V predvečer 165. výročia úmrtia národného buditeľa, básnika Jána Hollého sa v Borskom Mikuláši spomínalo.
BORSKÝ MIKULÁŠ. Selanky boli vyzdvihnuté po roku 1945 a 1948. Ján Hollý (1785-1849) získal zlý kádrový posudok. Literárni vedci však vyšpekulovali, že písal o pracujúcom ľude, nuž z literárnych osnov nezmizol.
Aj tieto fakty odzneli na spomienkovej slávnosti v rodisku básnika Jána Hollého v Borskom Mikuláši v nedeľu 13. apríla 2014. Jeho epos Svätopluk je ťažiskovým dielom v národno-zjednocovacom procese Slovákov v čase, „keď im z každej vežičky odzváňalo.“
V rímsko-katolíckom kostole svätého Mikuláša slávnostnú svätú omšu celebroval domáci kňaz Teodor Kamody. A hudobným vystúpením zážitok z umeleckého slova, poézie i literárno-historických súvislostí v živote národného buditeľa Jána Hollého umocnil chrámový zbor Siloe.
Čo z Hollého odkazu podčiarknuť? Že národ aj v tých najťažších obdobiach spájal. Za ním ako za autoritou na Dobrú Vodu, kde vtedy žil ako už unavený a chorobami sužovaný katolícky kňaz a zaslúžilý básnik, zašli evanjelickí Štúrovci, aby im odobril dejinné rozhodnutie – kodifikovať spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenských nárečí. Akéže to mená prijali Štúrovci k vlastným krstným menám na povestnom výlete na Devín? Nuž, mená hrdinov z jeho eposu Svätopluk. Aj nimi a z nich a jeho diela si dobíjali energiu a načerpávali sily pre rozhodujúce stretnutia v časoch národnostného útlaku.
„Svätopluk bil sa o náš život holý, a ty, Ján Hollý, s vervou rovnakou, zviedol si bitku na bojovom poli o dušu svojich Slávov-Slovákov.“ Zaznelo z veršov Teodora Križku v podaní herca Jozefa Šimonoviča, prvého podpredsedu Matice slovenskej. A literárna historička profesorka Eva Fordinálová, borsko-mikulášska rodáčka, vari najväčšia naša znalkyňa jeho diela, pripojila množstvo ďalších argumentov, prečo Ján Hollý (24.3.1785-14.4.1849) nie je len taký hocijaký básnik, či len autor Selaniek.
Medzi nimi i tento: „celá jeho poézia vytryskla z lásky k národu, z poznania jeho hlbokých koreňov historických, a duchovných. A z toho sa mu podarilo tú miazgu vytlačiť až do 19. storočia. A dať nám ju vtedy, keď bola chvíľa najťažšia. Keď z každej strany hrozilo, ako Svätozár Hurban Vajanský neskôr napísal, že „z každej vežičky odzváňali Slovákom (silnejúca maďarizácia).“
Do tejto situácie zrazu vstúpilo dielo Jána Hollého. Epos Svätopluk považuje profesorka E. Fordinálová za „najvýznamnejšie dielo vôbec celej našej slovenskej literatúry.“ Aj tým, že bolo aj personálne spojené so stretnutím Jána Hollého s Ľudovítom Štúrom (1815-1856), stálo na začiatku národnozjednocovacieho procesu.
Z kostola sa sprievodom spomienkové zhromaždenie odobralo k Národnej kultúrnej pamiatke – rodnému domu Jána Hollého. Do odkazu osobnosti a najvýznamnejšieho rodáka načrel i starosta Borského Mikuláša Vladimír Bízek.
Prvý podpredseda Matice slovenskej Jozef Šimonovič prečítal tiež pozdravné listy. Jednak od predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča i od básnika Viliama Turčányho, ktorý okrem iného pripomenul, že „v roku 1854 11. mája nad jeho hrobom (v Dobrej Vode) odhalili pomník s epitafom od Ľudovíta Štúra. Hollého pokladal za nášho slovenského Vergília.“ Pritom pôvodne básnik túžil spočívať po smrti na Magdalénke nad rodnou obcou, v testamente, aby neprirábal starosti, pristal na terajšie miesto na cintoríne v Dobrej Vode.
Literárno-dramatickým pásmom pri rodnom dome niekoľko epizód zo života osobnosti stvárnili žiaci Základnej školy z Borského Mikuláša. A atmosféru predveľkonočného obdobia krátkym programom do spomienkového stretnutia s Jánom Hollým na kvetnú nedeľu vniesol i domáci Detský folklórny súbor Studnička.
Bolo cenné, že sa dal navštíviť i básnikov rodný dom, či zájsť na Hollého obľúbené miesto pri Ságelskej studničke. Aj tam sme pocítili to, čo z duchovného slova, veršov, piesní, tancov i scénok zo života osobnosti priam vyžarovalo. Že jeho duch žije v nás a môže byť naďalej prameňom živej vody, oživujúcej národ.
