„Lov krabov v Beringovom mori je najnebezpečnejšie povolanie na svete. Ste 300 kilometrov od pevniny. V obrovských až osemmetrových vlnách sa vám všetko kýve. Nahadzujete do mora klietky s návnadou 200-250 kilogramov ťažké. Nebezpečné je tam všetko. Pád do vody, úraz na navijaku. Pracuje sa totiž 20 hodín denne, bez odpočinku. Veď sezóna, keď je povolený lov krabov, trvá len tri dni a tri noci...“
Boj o prežitie
Tak popísal svoj najsilnejší zážitok z USA kuchár, čašník 37-ročný Slavomír Slaný zo Senice. Toto dobrodružstvo a iné životné peripetie možno raz zachytí „na papier.“ Zážitkov pri hľadaní práce už má za sebou neúrekom. Slavomír znova odletel do Nórska, kde pracuje v Royal Hoteli v Oslo ako kuchár.
Dnes už napríklad vie, že na severe „mu ide karta.“ Zažartoval a vysvetlil mi: „Na 61. rovnobežke sa mi darí...“ Potvrdil si to na Aljaške, v Kanade i v Škandinávii. „Tam niekde patrím, tam sa mi naozaj darilo...“ Spomína. No namáhavú prácu na lodí pri love krabov, berie ako tvrdú školu života. „Každý rok sa vyberie okolo 200 lodí z ostrova Dutch Harbour alebo Kodiac do Beringovho mora. My sme od ruskej vlády mali povolenie do ruského teritória smerom ku Kamčatke...na jednej z najstarších, drevených lodí s domovským prístavom v Seattli...Ostatné lode boli väčšinou moderné, vybavené hydraulicky...“
Kus Záhoria v Nazarete
V 7-člennej posádke ich 30-metrovej lode nazvanej „AJ“ boli kapitán a technik z USA, žeriavnik z Mexika, pri navijaku pracoval rybár zo San Salvadoru, chlap z Južnej Kórey mlel a vešal krabie návnady do ťažkých kovových klietok, Rus bol mužom na všetko a on, Slovák Slavomír Slaný, pracoval ako kuchár a nahadzovač bójí. Kto vie, aké dobrodružstvá čakajú raz na jeho, dnes ešte len 4-ročného, syna Matúša?
Koľko adrenalínu či vzrušenia a putovania naprieč zemeguľou mu život prinesie na ceste za jeho šťastím? Otec mu bude vedieť poradiť. Aj v tom, aký jazyk je dôležitý, ak môže pomôcť k úspechu. Slavovi takú službu robí slovenčina, nemčina, ruština, angličtina, trochu poľština, ale aj hebrejčina.
V Izraeli, v Nazarete. v Kostole Panny Márie, sa mu emóciami chvela aj tá naša, slovenská dušička, keď tam v interiéri videl mozaiku s časťou Slovenska i Záhoria. Zobrazovala baziliku v Šaštíne.
Čo ho ťahá svetom
„Som presvedčený, že ľudia, ktorí žijú v takej prírode, ako je na Aljaške, alebo v Nórsku, netlačia tak na život ako mestskí ľudia. Nenaháňajú sa za bohatstvom. Za pohodlným životom. Vedia si prírodu vážiť, vedia sa v nej nájsť, vedia si v nej život užiť...“ Zamýšľa sa 37-ročný Slavomír Slaný.
Vyučený v senickej učňovke ako kuchár a čašník vyskúšal vo svete mnohé profesie. Za každou z nich je iný príbeh. „Stal sa zo mňa i zvárač, pokrývač, dlaždič, pekár, sťahovák... Predpoklad úspechu spočíva v koncentrácii mozgu v danej situácii...“
Formuluje jedno zo svojich poznaní. Život vníma ako dilemu. Ale dnes už vie aj to, že pri hľadaní práce sa treba držať „tam, kde sa mi darí. A robiť to, v čom sa mi darí.“ Žartom to označí ako návrat do „tých koľají, v ktorých mi išla karta...nemôžem ísť hlavou proti múru.“ Kým si splnil svoj sen, dostať sa na Aljašku, prešiel na motorke v USA 5000 kilometrov z Floridy do Kalifornie. Dnes vie, že z Floridy do Beringovho mora je rovnako ďaleko ako z Floridy na Slovensko.
