SENICA. Obyvatelia Senice, užšieho i širšieho okolia určite už pojem Záhorácke divadlo počuli. Mnohí ho aj navštívili, a nie raz. Od roku 2006 jeho ochotníci odohrali 13 dramatických diel rôzneho žánru – spája ich hlavne to, že všetky v záhoráčtine. Prečo? Na to sme sa už opýtali riaditeľa a režiséra Záhoráckeho divadla v Senici Ivana A. Fodora. Prezradil nám, že má 49 rokov, je ženatý, má dve dcéry a absolvoval bábkarskú réžiu a dramaturgiu na bratislavskej VŠMU.
Ako a kedy vznikla myšlienka Záhoráckeho divadla?
V roku 2006 som režíroval „Živé obrazy“ k oslavám 750. výročia mesta Senica. Tam som sa stretol aj s bývalými hercami senického M-divadla a skrsla myšlienka obnovenia činoherného divadla. Inšpiroval som sa okrem iného aj Divadlom na hambálku z Malaciek, ktoré uvádzalo hry bratov Moravčíkovcov v záhoráčtine. Môj nápad bol, že v tomto dialekte by sa dali hrať aj iné než ľudové tituly. Tak vznikla inscenácia Shakespearovho Rómea a Júlie v záhoráčtine.
Vaše hry v záhoráckom dialekte sú dôkazom istého lokálpatriotizmu, alebo odzrkadľujú hlbší úmysel? Ak áno, aký?
Ten lokálpatriotizmus má, samozrejme, osobný, umelecký i politický aspekt. Dnes sa mi zdá, že najväčšou avantgardou nie je inšpirácia svetovými novotami, ale práve návrat ku koreňom. Je to moja reakcia na všadeprítomnú globalizáciu. Teda keď hráme v našom rodnom jazyku, približujeme sa miestnemu ľudovému publiku a tým, že uvádzame aj svetovú klasiku v dialekte, snažíme sa dokázať, že tá naša záhoráčtina môže byť svetová.
Vystupujete aj v Českej republike. Aké sú odozvy publika tam?
Hrávame pravidelne na Morave na pozvanie spriatelených divadiel z Hodonína, Břeclavy alebo Lipova. Tam býva atmosféra srdečná. Nehrali sme ešte v Čechách, ale mali by sme sa tam prebojovať už kvôli tomu, aby sme šírili povedomie o Záhorákoch ako veselých ľuďoch, ktorí sa nehanbia urobiť si „srandu“ aj zo seba. V tomto lete sme vystúpili s Lýsistratou v Michalovciach na festivale Mihaľovski deski a východniari sa smiali a tlieskali, tak snáď by nám rozumeli napríklad aj v Prahe.
Ktoré z miest, v ktorých ste hosťovali, na vás najviac zapôsobilo?
Najďalej sme sa s naším divadlom dostali do Luxemburgu, hrali sme tam rozprávku „100 bozkov od princeznej“ po slovensky a „Zmrňeného čerta“ v záhoráčtine. Bolo to pre česko – slovenské publikum, takže nám rozumeli a mali sme úspech. Luxemburg je krásne historické mesto a odporúčam každému ísť sa tam pozrieť.
A na záver – prezraďte zopár plánov do budúcnosti.
Neďaleko od Senice, „na samote u lesa“ sme s manželkou Ivetou kúpili chalupu a v budúcnosti tu plánujeme hrávať v letných mesiacoch divadlo a poriadať kultúrno – športové akcie pre verejnosť. Chcel by som si tak naplniť svoj dávny sen – spojiť kultúru s prírodou.
Autor: AR
