ZÁHORIE. Na unikátne zariadenia na Záhorí – letecké svetlené otočné majáky – nás pred časom upozornil Štefan Horský z Bratislavy. Bývalý redaktor Slovenského rozhlasu tak podnietil stretnutie v Malackách na mieste, kde kedysi stál malacký maják, po ktorom roky pátral.
Zariadenie už neexituje, ale spoločná debata zanietených poodhalila jeho históriu. No nielen to. Pri lietacej, lietajúcej a lietadlovej téme prišla reč aj na lietadlo, ktoré roky stálo pri motoreste Kamenný mlyn pri Plaveckom Štvrtku. Pamätáte si naň? Máte jeho alebo pri ňom fotografiu? Napíšte nám svoju spomienku, príbeh.
V lietadle jeden čas predávali zmrzlinu, ako deti sme ho mali prechodené Kým naši rodičia pili kávu v reštaurácii, my sme nasadli, „naštartovali a leteli“.
Nie je náhoda, že v súvislosti s Dakotou – Lisunovom-2 z Kamenného mlyna pri Plaveckom Štvrtku znovu spomíname unikátne letecké majáky na Záhorí a Štefana Horského. Bol to práve on, kto stál za myšlienkou a následným pristátím tohto lietadla v našom regióne po tom, čo sa okružným letom a zoskokom parašutistov nad Košicami rozlúčilo so svojou kariérou.
A tu už je príbeh Dakoty z Kamenného mlyna.
Pracoval som v tom čase v Československom rozhlase, v roku 1965 som bol pri zrode relácie Dobré ráno. Keďže sme chceli získať čo najväčšiu priazeň poslucháčov, vymýšľali sme. Jedného dňa vravím kolegovi Ferkovi Skovajsovi: Kde by sa v našej republike dalo zohnať staré, vyradené lietadlo? V Československých aerolíniách, na Ministerstve národnej obrany, vo Zväzarme – uvažovali sme.
Napíšeme, vravím, inšpirovala ma noticka o novej kaviarničke pre mládež v Hämenlite neďaleko Helsínk. Majiteľ si urobil v lietadle nezvyčajné bistro, senzácia.
Zo záhoráckych zemiakov a černíc
Pripravoval som si vysielanie na pondelok 4. apríla 1966. Odrazu sa rozleteli dvere a Zuzka Koláriková, celá vzrušená, spustí: „Preboha, Ministerstvo národnej obrany v Prahe toť píše: Věc: Žádost o vyřazený letoun. Na vaši značku DR/Sko/Ach zděluji: Vyřazený letoun Li-2 si múžete převzít od VÚ 3999 Košice. Spúsob převzetí projednejte s dústojníkem Šefčíkem v Košicích!“
Zuzku sme upokojili, ona nemusí lietadlo previať. Vo vysielaní som ho ponúkol ako náš pozdrav a darček mestu Bratislave k výročiu jej slobody. O dáky čas môže kaviarnička vo vyradenom lietadle fungovať nielen v Helsinkách, ale aj pri Bratislave, napríklad na Kačíne, v lesoparku na niektorej lúčke, v starom kameňolome na Železnej.
Stačilo by, aby v tom nelietajúcom espresse predávali v zime čaj a najlepšiu haruľu zo záhoráckych zemiakov a v lete dobre studené nápoje a palacinky s černicovým záhoráckym lekvárom. Vzápätí, ihneď po vysielaní, sa ozvali radní páni, šéf komisie pre obchod aj s rozhodnutím. Aeroplán prevezme ľudové spotrebné družstvo Jednota a bude v ňom cukrárnička pre deti.
Lisunov Li-2
Li-2 je potomok predvojnového dvojmotorového veľmi úspešného amerického dopravného lietadla Douglas. Američania ho ako vojenské lietadlo vyrábali a vo veľkých sériách dodávali aj do Británie, kde dostalo meno Dakota. Toto meno zatienilo jeho pôvodné americké názvy.
