SENICA. Najnovšiu básnickú zbierku Pavla Stanislava Prílivy a odlivy vydal Spolok slovenských spisovateľov v edícii Poézia. Jej názov predstavuje striedanie prirodzených životných zákonitostí. Pavol Stanislav vo svojej spontánnej výpovedi hovorí o živote básnika v oboch týchto polohách.
Zbierka vyšla v zrkadlovom preklade, básne do angličtiny preložil anglický básnik, prekladateľ a kritik James Sutherland Smith.
Zrod Pavla Stanislava
Človeka od narodenia až po jeho posledný okamžik sprevádzajú prílivy a odlivy. Názov zbierky vyjadruje to, čo sa nám dostalo. Niekto tomu hovorí talent, znamená to však každý deň na sebe pracovať.
Niekedy sa báseň rodí mesiac, dva. Aj teraz mám po papieroch popísané fragmenty a neviem, kedy sa s tým pohnem. Všade ich nosím so sebou pre prípad, že príde príliv.
Prílivy, ktoré k nám prišli v mladosti, sa na starobu opakujú. Moje prílivy prichádzali od môjho narodenia v rodných Nemčiňanoch vďaka viere mojich starých rodičov, ktorí boli naši opatrovatelia. Brat Miro je tiež spisovateľ, teraz sa venuje literatúre faktu.
Naša stará mama Ema bola prezieravá, vďaka nej sme dostali dve mená. Brat, ktorý začal písať skôr, je Miroslav Jozef po otcovi, ja som dostal meno Pavol Stanislav. Pod týmto menom som ako 18-ročný začal publikovať v Mladej tvorbe, čo sú dnešné Dotyky, v Slovenských pohľadoch či Umeleckom slove, dnešnom Javisku.
Moje básne Elégie smrti vznikli po tom, čo som prežil ťažkú haváriu na motorke. V Bratislave mi robili dve komplikované operácie hlavy. Keď som básne priniesol do redakcie, ospravedlňoval som sa, že sú príliš dramatické, tragické.
„To je dobré, havarujte ešte raz,“ povedal mi Ján Buzássy. Krásny príliv nastal v okamžiku, keď ma môj brat Miro predstavil - Toto je môj brat Pavol Pius - no Buzássy zareagoval: „Nie, to nie je Pius, to je už Stanislav.“
Viera a zásadný postoj
Bol by som neprirodzený, keby som dnes používal veci z mladosti, to je tá výhoda. Nevýhoda spočíva v tom, že sa nám to už nikdy nevráti. Ten entuziazmus a expresionizmus. Písal som voľným veršom, ale to je všetko otázka veku. Básne mali vtedy inú stavbu, neovládal som tak dokonale zmysel a presnosť verša. Keby som bol geniálny ako francúzsky básnik Rimbaud, autor básnickej zbierky Opitá loď, nemusel by som viac písať, ale to je ten klam.
Jednoducho moje zbierky preto nasledujú za sebou tak, ako nasledujú. Okno do dvora vzniklo v roku 1976, o dva roky neskôr Túžba po domove, básne, ktoré zhudobnil Bartolomej Urbanec. A potom veľmi dlho nič. V Senici som bol v nemilosti, aj s bratom sme poslali Gustávovi Husákovi list na sedem strán proti vstupu sovietskych vojsk.
Keď v roku 1989 prišlo k prevratu, nikdy nezabudnem, ako som nastúpil do kultúrneho domu a mohol vykonávať svoje povolanie. A začal som znovu písať.
Pri zbierke Duša utajená v husličkách sa mi znovu dostalo prílivu. Pre mňa, ako veriaceho človeka, je to Milosť Božia. Obnovila sa mi mladosť a typické vyjadrovanie. Niekto sa na tie roky sťažoval. Samozrejme ma to jedovalo, že som nemohol vykonávať svoje povolanie, na druhej strane to bolo obrovské ponaučenie. Sú určité veci, ktoré sa nikdy neopúšťajú. A to je u mňa viera a zásadný postoj.
