym poslaním – hľadať a rozvíjať literárne talenty.
Čo najčastejšie na stretnutiach s porotou nádejným autorom radí Pavol Stanislav? „Nedávno, keď zomrel spisovateľ Laco Balek, spojený aj s Literárnou Senicou ako bývalý predseda Spoločnosti Ladislava Novomeského, som si pripomenul, že odporúčal mladým hlavne čítať slovenskú prózu. To isté na každej Literárnej Senici aj ja zdôrazňujem budúcim básnikom – ak chceš v poézii ovládať viazaný verš, čítaj takých vynikajúcich básnikov, ako boli – Vojtech Mihálik, Viliam Turčány.
Alebo aj pred nimi mnohých zo štúrovskej generácie, alebo neskôr Valentína Beniaka... Chceš ovládať voľný verš? V Trnavskej skupine je 7- 8 básnikov - Stacho. Šimonovič, Feldek, Miroslav Válek, Ondruš, Jožko Mihalkovič...Stopercentne v ich tvorbe máš voľný verš.“ Za polstoročie od uverejnenia prvej básne sa aj Pavol Stanislav zdokonaľoval a našiel vlastný rukopis.
Cesta k jednoduchosti je zložitá
„Poézia je veľmi náročný proces. Poézia sa musí vychodiť, tak ako prozaici zasa hovoria, že próza sa musí vysedieť.“
Pavol Stanislav pracuje dnes s počítačom, ale prvotné impulzy a inšpirácie si značí rukou. V počítači prepracúva. „Niekedy 8-krát, 10-krát...Hľadám tú jednoduchosť. Nie však na úkor suchopárnosti. Báseň musí zostať básňou, ako modlitba musí ostať modlitbou. Aj básnik musí ostať najskôr človekom s vlastným ja...“
Je podľa neho aj trocha paradoxné, že, čím si človek kladie vyššie nároky na ústny alebo textový prejav, tým je prístupnejší k iným. „Krása je nielen v jednoduchosti, ale najmä v tom vnútri – človeka i básne.“ Prezrádza autor čosi zo svojej tvorivej básnickej kuchyne, o ktorej sa azda zdôverí aj 23. mája o 16. hodine 30. minúte v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici. Stane sa tak pri vydaní jubilejnej 20. španielsko-slovenskej zbierky poézie Návraty (Quiero volver).
Kam by sa rád vrátil a kam nie?
Sú okamihy, ku ktorým sa aj autor vracia v tvorbe celý život. Rodisko v Nemčiňanoch spojené s detstvom, Nitra žičlivá na literárne kontakty, Senica, kde našiel druhý domov. „V mozgovej matrici pamäti je najhlbšie zapísané detstvo. Z neho napríklad vychádzajú i všetky zbierky Rúfusa, Turčányho,...
V Nitre som mal veľké šťastie zoznámiť sa s významnými ľuďmi ako bol hudobný skladateľ Bartolomej Urbanec, ktorý mi zhudobnil básnickú zbierku Túžba po domove. Potom s vynikajúcimi literárnymi teoretikmi ako - docent Pavel Plutko, profesor Andrej Červeňák, Štefan Knotek, Jožko Melicher, Janko Kopál, vynikajúci profesor Peter Liba, profesor Ivan Sulík...
Z Nitry som prišiel do Senice.“ Do smiechu mu vtedy nebolo. Prišiel 1. 1. 1976, a nad jeho tvorbou sa zotmelo. Upreli mu literárne tvoriť, pracovať v kultúre. Prešiel rôznymi peripetiami života, kým november 1989 aj jemu oživil „spojenie s literárnou múzou.“ Ako sa to stalo?
„Mali sme vtedy embéčku - Škodu 105L. Šli sme na púť na Velehrad. Mal som so sebou aj malý notes, do ktorého sme kedysi písali slovíčka z ruštiny. A práve tam na Velehrade vznikla báseň do zbierky Duša utajená v husličkách s názvom Pieseň. Na nej som odvtedy nič nemenil...“ Odvtedy kníh pribudlo...
„Určitý náznak môjho vlastného viazaného verša bol už v prvej zbierke Okno do dvora. Odvtedy sa snažím ten viazaný verš stále zjednodušovať, zdokonaľovať.“
Pri spomienke na túto svojskosť sa usmeje. Kedysi sa básnikovi Jánovi Buzássymu za ňu i ospravedlňoval. Priniesol mu básne – celý súbor Elégie smrti vraviac: „Je to poznačené mojou haváriou...“ Ján Buzássy na to: „To je dobré, to je dobré...Havarujte ešte raz...“ S chuťou sa nahlas Pavol Stanislav zasmeje pri jednom zo spomienkových návratov.
Odvtedy už takmer s pravidelnou 19 mesačnou periodicitou sa rodia básnické zbierky Pavla Stanislava Piusa. Vyvierajú z jeho kresťanskej viery, vykresané sú zo slov trpezlivou akoby hodinárskou prácou, ktorá mu je neliterárnym koníčkom. Hľadá básni správny rytmus, cizeluje melódiu verša, aby mala čím osloviť aj nás ostatných.