F.D. Roosevelt korešpondoval s J.V.Stalinom aj o dodávkach týchto lietadiel do ZSSR. Napokon sa začalo vyrábať v sovietskych leteckých závodoch s označením Li-2, teda lietadlo, vyrábané v licencii a preto Li. Bolo určené pre dvadsaťosem až tridsať mužov alebo 18 až 24 nosidiel pre ranených.
Horský volá Horskému
Vo štvrtok 26. mája zvoní telefón. predstavím sa menom a na druhom konci sa ozve – aj tu je Horský. Prekvapený poznávam hlas môjho brata Milana. Vraví: „Tak sme vám doviezli jednu Dakotu, som na letisku, príď.“
Vzápätí na to otváram list, čo prišiel poštou, že sa mám spojiť s dôstojníkom Horským, vedúcim skupiny, ktorý nám lietadlo odovzdá. Brat bol celý život u vojenského letectva, jeho detský sen sa splnil, ale že by nás raz v živote spojila dáka zaslúžilá Dakota, to mi ani vo sne na um nezišlo. Jedným slovom v noci na 1. júna 1966 rozobranú Dakotu – trup a krídla osobitne – prevážali z letiska v Ivanke pri Dunaji do mesta.
Radní páni sa sporili - kam s ním. Alebo do „jamy“ uprostred mesta – dnes je tam hotel Fórum, alebo na priestranstvo na začiatku Februárky, neskôr dostalo to miesto názov Lakatošova križovatka, dnešné Račko. Alebo kamsi do pekla, kamkoľvek, len nech tá opacha nešpatí Bratislavu.
Letisko v Ivanke pri Dunaji. Posledný let Dakoty pred demontážou. Major Milan Horský a pracovníci Jednoty Bratislava, máj 1966. FOTO: ARCHÍV ŠTEFANA HORSKÉHO.
Ako zomiera lietadlo
Náš návrh nik nebral do úvahy. Lietadlo dlhé 20 metrov a s rozpätím krídel takmer 30 metov o výške 5 metrov len horko-ťažko priviezli nad ránom na trajleroch na kraj dnešného Račka.
Osemčlenná posádka lietadlo poskladala a brat ma pozval na nezvyčajný obrad vraviac: „V štyridsiatom štvrtom sme ako chlapci videli na vlastné oči, ako zomierajú lietadlá vo vojne. Americký liberátor, čo dymiaci zapikoval do zohorských pieskov, či nemecký Messerschmidt, čo nevybral strmhlavý let a zapichol sa do lúky pri Marcheggských mostoch. Pilot mal mozog vyliaty v lone. Dnes vidíš, ako zomiera lietadlo v mieri. V Košiciach sa s ním rozlúčili traja parašutisti, vyskočili a zakývali nám. Nalietalo si svoje, predpis vraví – do šrotu! Letecké valce boli obnažené, vedro piesku nachystané, sypali sme ho do valcov a Dakota pred našimi očami zomrela. „Nebyť toho piesku, spokojne by sme na tom stroji obleteli zemeguľu,“ vravel brat.
Dakotu museli strážiť
Dobré ráno v ten deň, keď si lietadlo zastalo na Račku, vysielala Anna Klímová. Poslal som jej správičku: Je v Bratislave, bude v ňom cukrárnička. Po obede už museli k nemu postaviť strážcu. Deti by ho boli naskutku schopné začať rozoberať.
Prešiel prvý týždeň, druhý, tretí, cukrárnička nikde. Články v novinách pribúdali, ba dozvedeli sme sa, že na nás žiarlia v Múzeu SNP v Banskej Bystrici, lebo vraj to lietadlo mali dostať oni a nie Bratislava. Z takýchto lietadiel skákali na povstalecké územie v štyridsiatom štvrtom naši chlapci, privážali v nich náklady a odvážali ranených, preto má byť exponátom múzea. Pravdaže, ministerstvo národnej obrany malo jedno lietadlo aj pre nich a zakrátko aj pri múzeu zaujalo svoje miesto.
