Život mu nedávno vystružlikal na chrbát štyri krížiky. Pomyselným dlátkom, veď ako inak – umeleckému rezbárovi. Rezbárstvo má v jeho každodennom bytí nezastupiteľné miesto. Skutočné dlátko drží Andrej Irša z Kátova v rukách často a pevne. Alebo ak chcete, aj motorovú pílu. „Dosiahol som prakticky každú métu, ktorú som si vytýčil,“ hovorí. Položili sme mu niekoľko otázok.
Čo a kedy vás priviedlo k rezbárstvu?
Bol to ľudový rezbár a bývalý riaditeľ Stredného odborného učilišťa strojárskeho v Myjave Ivan Tomeš, ktorý po odchode na dôchodok založil rezbársky krúžok. Stal som sa jeho prvým žiakom. Jeho vplyv bol zásadný, pretože nešlo len o krúžkovú činnosť, ale aj prvé výstupy pred verejnosťou a médiami. Z tohto obdobia takmer každý rok vysielajú v televízii citlivo nakrútený dokument Vianoce v srdci od režiséra Petra Záchenského.
Spomínate si na svoje prvé dielko? Koľko ste mali rokov?
Pamätám si na svoju prvú prácu v dreve. Bolo to však ešte podstatne skôr, ako som sa rezbárstvu začal vážnejšie venovať. Pri sušení nôh v rúre sporáka po sánkovačke na zaujal trojhranný tvar polienka. Na jednu hranu som vyrezal profil piráta. Mohol som mať osem, možno deväť rokov.
Ako by ste zhrnuli svoj vývoj rezbára?
Spočiatku bolo rezbárstvo len koníčkom. Podotýkam, že mimoriadne príťažlivým. V tom čase som hltal slová skúsenejších a nasával informácie z kníh ako špongia. S odstupom času môžem povedať, že nešlo len o vývoj rezbára, ale celej osobnosti. Veď na počiatku som bol žiakom, poslucháčom, amatérom, potom majstrom - profesionálom, neskôr som sa stal odborným publicistom, lektorom, správcom špecializovaného portálu.
Odborná kniha, ktorú som vydal pred pár rokmi, získala od Ministerstva školstva doložku metodickej príručky pre učňovské a stredné školy výtvarného zamerania. Absolventi škôl výtvarného zamerania môžu u mňa od minulého roku vykonávať odbornú prax. Dosiahol som prakticky každú métu, ktorú som si vytýčil a to cez všetky legislatívne prekážky. Čiže nejaký vývoj, nielen v oblasti rezbárstva, je poznať.
Svätý Urban, dub.
Akú školu výtvarného zamerania máte?
Papierovo žiadnu. Už na základnej škole som sa na základe intenzívneho pôsobenia vtedajšieho náborového pracovníka "upísal" montážnej firme, pre ktorú som sa vyučil. Tu som mal odrobiť tri roky a aj keď sa mi podarilo dostať sa zo záväzku o rok skôr, čakala ma vojenčina.
Na vysoké školy začali chodiť postupne moje dve mladšie sestry a nechcel som zaťažovať rodičov, pretože financovať tieto štúdiá z robotníckych platov by bolo skutočne veľmi náročné. No a štúdium popri práci nebolo možné.
Po práci – pracoval som ako skladník, závozník, opravár nábytku i tlačiar - som sa intenzívne venoval rezbárstvu. Dostal som sa do rúk strážnického rezbára Františka Gajdu a neskôr akademického sochára a reštaurátora Milana Flajžíka. Títo majstri mi dali možno lepšiu technologickú vybavenosť, ako ktorákoľvek škola.
Dôvodom bolo, že práce ktoré vznikali pre konkrétny účel, alebo zákazníka, museli spĺňať vyššie kvalitatívne meradlá ako práce robené pre vlastné potešenie. Naučil som sa rezať slohovo, používať nadsádzku aj skratku, naučil som sa viaceré ozdobné techniky. Veľkú úlohu na rozdiel od škôl zohrávalo aj to, že musel byť výkon.
Charles Maurice de Talleyrand-Périgord, topoľ.
Ako by ste vystihli sám seba - ste výtvarník, remeselník, umelec...?
Viete, "výtvarník" je taký univerzálny, nekonfliktný výraz. Výraz "remeselník" zaváňa nedostatkom umeleckej kreativity a výraz "umelec" sa považuje za prejav namyslenosti - pokiaľ chýba škola, alebo členstvo v profesijnom združení. No a školu tohto zamerania nemám.
