V škole teraz navyše postavia výťah, čo mu ešte viac uľahčí štúdium, ktoré má tak rád.
SENICA. Počas prestávky je v senickom gymnáziu rušno ako v ktorejkoľvek inej škole. Študenti sa presúvajú do učební, debatujú, pojedajú, smejú sa. „Pozor, ideem,“ ozve sa spomedzi mládeže a všetci ohľaduplne odstúpia k stene. To sa chce ich spolužiak Milan Valášek, rovnako ako oni, dostať včas na ďalšiu vyučovaciu hodinu.
Chlapec omnoho nižší než jeho rovesníci sa však ponáhľa nielen pre zvonenie. Potrebuje si čo najskôr sadnúť. Nohy, ktoré v mnohom suplujú ruky, bolia. Zvláda to však bravúrne.
Šok vystriedala synova šikovnosť
Študent Gymnázia L. Novomestského v Senici Milan Valášek sa narodil s TAR- syndrómom. Táto choroba postihuje končatiny, mozog je v poriadku. Dnes 16-ročný chlapec prišiel na svet ako druhorodený syn, jeho starší brat Peter sa narodil zdravý. „Samozrejme, že s niečím takým človek neráta. Navyše na sonografii nebolo vôbec vidno, že dieťatko bude postihnuté, “ hovorí Milanova mama Anna Valášková.
Prvopočiatočný šok však vystriedala radosť z chlapca, ktorý veľmi dobre prosperoval a napredoval.
Ako trojročný vzal do nôh farbičky, kreslenie ho veľmi bavilo, vymaľovával. Naučil sa čítať aj písať. V priebehu troch mesiacov sa naučil plávať. Keď prišlo na povinnú školskú dochádzku, sedemročný Milan nastúpil riadne do prvej triedy na Základnú školu v Sobotišti.
Medzi zdravými spolužiakmi sa ako integrovaný žiak pohybuje dodnes. Na gymnázium ho prijali na základe výborných výsledkov v základnej škole.
Stredoškolák ako sa patrí
Milan úspešne študuje, svoj hendikep si nijako nepripúšťa a nechce žiadne úľavy. Patrí k usilovným a ctižiadostivým žiakom. Potvrdzuje to aj jeho triedna učiteľka Gabriela Havlová. „Spočiatku som bola v rozpakoch, nevedela som, čo očakávať, ale bola to výzva, som veľmi milo prekvapená,“ hovorí a očividne je rada, že škola umožnila Milanovi ďalšie vzdelávanie, aké si s ohľadom na svoje schopnosti zaslúži.
„Matematika mu nerobí žiadne problémy. Ba čo viac, vďaka svojej výnimočnej motorike dokáže v jednej ruke držať pravítko, v druhej ceruzu, nohou pero,“ povie s úsmevom triedna učiteľka a dodá: „Chlapec je veľmi milý, usmievavý. Táto skúsenosť ma obohatila a stále obohacuje. Odrazu to, čo sa javí ako neriešiteľné, nie je žiadnym problémom.“
Milan vďaka svojej osobnosti dokáže motivovať aj iné deti. Písomku si chce zakaždým zobrať sám. Dvaja žiaci majú vždy na starosti nosenie triednej knihy, o túto službu sa rovnako prihlásil sám, čím spochybnil obavy ostatných. Teší sa na imatrikuláciu.
Milanova písomka z fyziky.
Nemusíte ma obskakovať
Škola teda vychádza Milanovi maximálne v ústrety, ale je tu ešte niekto, bez koho by to nešlo - mama. Pre Annu Valáškovú je všetko, čo robí pre svojho chlapca, samozrejmosťou. Mama je počas vyučovania s Milanom celý deň v škole. Pomáha mu cez prestávky s presunmi podľa rozvrhu, s jedlom - desiatou aj obedom, s nevyhnutnou hygienou.
Ako hovorí, z najkrajšej a ničím nenahraditeľnej pozície matky sa vždy snažila zaradiť svoje dieťa do života. Táto snaha je očividná, z Milana je študent gymnázia. Aj pubertu vraj zvládajú veľmi dobre.
„Som nesmierne vďačná škole, ktorá nám veľmi pomáha,“ hovorí Anna Valášková v miestnosti, ktorú jej tu poskytli ako nutné útočisko. „Viete, nemôžem postávať po chodbách, nie som študent, ani pedagóg,“ vysvetlí.
V susedstve má hospodárku, účtovníčku, vedúcu školskej jedálne, cíti sa s nimi veľmi príjemne. „Tu ma počastujú kávou, čajom, prehodíme slovíčko,“ usmieva sa Milanova mama. A Milan, ktorý, zatiaľ, čo sa rozprávane, chutne ujedá z obeda – fazuľového prívarku s údeným mäsom, doloží rovnako s úsmevom: „Nielenže sa mi v škole páči, ale ešte tu aj dobre varia.“
Keď mu po dobrom obede chce mama naliať vodu, povie: „ Nie mami, ja to zvládnem sám.“ Nohami si otvorí fľašu s minerálkou, naleje si plný pohár a opäť nohami sa napije.
