TURÁ LÚKA. Prichádzajúca zima sa pozerá cez oblok do izbietky, v ktorej klopoce kolovrátok do rytmu pesničky: „Pradte, pradte, pradulienky, pójdeme domu, kerá nemá napradené, tá zostane tu...“
Detské pršteky prechádzajú priadzou a v očiach sa zračí potešenie z nového poznania. Podľa kalendárneho zvykoslovia pripravilo Centrum tradičnej kultúry v Myjave na Gazdovskom dvore v Turej Lúke výchovno-vzdelávací program pre deti na tému Priadky.
Spomienky
V ktorej rozprávke sa hovorí o pradení, kto vie? Zlatá priadka! Detváky sa hneď zorientujú podľa názvu príbehu, v ktorom pradie nešikovné dievča. Na Gazdovskom dvore je však priadkou veľmi šikovná Alžbeta Kubečková, členka folklórnej skupiny Kýčer.
„Ja si ešte dobre pamätám, ako sa právali konopné plachty v zvaradlách, dreveným popolom sa robil lúh. Na potoku ich potom maminka búchala piestami, my deti sme sedeli pri močidle a pozorovali, ako sa liahnu malé žabky. To už títo malí nepoznajú,“ spomína.
Kde sa vzala tkanina
Lenže takej konopnej plachte predchádzalo kopec roboty. „Čo myslíte, deti, kupovali si naši predkovia šatstvo a látky do chalúpky?“ – spytuje sa potmehúdsky Pavol Michalička, animátor podujatia. Malé hlávky sa krútia záporne. Pavol Michalička začne rozprávanie o dlhej púti rastlinky až po košeľu, akú má na sebe.
Konopa, rastlina vysádzaná za účelom získania textílie, rástla do výšky kukurice, ale líšila sa od nej tým, že sa pri ohnutí nezlomila, preto sa na tento účel hodila. Naši predkovia si pri potoku vykopali jamu, do ktorej natiekla voda, a v tej konopu močili, aby neodplávala dolu prúdom – tá jama bolo spomínané močidlo. Tento proces trval asi dva týždne, konopa zmäkla, sušila sa na slnku, potom sa naložila na rebrinák a viezla domov.
Lámka a potierka
Tu už Pavol Michalička pristúpi k dvom dreveným, veľmi podobným „koníkom“, nadvihne ich ramená a pýta sa prekvapených detí : „Čo myslíte, sú tieto dve veci rovnaké?“ Ale tie sa nedajú obalamútiť, štýlovou izbietkou zaznie zborové „nie.“ A majú pravdu. Lámka, na ktorej sa konope lámalo, bola pevnejšia ako potierka, na ktorej už vznikala priadza.
Tú však bolo ešte treba zbaviť pazderia – nečistôt. Priadza vyzerala ako vlasy a tu hneď malým šarvancom napadlo, že ju treba učesať. No keď Pavol Michalička vytiahol obrovský „hrebeň,“ zaúpeli všetky od prekvapenia. „To je hachla, na nej sa priadza česala, aby bola krajšia,“ vysvetľuje animátor.
O zblúdilej priadke
Alžbeta Kubečková medzitým pripraví praslicu, akýsi stojan, na ktorú omotá priadzu zviazanú do kúdele. Na všetky tie čudá pozerajú deti s obrovským údivom. Navyše sa konečne dostáva na rad kolovrátok , ktorý sa snaží Pavol Michalička predstaviť pomocou hádanky: „Pozrite sa, čo je to? Ko - lo - ...“ – „Kolotoč!“ skríkne neposedný chlapec v rohu a celá izbietka zaznie zvonivým smiechom.
To už Alžbeta Kubečková ťahá priadzu z praslice, sústavne si sliní prst a rozpráva: “To bolo tak – povedala súseda súsede – Mara, dojdi ke mne na priadky, zeber aj dcéru – a vyprávali si, čo je nové, kto s kým chodí, kto sa narodil či zomrel.“ A keďže sa zvyklo priasť dlho do noci, nechýbali na priadkach ani hrôzostrašné príbehy a historky o bosorkách a strašidlách.
Jednu porozprával aj Pavol Michalička: “Raz večer išli dievčence a ženy z priadok a jedna priadka zišla z cesty, pretože ju vábilo svetielko. Blúdila celú noc po pustatinách, svetielko sa jej vzďaľovalo. Domov prišla až nadránom , celá mokrá a vystrašená... a na druhý večer svoj príbeh rozpovedala na priadkach. Aby im práca rýchlejšie ubiehala.“ A z toho istého dôvodu sa na priadkach aj spievalo.
„Teta, a prečo si stále sliníte tie prsty, to sa nerobí,“ karhá priadku Alžbetu Kubečkovú dievčatko s vrkočmi. „Jáj, moja zlatá, takto sa to voľakedy robilo, nebolo krémov a kadejakých mastí ako dnes,“ smeje sa zručná priadka.
Nové príbehy
Spod šikovných prstov lezú nite, ktoré sa namotávajú na ďalšie čudo čudesné. Keď však Pavol Michalička povie, že sa jedná o motovidlo, skonštatujú viaceré deti: „Jáj, to je to, čo aj nás tak občas volajú?“
A dozvedajú sa, čo sa dialo ďalej. Motovidlo s namotanou niťou sa odnieslo k ujovi tkáčovi, ktorý utkal látku. Z tej sa šili košele, gate, obrusy, závesy i plachty... A na jar ľudia museli znovu zasadiť konopu a všetko sa opakovalo od začiatku. Aj preto sa priadky počas dlhých zimných večerov konali tradične.
Deti už stoja zoradené ako vojaci, každý si chce pradenie vlastnoručne vyskúšať. „Pekne pomaličky, na každého sa ujde, nestrkajte nikde prsty!“ - upozorňuje priadka aj animátor.
Klop, klop ,klop – klopká kolovrátok veselú pesničku. Alebo že by to na oblôčik klopala zima? Rýchlo zjesť chleba s lekvárom, vypiť čaj z medovky a utekať domov k rodičom. Treba im vyrozprávať nové príbehy. Ako bolo zvykom na priadkach.