Kuchár v Royal Hoteli v Oslo
Dnes pracuje ako kuchár v kráľovskom hoteli. Denne chystá raňajky pre 600 až tisíc ľudí. Už dva roky si to najvzrušujúcejšie zo svojho života aj zapisuje. Riadky sú plné dobrodružstiev. Také v mladosti sám obdivoval v príbehoch od Verneho, Londona, Coopera. V krásnej prírode sa Slavo dokázal vyrovnať aj s medvedím nebezpečenstvom.
Mnohé prečítané v knihách zažíval na vlastnej koži. Napríklad pri ťahu lososov v zálive pri meste Haines. Práve tam sa natáčal aj film Biely tesák. O drsnej prírode, vzťahu človeka a zvieraťa k nej. Slavomír Slaný si dokáže vážiť život iných, ale aj sa podeliť o to najvzácnejšie zo seba s inými. V Senici, v škole kde sa vyučil, pri mobilnom odbere daroval krv. Po šiesty krát v živote. Robí tak už pravidelne. Každé tri mesiace. Prečo? Je to preňho prosté: „Lebo darovanie krvi mi príde ako dobrá pomoc ostatným.“
Život ho naučil a učí
V cudzine hľadá to, čo nenachádza doma, hoci sa o to permanentne snaží. Od roku 1993, keď za hranice odišiel hľadať živobytie po prvý raz, už má skúsenosti z Rakúska, Talianska, Izraela, USA, Kanady a Nórska.
„V prvom rade by sa mala u nás zmeniť celá štruktúra politiky.Celú iniciatívu by mal prevziať priamo Brusel. Lebo u nás v Bratislave sa dohadujú len o tom, kto koľko a čo ukradne. Pár tisíc ľudí sa má vynikajúco, a ostatní na nich pracujú...“ Domnieva sa Slavomír.
Mnohé by sa malo podľa neho riešiť celoplošne, celoeurópsky. „Aby boli jednotné zákony. Aby bola minimálna mzda vo všetkých krajinách rovnaká. Aby sa nerobili rozdiely. Podobne ako v Amerike, kde som bol skoro sedem rokov.Nie, aby to riešilo len pár ľudí, a tí si medzi sebou preposielali tie výhody...“
Kam ho to láka?
„Chcel som ísť niekde, kde mi to bude pripomínať Aljašku. Napadlo mi Nórsko, Švédsko, Škandinávia…“ Našiel si prácu v Oslo. Inklinoval k prírode, zistil, že práve okolo 61. rovnobežky sa mu darí najviac. Tam niekam vraj patrí.. Aj preto, lebo ľudia, „čo žijú v prírode, sa mi zdajú charakterovo lepší, ako tí, čo sú nútení tlačiť sa v mestách a naháňať sa za jediným, za bohatstvom...príde mi to tam také uvoľnenejšie, lepšie, ľudia si tam viac pomáhajú.“
Drsná príroda a fascinujúci ľudia, alebo naopak? Fascinujúca príroda a drsní ľudia? Aj o tom rozmýšľa, keď si zapisuje do poznámok silný zážitok. Mnohé ho inšpiruje. Možno raz aj vyučený kuchár a čašník opíše svoj životný príbeh v knižke. Ako by ju asi nazval? „Z kuchána lovec krabov?“ Alebo „Našiel šťastie na 61. rovnobežke?“ Aj na to myslí občas Seničan Slavomír Slaný, keď má voľno po práci a nechystá práve raňajky v Royal Hoteli v nórskom Oslo.