V maminom zázemí obeduje preto, lebo v jedálni by to bolo zložité. Navyše, pokiaľ mu vyjde čas, môže sa tu na pohovke aj natiahnuť a vyložiť si ubolené nohy, ktoré mu päťkrát operovali kvôli šľachám a ktoré nemôže vystrieť, pričom sú v mnohom práve aj jeho rukami.
Nemusíte ma obskakovať.
Sen o výťahu sa naplnil
Popri tom všetkom, čo rodina i škola urobili pre štúdium Milana, zostávalo vyriešiť ešte jeden, pre Valáškovcov podstatný problém - gymnázium nie je bezbariérové a chlapec nutne potrebuje výťah. Ani takáto závažná a vôbec nie jednoduchá vec sa v snažení všetkých zainteresovaných nestala prekážkou.
Už počas nášho rozhovoru boli z chodby počuť zvuky pracovného náčinia. Výťah pôjde stredom širokého hlavného schodiska. Milan sa bude môcť pokojne a bez časového stresu presúvať do učební podľa rozvrhu na všetky podlažia.
Doteraz mu škola pomohla tak, že sústredila všetky vyučovacie hodiny jeho triedy na prvom poschodí. S výnimkou telesnej výchovy, na ktorú Milan nechodí. Tú zaradili vždy na koniec vyučovania, aby nemusel čakať a mohol ísť domov. Milanove štúdium aj takýmito opatreniami podporuje tiež riaditeľ gymnázia Pavel Otépka.
Spočiatku uvažovali o schodoleze, presun by však bol časovo náročný. Komplikovanou sa javila aj plošina na schodisku. Výťah bude na prízemí a budú ho môcť využívať všetci. Už stavajú základy, nakoľko je treba dodržať konkrétne termíny. Rodina Valáškovcov oslovila ochotných ľudí, ktorí prispeli na dofinancovanie výťahu pre ich syna. Tieto peniaze však stále nepostačujú.
„Výťah je vec, ktorá tu zostane a bude slúžiť ďalším, aj keď už Milan zo školy odíde, po maturite si ho nevezme domov. Chlapec tiež potrebuje nový elektronický vozík, pretože ten doterajší mu už nevyhovuje,“ vysvetlila Anna Valášková s tým, že na bezbariérový výťah väčšinou prispel Trnavský samosprávny kraj. Poďakovanie však patrí všetkým, ktorí Milanovi akýmkoľvek spôsobom pomohli.
Mám kratšie ruky, no a čo
Anna Valášková spolu s manželom Miroslavom a synmi Petrom a Milanom sú súdržná rodina, kde si všetci navzájom pomáhajú. Starší syn študuje na vysokej škole v Brne a na úspechy svojho mladšieho brata je veľmi hrdý. „Nikdy sa za neho nehanbil a majú od malička veľmi dobrý, bratský vzťah. Lepší, ako medzi niektorými zdravými súrodencami,“ skonštatuje mama šikovných synov.
Keď mal niekedy niekto tendenciu zadívať sa na Milana dlhšie, sám zachraňoval situáciu: „Tak mám kratšie ruky, no a čo.“
Rodičia nechali Milanovi vyrobiť špeciálnu lavicu. Naše školstvo na to nemá peniaze. „Nie je to jednoduché na Slovensku,“ povzdychne si Anna Valášková, ktorá si naštudovala, aké možnosti, ba aj práva by mal v zahraničí.
Chlapec sa napríklad rád bicykluje, ale zo súčasného špeciálneho bicykla už vyrástol a na nový – nespĺňa tabuľky. „A smutné je, keď mi v poisťovni ako matke povedia, že môj syn je málo postihnutý, vraj keď bude aj mentálne, tak bude mať väčšie výhody,“ rozpráva ťažko komentovateľné slová Milanova matka.
Absurdita za absurditou ešte viac poháňajú Valáškovcov dokázať, že všetko je inak.
„Zažili sme už všeličo, veľmi dobré srdcia ľudí, ale aj ľudský hyenizmus. Nikto nemôže povedať, že nikdy nebude nič podobné potrebovať,“ uzavrie svoje rozprávanie Anna Valášková. Verí, že ešte vždy sa nájdu ľudia, ktorí podporia aj ťažko skúšaného, ale nadaného chlapca.
Milan s mamou vo svojej špeciálne upravenej lavici. FOTO: INGRID SOCHOROVÁ
