Odštartovalo v roku 1953 Divadelným súborom pri Závodnom klube ROH v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v Senici, predchodcovi Slovenského hodvábu.
SENICA. Od vzniku prvého, skutočne organizovaného súboru, ubehlo v Senici 60 rokov. Priniesli 54 divadelných premiér, pohltili obrovské množstvo ľudí, hercov, režisérov, všetkých, ktorí sú schovaní v prítmí, ale bez nich by nebolo divadlo. Zaznelo vo štvrtok 28. novembra 2013 v Dome kultúry v Senici na oslave „Divadla 60.“
Ocenenie zaslúžilých, výstava z histórie, obzretie nestorov - pamätníkov i ukážky z predstavení súčasníkov – to všetko vytvorilo bezmála štvorhodinový divadelný maratón energie, vitality, inšpirácií, ambícií (hercov, režisérov, tvorcov scény i šepkárov) kamarátov s chuťou osloviť iných.
Tí, čo tvorili divadelnú históriu Senice, tam boli. Ak aj nie fyzicky, určite v spomienkach. Veď sa vo voľnom čase po práci ľudia rôznych povolaní usilovali tvoriť pridanú divadelnú hodnotu. Dokazovali pravdivosť charakteristiky teatrológa Miroslava Rutteho, že „Divadlo je predovšetkým arénou ducha.“
Ocenení
Primátor Senice Ľubomír Parízek v príhovore - v nezvyčajnej roli historika divadla, obsiahol všetky jeho kapitoly. Akoby tým zo strany samosprávy potvrdzoval, že Senica a divadlo sú jedno. Zaslúžilým odovzdal pamätné plakety mesta k 60. výročiu neprofesionálneho činoherného divadla.
Zlaté plakety prevzali – Milan Benža, Jozef Fojtlín, Ján Hromek a Pavol Mattoš. Strieborné – Anna Iskrová, Alžbeta Jurášová, Jozef Jurovatý, Rudolf Lasica, Oľga Manasilová, Jozef Markovič, Ján Martinkovič, Štefan Mikula, Anna Mikulíková, Ján Peter, Viliam Procházka, Ján Želipský.
Pamätné listy z generácie najmladších divadelníkov dostali Jozef Adamčík, Ivona Bolebruchová, Ivan Fodor, Ľuboslava Pavesková a Záhorácky šermírsko divadelný spolek Ctibor. Ocenení sa zapísali do Pamätnej knihy mesta Senica. A s nimi aj tí, ktorí sa divadelnej 60-tky nedožili - Anton Kabát, Anna Gamanová, Emília Štefková, Marta Zetochová, Eva Škodová a Božena Zimanová.
Nestori s moderátorkou Hovorov o divadle. Zľava stojaci – Ján Hromek, Elena Kálková, Pavol Mattoš, Oľga Manasilová, Ivan Fodor. Dolu zľava Jozef Fojtlín a Milan Benža.
Pokračovatelia
Hovory o divadle, ktoré moderovala Elena Kálková, priniesli do sály korenie divadelného života. Pot, znoj, trému, dril, veselé i ťažké chvíle. Všetko okolo rodiacich sa predstavení, vôkol umeleckých ambícií režisérov. I čerešničky na symbolickej divadelnej torte. Momenty, keď sa na súťažiach darilo, keď potlesk bol odozvou úsilia.
Spomienky do sály priniesli režiséri i herci Milan Benža, Jozef Fojtlín, Oľga Manasilová, Pavol Mattoš, Ján Hromek a Ivan Fodor. Na záver hovorov premietli časť filmového dokumentu Jeden z nás – Záhorák o Jánovi Hromkovi, ktorý s Pavlom Driečnym scenáristicky a režijne vytvorila Elena Kalková a prebojovali sa s ním na celoslovenskú prehliadku CINEAMA.
Aké by to bolo Divadlo 60 bez divadla? Ukážky z inscenácií Rómeo a Júlia, Nědzela na Záhorí, Zmrňený čert, Osud jedného vinára a Lisistrata vniesli do sály opäť dynamiku, hudbu, spev, akčnosť. Ako v skutočnej aréne ducha. Záhorácke divadlo v réžii Ivana Alexandra Fodora potvrdilo, že méty dosiahnuté M-divadlom v ére Pavla Mattoša, práca s hercami, scénou i moderným poňatím divadla z čias režisérskeho pôsobenia Anny Gamanovej, majú pokračovateľov.
Režisér Ivan Alexander Fodor pozýva divákov aj na ďalšie predstavenia senických i hosťujúcich divadiel.
Stála chuť do práce
Aby bolo o čom spomínať, musí sa to najskôr prežiť. Ako 84-ročný Jozef Foltlín. Hoci na vozíku, dokázal, že z najkrajších divadelných rokov sa mu mnohé texty ani piesne nevytratili. Režisér Milan Benža pripojil epizódu, keď v snahe o presvedčivosť, padla za obeť „trnka“ v záhrade a stala sa „živou“ kulisou.
Čo by ani dnes neodmietla v divadle zahrať pamätníčka Oľga Manasilová, keby ešte ponuku dostala? „Mrchu, invalidnú dúchodkyňu by brala,“ A rozosmiala sálu. Čo by poradil dnešným divadelníkom Jozef Foltlín, aby uspeli? „Čistú hlavu, mať rešpekt pred režisérom a naučiť sa texty. A potom to ide.“
Nuž, smiech i slzy, i slzy smiechu sú za divadelnou šesťdesiatkou. Odštartovala roku 1953 Divadelným súborom pri Závodnom klube ROH v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v Senici (predchodca Slovenského hodvábu). Dnes odkaz z tej divadelnej kolísky rozvíja Záhorácke divadlo v Senici, ktorému zablahoželali i partneri z Hodonína
A čo bude po oslave? Chuť do ďalšej práce. Rezonovalo v sále i na výstave v predsálí. Len keby tá morálna a finančná podpora zo začiatku, nechýbala divadlu ani dnes!?
Čo by divadlu v Senici po 60-tke zaželal Pavol Mattoš, jeden z nestorov, ktorý M-divadlo priviedol do najvyššej kategórie A neprofesionálnych divadiel na Slovensku? „Želám mu, aby čím skôr prišla taká doba, že - keď aj v tom komerčnom prístupe - sa budú inscenátori trošku hlbšie do tém ponárať. Pretože divadlo si zaslúži vždy hlbšiu analýzu. Tým pádom aj predstúpenie pred diváka, a to, čo v ňom divadlo zanecháva, je hlbšie. Myslím, že by sme sa mali vracať k tomu, aby sme čím ďalej tým viac mohli ducha občana, ducha človeka oslovovať. Lebo, mám taký pocit, že dnes je ten človek a ten divák nie úplne v popredí. A to ma dosť mrzí.“