Báseň musí byť hudba
Obrovskou chybou v dnešnej dobe je, že mladí ľudia chcú len voľný verš. Ale aj voľný verš má svoje zákonitosti. Báseň musí byť hudba. Možno smutná, možno veselá, musí mať svoj rytmus, svoj zmysel, svoju hĺbku, ale nesmie to byť nejaká ťažká filozofická kategória, to nie je báseň. Tá musí v človeku vyvolávať vnútorný pocit a emócie, to sú tie prílivy. Aby sa človek dostal k odlivom, musí nabrať určitú skúsenosť. V básni je to poetika, teória o kompozícii, čiže presnosti verša.
Čítajte našich básnikov
Áno, vravím mladým, čítajte našich básnikov. Chceš poznať rondely? Nájdi si Beniaka, Mihálika, Turčányho. Ďalej sú tu Stacho, Šimovič, Feldek, Válek... Všetci títo básnici, ktorí písali voľným veršom, začali posledné svoje zbierky písať viazaným. Stalo sa to preto, lebo viazaný verš vás nepustí. Stále prichádza k väčšej čistote a jednoduchosti slova. Keď si pozriete moje verše, tak na to prídete.
Presný verš ukazuje, aký je jednoduchý. A najväčšia krása života spočíva v jednoduchosti. To ale neznamená, že prejdeme k lapsusu alebo ku gýču, jednoduchosť je niečo iné, to je to najťažšie. Máme veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale máme málo múdrych ľudí. To platí všade, nielen v poézii.
Som nahnevaný na našu verejnoprávnu televíziu. To opičenie po iných je hrozné. Každý musí mať svoj vlastný rukopis. Niektoré národy sa zachránili vlastnou produkciou. Pozrite sa na Čechov, vyrobia niekoľko filmov ročne, ale my?
Prózu treba vysedieť, poéziu prechodiť
Novú zbierku pripravujem k budúcemu roku ku svojej sedemdesiatke. Bude mať názov Návraty. Prechádzam sa po Senici a k prílivom aj odlivom zákonite prichádza. Každý autor, ktorý má svedomie a v rámci neho svoju hodnotu, veľmi jednoducho príde na to, že skôr či neskôr, keď už sa príliv začne vracať, treba skončiť.
A ak to platí u autora, tak dvojnásobne to platí u tých, ktorí neustále vysedávajú v laviciach. Nie v školských, ale tých dobre platených. Nehovoriac o tom, že ani jedna vláda od roku 1989 nepredložila koncepciu kultúry.
Neexistuje žiadna literárna kritika, autor píše na autora, režisér na režiséra, výtvarník na výtvarníka, to vôbec nikoho nezaujíma? Ja viem, že ekonomika je dôležitá a keď skrachuje firma, budú nezamestnaní, ale tým, že sa neeviduje literatúra ako upevňovanie rodného jazyka, vypadne nám celá generácia, to naozaj nikoho nemrzí?
Celé generácie nie sú zmapované, neexistujú žiadne záznamy, nič. Dnes, keď zomrie autor, len sa sucho oznámi: Zomrel.
Dobrého je málo
My aj slovenský jazyk vyučujeme zle. Asi si poviete – básnik politizuje, ale sú to spojené nádoby. Dnes vám knihu vydá ktokoľvek, stačí mať peniaze. Ale čo to vychádza? Nevravím, že všetko je zlé, ale dobrého je málo.
Literatúra musí človeka do istej miery usmerňovať. Slovenský jazyk veľmi klesol, prebrepty a vulgarizmy sú na dennom poriadku. Samozrejme, nikto nie je dokonalý, ale musí to mať nejaký východiskový bod, niekde sa to musí vrátiť, že človek nekonal správne.
Dnes sa mi už báseň ťažšie púšťa z rúk, radšej ju nechám odležať v počítači. Počítač má aj tú výhodu, že báseň má svoju estetiku. Keď hodnotím mladých ľudí, niektoré veci ma inšpirujú, vedia sa potrápiť, ale niektoré sú hrozné, nedá sa cez to preskočiť. A táto spoločnosť vraví - Čo ma po tom? Herci sa nepodkladajú hľadisku, to isté platí aj pre literatúru.
