Dlhé zimné večery v minulosti neraz sprevádzalo rozprávanie strašidelných príbehov či povestí. Využite ich aj vy a spoznajte záhorácke historky, možno sa budete príjemne báť.
KOVÁLOVEC. Verný Koválovčan Marián Náhlík vo svojej monografii z roku 2012 Koválovec neobišiel ani domáce strašidlá a povery. Z niektorých idú aj zimomriavky.
Koválovské strašidlá a povery
Prízrak – Pred bývalým Michnovým domom bola malá chalúpka – Michalových. V gánku sa ako prízrak zjavoval bývalý majiteľ, ktorý sa obesil.
Zvodné svetielka – Keď šiel niekto do Chropova o polnoci (napríklad na „Jutrínu“ aj viacerí), vodievali týchto ľudí čudné svetielka. Nezriedka sa dostali do jamy, v časti chotára zvanej Na barinách, odkiaľ sa vrátili po dlhšom čase omámení a zablatení.
Vietorisov duch – Okolo košiarov za majerom sa o polnoci zjavoval Vietoris nesúci sa na koni. Bol asi veľmi silno pripútaný k svojmu majetku v Koválovci. (Ján Vietoris - zeman, obyvateľ Koválovca. Je po ňom pomenovaný jeden z liečebných domov v Smrdákoch. – pozn. red.)
Nepokojný zeman – Iný zeman sa vraj zjavoval, chodil po poli a nosil presadený kameň. Popri tom bolo počuť hlas: „De ho dám, de ho dám!...“ Obyvatelia sa poradili s farárom, vybrali odvážneho, ktorý ho tam čakal. Keď sa zjavil a scéna sa opakovala, odpovedal mu: „Des ho vzau, tam ho daj!“ Od tej doby bol pokoj.
Rarášci – Veľa príhod mali občania i s Raráškami. Títo patria medzi nižších duchov živlových, tzv. Salamandrov. Vedeli však narobiť všakovaké huncútstva. Zjavovali sa vraj a vybiehali zo zeme pod Pánskymi roľami v rohu, kde je sútok potokov. Bolo tam močaristé miesto, vraj tam mávali sabaty bosorky a bol tam i vchod do pekla. Už po združstevnení pri hlbokej orbe sa tam ale prepadol troják pluh a sťahoval za sebou i traktor. Vytiahnuť ho pomohla až okoloidúca privolaná Tatra. Rarášci potom v dedine vraj lietali k určitým ľuďom do príbytku dolu komínom, čo naháňalo strach i ľudom, ktorí na strašidlá neverili.
Víly – Jednu príhodu mali vraj dvaja mládenci vracajúci sa z besedy z „prespolá“. Pred ich dedinou ich krásne víly vylákali na staré vŕby pri potoku. Keď sa omámení konečne ráno vrátili domov, zhodne tvrdili, že ich kŕmili chutnými koblihami a že si ich nabrali aj domov, aby mohli dať ochutnať. Spoza košele však začali vyťahovať namiesto koblihov kobylince (konský trus).
Koválovské bosorky – V dedine vraj bolo viacero bosoriek. Niektoré boli újemnice mlieka, iné škodili zvieratám, a niektoré bosorovali aj ľuďom a škodili im na zdraví. Väčšinou v takých prípadoch chodili po radu k „múdrej Bjete“ na Chvojnicu, ktorá bola bielou bosorkou. Veľa toho samozrejme nie je pravda. Ak si niečo nevedel gazda vysvetliť a nablízku bývala čudná stará žena, bosorka bola raz – dva na svete.