Smotanu zlízala Jednota
Neodprisahám vám, koľko sme mali armáde zaplatiť, bolo to ako za šrot, tuším 60 halierov za kilogram. Po vrecku sa buchla Jednota. Novinári dokonca prišli aj na to, že otcom a realizátorom myšlienky je „Jednota“.
Ba Jednota ich aj presvedčila, že to videli vo francúzskom časopise a odvtedy sa o to aj usilovali. A my sme zasa bezúspešne chceli uviesť veci na pravú mieru a poučiť novinárov, že nejde o lietadlo IL, Iľjušin, ako to Li vytrvalo opravovali, ale o Li licenčné. Nuž, nevedeli sme sa predávať.
Všetko „dostalo nohy“
Začali sa spory a zvady. Taká špata v meste. Deložovať! Deti sa nedočkali. Riaditeľa Jednoty to nahnevalo, takže jedného pekného dňa, vlastne pod rúškom noci z Februárky zmizlo. Objavilo sa pred reštauráciou na Kamennom mlyne. Vraj v ňom bude „Múzeum SNP“. Do lietadla dali jeden padák, dva samopaly, pár fotografií a v kabíne nechali takmer všetko. Vstupné jedna koruna.
Zaiste, pre deti to atrakcia bola. Vedia krásne snívať, ale montovať a rozmontovať všetko na svete. Lenže ja som sa cítil celý život vinný. Z myšlienky, akurát v roku novej sústavy riadenia, nezostal kameň na kameni. A bolo neuveriteľné, ako rýchlo pilotnú kabínu návštevníci rozobrali. Vo vnútri nezostalo nič. Všetko dostalo nohy.
Dakota sa premenila na reklamný pútač. Nič viac a nič menej. A miesto „pri ktorom sa vyfotografujeme“. Tisíce turistov z NDR, keď ešte nebola diaľnica a valili sa k južnému moru, Čiernemu, inam nemohli, si hovorili: „A zastavíme sa pri tom lietadle v Československu, je tam výborný kemping.“
Preto sa cítim vinný. Rozhnevaná Perla Karvašová argumentovala „Máme právo trvať na tom, aby sa tá detská cukrárnička volala Dobré ráno. Cukrárnička nebola, a keby nás boli poslúchli, nemuseli byť nijaké problémy. Garantujem vám, že na haruľu a čaj s rumom by tam chodili dodnes. Ba neviem, či by sa to Ličko nebolo dostalo do privatizačného zoznamu, možno by ho aj predali vopred určenému záujemcovi – materskému Dobrému ránu. 4. apríla by som tam chodil čistiť zemiaky.
„Památníky na Rusú“, no bolo to inak
Preleteli roky, dve celé desaťročia. Aeroplán aj natreli, no šedivel a zovšednel. Stál tam a už nikto ani nevedel prečo. Kde sa vzal. Dnes ho niet. Pýtam sa novoprišlých, čo tam teraz podnikajú. Reku kde je to lietadlo, čo tu stálo?
„Kde by bolo, keď sa po nežnej revolúcii likvidovali tie - památníky na Rusú -, hen aj tank pri Kútoch, zmizlo aj to lietadlo. Skončilo voľakde v šrote.“
Vidíte, ako letia fámy. Lenže bolo to inak. Vydržalo tam do roku 1987. Dva razy vyhorelo, šafárili v ňom Rómovia z neďalekého Plaveckého Štvrtka. Vzápätí na to sa začali povážlivo nakláňať krídla a vrak už bol nebezpečný. Jednota rozhodla o jeho likvidácii. Jedného dňa skončilo v Kovošrote na Jarabinkovej ulici v Bratislave. A punktum.
Jeho posledná cesta nebola okolo sveta, ale do Plaveckého Štvrtka cez naše Záhorie rovno do neba. Keby som to bol pri čítaní článku o cukrárničke pri Helsinkách vedel, na môj dušu by som si bol zahryzol do jazyka.
Autor: Štefan Horský
