JAKUBOV. Prezident Ivan Gašparovič udelil pri príležitosti 20. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky Pribinov kríž II. triedy Petrovi Michalicovi, Štefanovi Moravčíkovi, Magde Pavelekovej, Ide Rapaičovej a Jánovi Zoričákovi.
Štefan Moravčík sa narodil 22. decembra 1943 v Jakubove. Absolvent štúdia filozofie a histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran, dokumentarista v Univerzitnej knižnici v Bratislave, referent vo Zväze slovenských výtvarných umelcov a ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ.
Od roku 1995 je šéfredaktorom mesačníka Slovenské pohľady. Tento významný predstaviteľ súčasnej slovenskej literatúry po publicistickej a básnickej tvorbe v časopisoch knižne vstúpil do literatúry básnickými zbierkami, v ktorých sa prezentoval ako básnik citlivý k fenoménu jazyka, čo sa prejavilo najmä v lexike uvádzaním objavných novotvarov. Vo svojich básňach sa spočiatku venoval téme mladého človeka očareného láskou. Uviedol sa Slávnosťami baránkov (1969). Nasledovali ďalšie básnické zbierky O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek (1970). Čerešňový hlad (1979), Tichá domácnosť a Erosnička (obe 1981).
Mapuje problémy národnej histórie
Básnickými zbierkami Moravianska venuša a Maľované jarmá (obe 1986) sa začína druhá etapa Moravčíkovej básnickej tvorby, cieľavedome zameraná na otázky a problémy našej národnej histórie. V tomto úsilí pokračuje autor aj v zbierke Pŕhľavie (1989), v ktorej nechýbajú ani básne s ľúbostnou tematikou. Hra so slovami a zvukmi charakterizuje aj zbierku Idiotikon (1989).
Básne reagujúce na novú spoločenskú situáciu popri tradičných moravčíkovských témach prinášajú zbierky Ľudský sendvič (1991), Vlčie hrdličky (1996) a Med omšových lúk (1998). Od začiatku 80. rokov minulého storočia sa Štefan Moravčík venuje aj tvorbe pre deti. Napísal pre ne viacero kníh básní a próz. V posledných rokoch to boli Náš pes má kuraciu hlavu, Vyhoďme si z kopýtka, Videl to svet?. Pre prózu čerpal námety a jazyk na rodnom Záhorí. Napísal dvojdielny román Sedláci (1988, 1992), ktorý je svojráznym obrazom života roľníka tohto regiónu v posledných desaťročiach.
Inšpirovaný Záhorím
Z ľudovej slovesnosti Záhoria čerpal aj v knihe humoresiek V Kiripolci svine kujú (1989), v ktorej bohato využil záhorácky dialekt, záhorácke povesti spracoval v Tajnej knihe Záhorákov (1994). Kniha Sťahovanie rieky (1988) je umeleckou reportážou o stavbe vodného diela na Dunaji. V zbierke poviedok Mlynárka má holubičku (1990) sa prejavil ako autor schopný postrehnúť viacvýznamovosť slova a zvukomalebnosť slovných spojení. Svoje poetologické postupy sa pokúsil vysvetliť v knihe esejí Mágia reči (1992). Napísal aj Záhorácke povesti (1998) a Veselé potulky po Slovensku (1999).
Zostavil viacero antológií, do ktorých napísal doslovy a edičné poznámky. Spolupracuje s rozhlasom a televíziou. Venuje sa aj literárnej recenzistike a kultúrnej publicistike. V roku 1995 patril Štefan Moravčík do tímu skúsených slovenských autorov (režisér Martin Ťapák, básnik Štefan Moravčík, hudobný skladateľ Svetozár Stračina, autori úsmevných gagov Ján Drgonec a Andrej Ferko, autor choreografie Ján Ďurovčík), ktorí sa podieľali na scéne Divadla Andreja Bagara v Nitre na rozsiahlom muzikálovom projekte Pacho sa vracia. Pôvodný slovenský muzikál, plný dynamiky, vtipu, tanca a sviežej hudby sa stretol s veľkým ohlasom publika.
Vo svojej tvorbe využíva viacvýznamovosť slova a zvukomalebnosť slovných spojení. Má svojrázne umelecké postupy, netradičnú tvorbu a jazykové majstrovstvo, ktoré využíva ako umeleckú poklonu slovenskému jazyku.
Prezident SR udelil Štefanovi Moravčíkovi Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.
