Niektoré sa však už z povedomia ľudí pomaly vytrácajú. Pripomeňme si nevšedné a pekné tradície prastarých materí.
Kyselicu zíme, smrt utopíme
Veľkej noci predchádzal štyridsaťdňový pôst začínajúci na Popolcovú stredu nazývanú i Škaredá. Nekonali sa žiadne zábavy, veselia, ani svadby. Ľudia obmedzili konzumáciu mäsa a alkoholu.
Dva týždne pred Veľkou nocou, na Smrtnú nedeľu, v kostoloch zahaľovali kríže a ženy nosili na hlavách čierne šatky – ručníky. Odpoludnia chodili deti a mládež topiť smrť (Morenu) - na drevenom kríži niesli figurínu starej baby vytvorenú zo slamy, oblečenú do sukne, kacabajky a čepca, išli dedinou a spievali:
„Morena, Morena, kdes ty klúče podzela?
Daua sem ich daua, svatému Júru,
aby hore vstau, polá odmykau,
aby rostua tráva.
Na poli sunko svící, na vjenečky kvící.
Smrt, smrt ukrutná,
kyselice nechutná.
Kyselicu zíme a smrt utopíme.“
Za veľkého vresku Morenu povyzliekali a hodili do potoka. Takto sa lúčili so zimou.
Koťátka a létečko
Na Kvetnú nedeľu, týždeň pred Veľkou nocou, kňaz posvätil bahniatka, ktoré Záhoráci volajú koťátka alebo macušky. Ľudia si ich brali domov. Chránili ich pred búrkou a tiež ich použili ďalší rok na Bielu sobotu.
V Kvetnú nedeľu chodili malé dievčatká po „Létečku“. Létečko je halúzka z bahniatok vyzdobená výfučkami z vajíčok zavesenými na mašličkách. Na létečku nesmeli chýbať retiazky zo stebiel slamy a handričiek.
Malé koledníčky boli oblečené v detskom kroji, ktorý pozostával z dvoch škrobeníc, kašmírovej vrchnej sukne, fertúška a komótky. S košíčkom a létečkom chodili po susedoch a známych a spievali:
„Bucte, babičky, veseué!
Už vám to létečko neseme.
Dajte nám vajíčko jedno, dvie,
šak vám to málučko ubude.
Dajte nám grajcárek, lebo dva,
šak vám to Pánbíček požehná.“
Za odmenu dostávali vajíčka, koláče a peniaze. Kvetná nedeľa symbolizovala príchod jari a nového života.
Klepáče, kugluf
Na Zelený štvrtok (štvrtok pred Veľkou nocou) sa v kostoloch zväzovali zvony a organ. Namiesto zvonenia chlapci rapkali na rapkáčoch a klepáčoch.
Na Veľký piatok si všetci kresťania pripomínajú utrpenie a smrť Pána na kríži. V tento deň sa nesmelo hýbať so zemou – nič sadiť, ani siať.
Na Bielu sobotu sa pálili bahniatka, kňazi večer na omši posväcovali veľkonočnú sviecu. Po týchto obradoch sa v kostoloch zažalo, začali zvoniť zvony a hrať organ, čo znamenalo, že nastalo vzkriesenie.
Gazdinky nosili do kostola v prútených košíkoch jedlo na posvätenie: sekanku, údené mäso, vajíčka a kugluf – bábovku, tieto sa mohli konzumovať až po posvätení, napr. aj na Veľkonočnú nedeľu, ktorá už bola veselšou a uvoľnenejšou ako predošlé veľkonočné dni.
Šlahačka, kocar s pantlama
Najveselšie okamžiky nastali na Veľkonočný pondelok – začala sa šibačka, na Záhorí „šlahačka“. Tá symbolizuje, že aj Ježiš Kristus bol bičovaný, šľahaný.
Korbáče si chlapci plietli sami z vŕbového prútia, veľké korbáče – „kocare“ nosili slobodní mládenci. Dievčence im na ne uväzovali stužky – pantle. Takýto kocar bol potom ozdobou na májke.
Chlapci vyobliekaní v krojoch sa skoro ráno vybrali na obchôdzku po známych dievčatách s korbáčmi, kocarmi, často i s harmonikou. Pri šibaní hovorili:
„Šibi, ryby, mastné ryby,
dávaj vajce od korbáča,
vyšlahám ťa jak zajáca.
Ket mi nedáš dvie vajíčka,
vyšlahám ťa jak zajíčka.
Kázau kadlec aj kadlečka,
abys daua tri vajíčka.
Jedno bíué, dvie červené
a to trecí zafarbené.
Kázau strýc, abys daua ešče víc!“
Po šibačke prišla na rad oblievačka v potoku alebo pod studňou. Neraz po takejto oblievačke boli dievčence veľmi choré. Preto dnes vodu nahradila aj voňavka.
Chlapci dostali za odmenu farebné vajíčko a starší mládenci a muži si vypili po poháriku dobrej slivovičky alebo vínka.
Veľkonočné vajíčka boli zdobené rozličnými spôsobmi. Najrozšírenejším bolo ich varenie v cibuľových šupkách a žihľave.
Na veľkonočnom stole nesmela chýbať jahňacina alebo kozľacina a upečený baránok, ktorého gazdinky vystavovali do okien.
V utorok chodili pre zmenu šibať dievčence. Ženy mohli vyšibať hociktorého chlapa, ktorého stretli na ulici. Tento zvyk sa z veľkonočných tradícií už vytratil.
ILUSTRAČNÉ FOTO: TASR
Autor: Ingrid Sochorová podľa Silvia Lukovičová, Radošovce
