SENICA. Ján Peter, pôvodným povolaním technik, pracoval v Slovenskom hodvábe i v Dome kultúry. V posledných siedmich rokoch na univerzite tretieho veku študuje archeológiu a dejiny umenia.Zbiera pohľadnice a iné zaujímavostí z histórie Senice.
Mnohé zaniknuté objekty, ulice, fabriky zachoval vďaka svojim zbierkam v nástenných kalendároch z dejín Senice.
Ako Ján Peter vníma problematiku neexistujúcej reprezentatívnej muzeálnej expozície v Senici?
„Žiaľ, nejaké centrum, kde by exponáty našiel návštevník Senice sústredené, tu nemáme. No je nás tu veľa zberateľov. Máme tu klub historikov, stretávame sa v Záhorskom osvetovom stredisku, každú prvú nedeľu v mesiaci sa stretávajú filatelisti, numizmatici, zberatelia pohľadníc a starých tlačí. Porovnávame zberateľské prírastky, chodíme na výmenné burzy do Trenčína a do Krakovian.“
Aj vy ste boli účastníkom viacerých workšopov konštatujúcich, že Senica by si zaslúžila muzeálnu expozíciu. Žiaľ, aj v niekdajšom Múzeu Ladislava Novomeského už nezostalo takmer nič o osobnosti. Mala by, podľa vás, taká expozícia vzniknúť?
„Okrem Záhorskej galérie s exponátmi z výtvarného umenia, všetky zbierky, aj archeologické, či to boli od pána Vladimíra Jamárika alebo od pána doktora Adriana Nečasa, sú mimo Senice. V Archeologickom ústave v Nitre, alebo v Záhorskom múzeu v Skalici. Všetky nálezy, ktoré sa tu a v okolí našli, sú mimo Senice. Je to veľká škoda. Ak by ich chcel Seničan vidieť, musí za nimi cestovať inam. Malo by to tu byť niekde sústredené.“
Patríte medzi znalcov tunajšej histórie. Čo by malo byť súčasťou takej expozície?
„V prvom rade maketa mesta. Dala by sa spraviť podľa starých pohľadníc a starých popisov. Lebo v Senici neostal kameň na kameni. Mesto malo pred sto rokmi ešte za Rakúska iba asi tritisíc obyvateľov, podľa konfesií tretinu katolíkov, tretinu evanjelikov a tretinu Židov. Boli sme jednou z trinástich obcí patriacich pod hrad Branč za Ctibora zo Ctiboríc. Peknú maketu Branča som videl v Pobedime, kde sú sústredené Matúšove hrady. Tá maketa Senice by sa do takej expozície zišla.“
Čo ešte by v múzeu nemalo chýbať?
„Napríklad dokumenty o Českej ceste, ktorá tadiaľto šla z Budína do Prahy. Prešli ňou sprievody, vojská, i panovník Václav III. ešte ako desaťročný, i švédske, husitské či pruské vojská. Máme tu aj pochovaných padlých po bitke s Napoleonom pri Slavkove. Za múzeom Novomeského mali dokonca spravenú pyramídu.“
Spomeňme významné osobnosti Senice do takého múzea?
„Bolo by treba na jednom mieste sústrediť aj pamätné tabule. Na cintoríne máme otočný pamätník - smerovník s menami výnimočných osobností.
Narodil sa tu Viliam Paulíny Tóth – podpredseda Matice slovenskej, žili tu spisovateľ Laco Novomeský, prekladateľ Jozef Banský, advokát a hudobný skladateľ Štefan Fajnor. Bol tu väznený Jozef Miloslav Hurban, v Senici si nechal narásť bradu a Seničania mu do väzenia nosili tabak.
O Senici pod inými menami písal aj Svetozár Hurban Vajanský v Koreňoch a výhonkoch. Z výtvarníkov tu bol maliar Ján Mudroch, cez vojnu aj maliari Janko Alexy aj Martin Benka. Z hudobníkov Pavol Braxatoris, syn Martina Braxatorisa a vnuk Andreja Sládkoviča - textár piesní a libretista operiet Gejzu Dusíka (Hrnčiarsky bál, Modrá ruža..) ktoré znova prišli do módy.“
Tohto roku si pripomenieme storočnicu od vypuknutia 1. svetovej vojny.
„Seničania rukovali do veku 42 rokov, vyprevádzali ich s hudbou na stanicu. Generálny štáb Rakúska a Nemecka rátal, že do Vianoc budú všetci z frontu doma. Stalo sa inak, no ľudstvo sa nepoučilo a 20 rokov po prvej vypukla druhá svetová vojna. V Senici, Čáčove a Kunove padlo 152 ľudí uvedených na pamätníkoch. Nie sú pochovaní v Senici.
Židovských mužov zo Senice napríklad padlo vo vojne 14. Pamätnú tabuľu mali aj v starej židovskej synagóge. Po jej zbúraní tabuľu preniesli na nový židovský cintorín pri ceste smerom na Kunov. Jeden pamätný kríž dal postaviť aj Martin Remešic oprotí starému Kufnerovskému liehovaru...
Pri rúcaní posledného vysokého komína z niekdajšieho Slovenského hodvábu si mnohí Seničania vzdychli, že história mesta mizne bez stopy...
„Seničanom, za to, že sa viac ako iní „nosili,“ hovorili aj „pulvídeňáci.“ Bol tu honor, mali tu oproti okolitým mestečkám kaštiele. Do Senice napríklad šli štyri cesty, okres tu bol skôr, pričom do Skalice viedli len dve cesty.
Za mnohé stavby, ktoré tu vyrástli, sa zaslúžila fabrika, v ktorej bolo viac ako 3000 zamestnancov. Mali zásluhu na tom, že tu bol štadión, plaváreň, amfiteáter, kolónia či obytné sídliská.“