Čert – Táto príhoda sa stala na besede u jedného miestneho dievčaťa. Na takú besedu prišlo vždy viacero mládencov a niekedy aj zo susedných dedín. Chodieval za ňou aj švárny mládenec v lesníckej uniforme, ktorého nikto nepoznal, ani nevedel, odkiaľ je. Miestnym mládencom sa to nevidelo. Až sa raz jeden z nich zohol po spadnutú vec a všimol si, že ten švárny nápadník má namiesto jednej nohy kopýtko. Hneď sa mu vyjasnilo a vedel, že má tú česť s čertom. Ten si toho ale všimol a vyzval mládenca, aby sa šli pasovať. On súhlasil a šli za dedinu. Na ceste si mládenec popľul ruky a povedal: „Pane Bože, s Tvojú pomocú do teho.“ Čert sa zľakol „Tak vy ste dvá?! Tak to já sa nepasuju!“ A s veľkým rachotom, ako keď udrie hrom, zmizol bez stopy a viacej sa už neukázal.
HOLÍČ. Krásna a zároveň strašidelná povesť sa viaže k Holíčskemu zámku. Niekdajšie letné sídlo rodiny Habsburgovcov svojou monumentálnosťou a tajuplnosťou zvádza aj dnes k všakovakým predstavám.
(Marián Náhlík, Koválovec, 2012)
Povesť o Bielej panne z Holíčskeho zámku
Kedysi dávno bol majiteľom holíčskeho zámku bohatý šľachtic. Zámok si veľmi obľúbil, prestaval, nádherne zariadil, aby v ňom mohol žiť spokojne a šťastne so svojou manželkou a dcérou.
No zo všetkých skvostov sa netešil dlho, vypukla vojna, odišiel do cudzích krajín a viacej sa nevrátil.
Ovdovelá majiteľka trávila väčšinu dňa v zámockej kaplnke pri modlitbách. Služobníctvo muselo chodiť potichu po chodbách, okenice zostali pozatvárané, zámok onemel.
Len krásna dcéra nebohého hradného pána si matkin smútok k srdcu nebrala. Každý deň chodila na zábavy do mesta a na okolité panstvá. Matka jej často dohovárala, aby svoju mladosť nepremárnila v márnivých a povrchných svetských zábavách, ale aby myslela i na svoju dušu. No rozmaznané a bujné dievča si matkinho žiaľu a prosieb nevšímalo.
Raz – na Turíce – márne očakávala hradná pani dcérin návrat z plesu. Slnko bolo už vysoko na oblohe, služobníctvo bolo už všetko zhromaždené v tmavej zámockej kaplnke, zvon už tretí raz zval k pobožnosti a staručký kňaz čakal už len na dcérin príchod, aby mohol začať svätú omšu. Čakal márne.
K hradnej pani kľačiacej pri oltári pribehol zadychčaný sluha a oznámil jej, že panna sa teraz najlepšie zabáva a na pobožnosť nepríde. Hradná pani, v zúfalstve nad dcérinou bezbožnosťou, prudko vstala a prekliala svoju dcéru slovami:
Nech sa bezbožnica prepadne do hlbín zeme
a ani po smrti nech nenájde pokoja,
ktorým za živa tak pohŕdala!
Sotva túto kliatbu dopovedala, padla do mdlôb, z ktorých sa už viacej neprebrala.
Krutá matkina kliatba sa vyplnila. Od toho času sa v zámku za daždivých a búrlivých nocí zjavuje biely mátožný prízrak zakliatej panny. Vychádza z podzemného sklepenia a širokým schodiskom vystupuje do prvého a druhého poschodia. V jednej ruke nesie horiacu sviecu, v druhej striebornú misu. Kvíli a narieka po zámockých izbách a chodbách a slzy jej padajú do striebornej misy. Až sa vraj misa naplní slzami ľútosti a pokánia, nešťastnica dosiahne pokoja a dostane sa jej odpustenia. No nestane sa tak nikdy. Vždy nad ránom sa z podzemných chodieb vyrúti veľké čierne psisko, vyrazí jej z ruky už takmer slzami naplnenú misu a vypije ich. (Z archívu mesta Holíč)
Autor: Archív