Pred desiatimi rokmi som chcel vystaviť svoju tvorbu v štátnej galérii, no zamietli mi to s odôvodnením, že ako autor bez príslušného vzdelania alebo členstva v profesijnej organizácii, nemôžem v štátom dotovanej inštitúcii vystavovať. Paradoxom bolo, že dve percentá z ceny predaného diela požadovali a to pod výstrahou uplatnenia "zákonných postupov".Tento dvojaký meter sa mi samozrejme nepáčil a tak sa rozbehol kolotoč dopisovania, až na ministerskú úroveň. Výsledkom bolo, že svoje peniaze, ktoré putovali do výtvarného fondu som dostal späť.
Keďže som nezapadal do svojsky definovaných škatuliek umenovedných kritikov, nazval som sa artpraktikom. Teda nie remeselník, ani umelec, ale artpraktik. Bola to len taká vtipná a možno aj nezmyselná reakcia. No bol to príjemný pocit, keď som definíciu výrazu vytvoril tak, ako sa páčila mne, našiel som si svoje miesto a bol som jediný svojho druhu.
Lenže stalo sa niečo neočakávané. Poznám už niekoľko výtvarníkov, ktorí sa považujú za artpraktikov, poznám dva weby, kde sa prezentujú autori ako artpraktici a nedávno som dostal vizitku rezbára, na ktorej mal napísané "artpraktik". Pokiaľ by som teraz vstúpil do nejakého profesijného združenia - zapadol by som do nejakého nerevoltujúceho štandardu a pokazil by som to, čo vzniklo spontánne, funguje a čo je výnimočné.
Kedy a prečo prišla na rad motorová píla?
Motorovú pílu som začal intenzívnejšie používať v Záhradnej galérii Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku. Tu sa uskutočnilo viacero monumentálnych projektov, kde bola motorová píla hlavným pracovným nástrojom.
Ako strojára ma fascinovali nové možnosti strojného obrábania dreva v oblasti umeleckých remesiel a umenia. Veľmi ťažko k nám prenikali novinky z poza hraníc, ešte ťažšie sa umiestňovali na našom trhu. Neexistovali naše pôvodné diela, venujúce sa histórii vývoja motorových píl a práce s týmto nástrojom v umeleckých remeslách, či priamo v umení.
Bolo treba niečo urobiť, no keď sa nikto nenašiel, zahryzol som sa do problematiky - zápalom sebe vlastným, až som sa, ani neviem ako, stal expertom. Nejde len o teóriu, sám pracujem s piatimi motorovými pílami a niekoľkými špeciálnymi nástrojmi. Niektoré náradie mám k dispozícii ako prvý spotrebiteľ na Slovensku. Náradie následne testujem a vyjadrujem sa k nemu. Podieľam sa na vývoji nového náradia a napomáham stabilizácii tovaru na našom a českom trhu.
Učarila mu aj motorová píla.
Rezbárstvo je vo vašom prípade syntéza záľuby a práce? Teda práca je zároveň koníčkom? Alebo skôr koníček je prácou?
Práca ma skutočne baví. Som presvedčený, že akákoľvek tvorivá činnosť môže byť aj prácou, aj koníčkom - teda niečím, čo robíme za peniaze, ale nielen pre peniaze. Dnes sa zvykne hovoriť, že práca. ktorá sa prekrýva so záľubou a zasahuje do domácnosti je "životným štýlom". Medzi priateľmi používame aj výraz "diagnóza". Pokojne si vyberte výraz, ktorý sa vám páči najviac.
Priblížte nám svoju tvorbu.
V krátkosti by som vlastnú tvorbu popísal ako experimentovanie či hru s materiálom, farbou, tvarom a štruktúrou. Snažím sa robiť práce, ktoré majú príbeh. Napríklad občas použijem subfosílny dub, ktorý rástol v čase, keď ešte nestáli egyptské pyramídy. Alebo používam drevné anomálie, netradičné dreviny. Vidíte, a už je tu príbeh a to som sa toho materiálu ešte ani nedotkol.
V poslednom čase využívam v dielach aj pokrokové technológie, elektroniku, softvér. Vznikol aj jeden výukový projekt, kde žiaci strednej školy pod mojím vedením zhotovili dielo riadené cez dotykový panel a diaľkové ovládanie. Som toho názoru, že výtvarník by nemal byť uväznený v technologickej minulosti, ale mal by využívať aj to, čo mu ponúkajú súčasné možnosti. Z toho, čo uvádzam, je vidieť, že predstava rezbára stružlikajúceho polienko pri sporáku je už riadne vzdialená realite.
Na čom práve pracujete?
Teraz robím dve realistické sochy v životnej veľkosti a jednu menšiu z 350 rokov starého dubového trámu. Prvé dve sú v zmysle požiadavky ľudovejšie, tá tretia bude peknou nahou ženou. Prvé dve sú určené pre verejne prístupný areál, posledná bude darom nemenovanej inštancie istej významnej osobnosti.