Podstata stola
Už pri svojom narodení máme každý presne určenú cestu. To vám nepredpíše žiadny lekár. Prílivy a odlivy sú o tom, že už v nás nie je ten esprit, tá mladosť, ale môžeme ju nahradiť vlastnou skúsenosťou, filozofiou, hĺbkou viery, myšlienky, poznania. No najmä svojou prirodzenosťou a čistotou.
Ľutujem každého, kto nemá svoj vlastný rukopis. A najhoršie je, keď sa títo ľudia dostanú v spoločnosti na dôležité pozície. Aj Európa je preto v ohrození. Hmotné statky sú pominuteľné, kde sú ľudia so svojím myslením, kde je rodina? Európu to nezaujíma?
Kde je podstata stola? Vždy som hrešil každého, kto sedel na stole. Stôl je pre slovenskú rodinu premiestnený oltár, na stôl sa kládol chlieb, za stolom sa jednalo, povíjalo sa dieťa, na stole ležal mŕtvy, za stolom sa preberali výdaje, konala sa tu denná modlitba a najdôležitejšie bolo, že tu sedela rodina.
Básnické zbierky musia odzrkadľovať vaše vnútorné bytie, cítenie, postoj, vieru a to je ten pevný bod. A človek musí mať niečo pevnejšie, niečo, čo je nepolapiteľné.
Koničkom Pavla Stanislava sú staré hodiny. FOTO (IS)
Pavol Stanislav - vizitka
Pavol Stanislav, vlastným menom Pavol Pius, sa narodil 6. mája 1943 v Nemčiňanoch. Študoval na Strednom odbornom učilišti v Partizánskom, na gymnáziu v Zlatých Moravciach, v Osvetovom ústave v Bratislave – pomaturitné štúdium záujmovo-umeleckej činnosti.
Po roku 1968 napísal otvorený list Gustávovi Husákovi proti vstupu sovietskych vojsk. Následne nemohol vykonávať prácu v kultúre. V roku 1989 bol rehabilitovaný. Potom pracoval ako samostatný odborný pracovník kultúry v Dome kultúry v Senici až do dôchodku. Žije v Senici.
Pavol Stanislav je lyrikom s vlastným profilom a silou, vytvoril si individuálne výrazové formy a myšlienkové obsahy. Jeho lyrika má nezameniteľný tón a štýl. Je pevne zakorenená, ale vie samostatne artikulovať moderné problémy. Cieľom je jednoduchosť, jasnosť.
Stanislav je básnik návratu, vlasti, priateľstva a vernosti nielen k miestam (predovšetkým k detstvu), ale hlavne k ľuďom. Domáce básnické témy dopĺňa súčasnými, spoločnosť a civilizáciu kryštalizujúcimi témami. Jeho básne sa neobmedzujú len na jednotlivý osud, na osobnú oblasť. Často hovorí o tom, čo sa deje s človekom v našom čase, čo sa deje s jeho humanitou.
Literárna tvorba
Okno do dvora (1976), Túžba po domove(1978), Duša utajená v husličkách (1992), Osievanie kamienkov(1993), Osem myšiek, osem statočných (1993), Boží rok (1995), Krehkosti (1998), Požehnaním požehnané(1999), Požehnaný domov (2001), Obrázky z domova (2002 i v nemeckom jazyku), Moje úzkosti (2003), Ranné zamyslenia (2004), Súvislosti (2005), Zlomky ticha (2006 i vo francúzskom jazyku), Protiklady(2007 i v macedónskom jazyku), Melódie každodenné (2008 i v ruskom jazyku), Okamihy zázrakov (2010 i v talianskom jazyku) Prílivy a odlivy (2012 i v anglickom jazyku)
Ocenenia:
V roku 2000 Budmerice prémia za zbierku básní Požehnaním požehnané od prezidenta Svetového kongresu Slovákov z USA Paula Rusnaka.
V roku 2002 Klub spisovateľov Bratislava prémia za zbierku básní Požehnaný domov od Spolku slovenských spisovateľov.
Zdroj: litcentrum.sk
Pavol Stanislav recituje. FOTO (IS)
