SENICA. Rodáčka z Modry detstvo a mladosť prežila v Kopčanoch (až do 26 rokov), študovala v Skalici i Bratislave. Bola učiteľkou i redaktorkou. Ako spisovateľka sa rada stretala s talentami a milovníkmi literatúry i na súťaži Literárna Senica Ladislava Novomeského. Zanechala nám tiež preklady z nemčiny, ruštiny, francúzštiny a češtiny.
V pásme osobných spomienok na poetku bytostne spojenú so Záhorím a Modrou vystúpili okrem iných poetkina sestra Mária Kalmančoková, básnici Ján Buzássy a Marián Hatala. Gavorníkovej verše recitovala Elena Ovečková. Na podujatí sa zúčastnil aj spisovateľkin vnuk s pravnukmi. Do Senice si na Lýdiu Vadkerti prišla z Bratislavy zaspomínať tiež dcéra senického rodáka, maliara Jána Mudrocha - Daria Mudrochová-Mariáni s manželom. Poetický večer umocnil violončelový koncert Antonína Dvořáka v perfektnom podaní violončelistu z Moyzesovho kvarteta Jána Slávika a klaviristky Ivety Sabolovej.
Hudobníci umocnili spomienku na poetku.
„Mala rada básnikov, aj normálnych ľudí...,“ zaspomínal si na poetku Ján Buzássy. Marián Hatala odcitoval okrem iného Gavorníkovej verše z Almanachu, ktorý v Senici vyšiel roku 1997. A pridal aj iné spomienky na ženu „patriacu medzi ľudí, ktorí sa vedia rozdávať.“ Lýdia Vadkerti sa v nich „zrkadlila“ ako živý človek, hoci už 12 rokov obýva literárne nebo. Človek ubolený (so srdcom aj chrbticou), moderný i tradičný zároveň. V apríli roku 1998 svojou tvorbou slovenskú poéziu reprezentovala i v Paríži.
Aj takou bola poetka, ktorá sa medzi nás v Senici od svojej šesťdesiatky vracia v pravidelných päťročných cykloch. Ostáva v nás a inšpiruje zbierkami Pohromnice, Totožnosť, Kolovrátok, Kameň a džbán, Piesočná pieseň, Trvanie, Víno - poéma, Hra na pár-nepár... Uchádza sa stále o našu priazeň veršami precítenými životom: „Som doma na svete a svet je doma u mňa...“