Názvy sôch, lokalitu umiestnenia a mená budúcich majiteľov však neprezradím, lebo je to niečo, čo ešte len bude. Prezradím však, že zákaznícke portfólio je od bežných ľudí, ktorí chcú darček pre spolupracovníka, cez náhodných záujemcov , "verných" zákazníkov, až po politikov, riaditeľov spoločností a projekty z únie.
Teší ma, že okrem dreva pracujem aj s ľuďmi. Každý človek má svoju "palicu", ktorá je inak tvrdá aj ohybná. Celý proces od prvotného kontaktu, cez návrh, konzultácie až po predanie diela je vlastne tou skutočnou prácou. Zhotovenie sochy je viac-menej technickou záležitosťou.
Homo Neanderthalensis, lipa.
Kde sú umiestnené vaše najzaujímavejšie práce?
Začnem tými novšími. Spolok Záhorákov v Bratislave venoval v tomto roku moju sochu Márii Kráľovičovej k životnému jubileu, Múzeum v Pezinku od vinobrania a sprievodnej výstavy vlastní sochu sv. Urbana. V lete sa na Valašsku uskutočnila aktivita, výsledkom ktorej boli diela štrnástich autorov, kde som zastúpený tiež jednou prácou.
Z minulosti stojí za zmienku realizácia trinástich postáv pred kostolom Petra a Pavla v Kunoviciach, dve sochy pre domov sociálnych služieb v Kunoviciach, päť sôch do expozície Národného salónu vín v Pezinku, socha pred školou v Hornom Sŕní, desať sôch pre areál školy v Uhrovci, desať sôch pre Archeoskanzen v Modrej, potom to sú jednotlivé sochy pre Strání, Polešovice, Oreské, Kátov, individuálnych záujemcov a sympoziálne práce v desiatkach miest.
Veľa práce je za vami... Ako relaxuje umelecký rezbár?
Relaxujem veľmi jednoducho. Keď som v polohe horizontálnej, som schopný okamžite zaspať - kedykoľvek a kdekoľvek. Vo vertikálnej polohe zasa potrebujem stále niečo robiť. Ak si chcem odpočinúť od rezbariny, tak skôr inou formou činnosti. Napríklad pokosím trávu, pracujem na počítači, šantím s deťmi, robím nejaké veci pre obec.
Nefunguje to len v jednom prípade a to vtedy, keď som maród. V dielni nemám ani stoličku na sedenie. Môžem sa porovnať s jedným žiakom z filmu Marečku podejte mi pero, ktorý potreboval chodiť po triede, aby mu to pálilo. Ale nie je to až tak zlé - pri počítači pre zmenu sedím celé hodiny.
Chvíľkový relax.
Neláka vás zahraničie?
Na krátkodobú návštevu áno, ale ako trvalé bydlisko, či lokalitu predaja diel vôbec nie. Niektoré práce skončili síce z zahraničí a v priebehu času prišli aj pomerne zaujímavé ponuky. Napokon, aj sestra žije vo Francúzsku a ako bývalá zamestnankyňa Ministerstva zahraničných vecí a absolventka Sorbony v oblasti umenia má možnosti, ktoré by som mohol využiť.
Som však pevne zakorenený u nás. Nebudem nadávať na Slovensko, nariekať nad tým ako sa tu nič nedá. Možno sme v mnohých veciach iní, ale aj toľko ospevované zahraničie má tiež veľa kyslých príchutí. Vždy ma prekonávanie problémov posunulo ďalej a tento mechanizmus platí u nás, v Nemecku, Francúzku či Amerike. Okrem toho sa so znalosťou regiónu môžem angažovať aj v iných veciach, čo aj robím.
Aké je vaše krédo?
Som presvedčený, že viac sa poučíme z neúspechov, alebo z prekonávania ťažkostí, ako z bezproblémovej existencie. Robí nás to silnejšími, skúsenejšími aj schopnejšími. Ak mi niekto tvrdí, že niečo nejde a nejedná sa vyslovene o hlúposť - je to ako keby prilial olej do ohňa.
Zasa zopár príkladov: Kniha, ktorú som vydal, mala byť odborne neakceptovaným prepadákom - a nie je. Pre absenciu pedagogického vzdelania som nemohol učiť na škole, ale učil som. Nemal som mať najvýznamnejší vzdelávací portál v oblasti umeleckého spracovania dreva - a mám ho. Nemal som sa uživiť prácou, ktorá ma baví a stále žijem.
Čo k tomu dodať? Je dobré byť zdravo tvrdohlavý, určiť si nejaké ciele a snažiť sa ich dosiahnuť. Ak sa to aj tak z nejakého dôvodu nepodarí, tak to vôbec nevadí, veď aj cesta je dobrým cieľom.
S pilinami v mihalniciach. FOTO: ARCHÍV ANDREJA IRŠU
