ZÁVOD - GUMBO (Južný Sudán). Tridsaťjedenročný Tomáš Rusňák prežil v Sudáne takmer rok. Dostal sa tam cez občianske združenie Savio, ktoré spolupracuje so Saleziánmi dona Bosca. Po celý čas žil kúsok od hlavného mesta Juba v dedinke Gumbo.
Spolu s ďalšími dvoma Slovákmi, Paľom z Igramu a Jožom z Banskej Bystrice bývali u indických misionárov, ktorí spravujú tamojšiu menšiu základnú školu. Navštevuje ju 670 detí. Najmladšie majú sedem, najstarší žiak 37 rokov. Súčasťou jeho ročnej misie boli aj vlaňajšie Vianoce.
Stromček z kono-kono
„V Sudáne som žiadne špeciálne vianočné tradície nevidel. Sviatok sa tu točí okolo svojho pôvodu – domáci hovoria o tom, ako vznikol a prečo ho kresťania slávia. Márne by ste tam však hľadali nákupné centrá so žiarivou reklamou a množstvom tovaru. Rovnako ulice plné naháňajúcich sa ľudí v podstate za ničím, vyzdobené stromčeky a všetko, čo k tomu patrí. Teda to, čo bežne vidíme u nás i celom západnom svete,“ spomína na svoje africké sviatky Tomáš.
Spotené Vianoce
Je 24. decembra a vonku 42°C. V tomto období sa v Južnom Sudáne začínajú najväčšie horúčavy. Kňaz - father Dominik sa mladých Slovákov spýtal, ako sa oslavujú Vianoce v ich krajine. Snažil sa urobiť sviatky čím slovenskejšie. „Rybu sme zháňali po celom meste,“ smeje sa Tomáš Rusňák.
„V meste bol jediný obchod, kde sa dajú kúpiť mrazené ryby. Pri návrate domov sme sa zastavili na kono-kono, miestnom trhovisku a zohnali sme umelý stromček. Dokonca nám aj svietil.“
Pod stromčekom „chalua“
Obyvatelia Sudánu slávia Vianoce len v kostole. Nádherný betlehem musel stáť priamo vedľa oltára. Inak by ho deti rozobrali. Tunajší ľudia milujú farby a tak vyzeral aj kostol: hral všetkými farbami ako na narodeninovej párty, blikali svetielka, ligotajúce sa stuhy zavesené na obrazoch aj vypínačoch.
Darčeky si domorodci vôbec nedávajú. Dôvod je hlavne finančný. Až 90 percent ľudí v Sudáne žije zo 70 eurocentov na deň. „Chceli sme im sviatky dajako spestriť a aspoň niekoľkým deťom dať darček. Kúpili sme dva balíky futbalových dresov. Nikdy nezabudnem na to, akú mali deti z darčekov radosť. Skákali od radosti! Dokonca aj tí sedemnásťroční... Nechýbali aj chalua - po arabsky cukríky.“
Želanie pre krstňa
Večeru si zobral pod patronát Tomáš. Vianoce bez zemiakového šalátu a vysmážanej ryby si nevedel predstaviť. Na polnočnej omši bol kostol naprataný do prasknutia. „U nás je omša komornou udalosťou, tu ľudia nahlas spievali, tancovali, dvíhali ruky nad hlavu a neskrývane sa radovali z narodenia Krista. Kričali po arabsky: „Aleluja, aleluja, narodil sa spasiteľ sveta!“
Mladý slovenský misionár opisuje svoje stretnutie s nezvyčajnou postavou: „Vplyv americkej kultúry je silný. Do kostola odrazu vstúpil Santa Claus. Čierny!“ Na prvý sviatok vianočný sa ľudia pekne vyobliekali. Majú zvyk v tento slávnostný deň krstiť deti. Ďalší silný zážitok pre Tomáša Rusňáka -krstili ich osemdesiat. Medzi nimi aj Tomášovo krstňa -Emanuela Uahe.
Pre Emanuela si najviac želajú, aby mohol chodiť do školy. FOTO: ARCHÍV TR
Jeho matka Angelina Aler má ďalšie tri deti. Mladá tridsaťročná žena je už vdovou. Na Vianoce slávila príchod Spasiteľa a krstiny svojho najmladšieho synčeka, na Veľkú noc, ktorá prišla o tri mesiace, pochovala manžela.
„Veľmi by som svojmu krstniatku želal, aby mohlo chodiť do školy, až podrastie. A aby jeho mama dostala prácu. Nech jej deti majú čo jesť,“ zvážnie pri spomienkach na Afriku Tomášov hlas. Jedným dychom dodáva, že popri dvoch afrických krstňatách má ďalšie dve doma na Slovensku: Vanesku a Bianku.
Čaj na raňajky, nič na obed, betón na večeru
Kto chce zažiť Silvester v tichosti, nech sa páči do Sudánu. Žiadne „piráty“, nijaké svetlice. O ohňostroji nad mestom Juba ani reči. Toto 300-tisícové hlavné mesto je hádam jediné na svete, ktoré nemá elektrinu. Svietia len domácnosti, ktoré majú vlastný generátor. „O polnoci sme si otvorili vínko a šli sme ku kostolu. Začal som zvoniť na zvone - aby všetci ľudia vedeli, že nastal nový rok!“ hrdo hlási Tomáš.
Zo svojej misie posielal správy na internetovú stránku Savia: „Včera som mal meniny, tak som kúpil deťom keksy. Takmer mi dvere vyvalili. Ich strava je totiž dosť jednoduchá. Ráno majú len čaj a možno nejaký chlieb, na obed nič a večer majú buď asidu -jedlo, ktoré vznikne nasypaním múky do horúcej vody, až je z toho riadny betón, alebo obyčajnú fazuľu či inú strukovinu. Čo sa týka našej práce, teda hlavne práce na traktore, teraz máme pauzu.
Čakáme na dážď, lebo už nám viac ako tri mesiace nepršalo. Čo sa dalo poorať, poorali sme ešte v novembri. Teraz je pôda tvrdá ako skala. Koncom marca by malo prísť obdobie dažďov, takže už bude len 36 °C a poriadne vlhko. Časom sa nám vrátia aj komáre a žaby, ktorých tu je dosť.“
Opäť na misiu?
Misia, na ktorej sa Tomáš Rusňák zúčastnil, sa už skončila. Bola zameraná na vzdelávanie detí z ulice, gramotnosť detí aj dospelých, rozvoj sociálnych podmienok aj formovanie hodnotového rebríčka komunity. Črtá sa však možnosť aktívnej účasti na misii vo sudánskom Wau El Abey alebo v Keni.
„Pevne verím, že to neboli moje posledné Vianoce v tejto krajine,“ neskrýva túžbu vrátiť sa do Afriky vyučený kuchár Tomáš. Dúfa, že to bude už čoskoro.
Autor: Ivana Potočňáková
