SKALICA. Všetci sa už tešia na vianočné sviatky, ktoré strávia v kruhu najbližších alebo niekde s dobrými ľuďmi. Tak ako Anička, ktorú k rodinnému štedrovečernému stolu pozvala zakladateľka a riaditeľka chránenej dielne Mikádo Mária Kubová. Všetečná Veronka z Holíča zase zvŕta a stíska asistentku Janku Grúberovú a nespočetnekrát sa spýta: „Však na mňa nezabudneš, kým budem doma pri mame?“ Presne toľkokrát sa dočká aj odpovede: „Neboj sa, po sviatkoch sa tu zase stretneme.“ Zamestnankyne Mikáda majú nadľudskú trpezlivosť a veľké srdce. Presne ako ich klienti.
Pred spoločnou prestávkou všetci pracovali v dielni. „Anička je naša princeznička, je veľmi pracovitá,“ hovorí riaditeľka, zatiaľ čo žieňa trhá na kúsky výplň do detských vankúšikov. Materiál jej posúva Veronika z Radošoviec, veľká čitateľka a recitátorka, ktorá sa napriek svojmu handicapu dokáže sama dopraviť z neďalekej dediny. „Najnovšou zamestnankyňou je devätnásťročná Simonka, ale už dokáže toto,“ ukazuje Mária Kubová na náročné vypletanie tela rybičky –vianočnej ozdoby.
Veronka z úvodu, vydajachtivá slečna, tenkým štetcom opatrne maľuje obrázok na pohár. Jej susedka Vladenka sa ponáhľa ukázať, aká je zručná - kýptikom pravej ruky si pridrží vrecko a ľavou doň šikovne vloží letáčik. „To je nič, s tým problém nemám. Musím pomôcť svojim deťom adoptovaným na diaľku, to je predsa normálna vec,“ povie.
Skutočne, ťažko telesne a mentálne postihnutá žena spolu s mamičkou finančne podporujú albánskeho chlapca a dievčatko. Vedľa nej sediaca Janka prežila detstvo v detskom domove, napokon však stretla aj lásku. Vlastička je nepočujúca, ale táto vyučená krajčírka dokáže ručne vyrobiť nádhernú šperkovničku a samozrejme šije – vankúšiky pre deti v tvaroch rôznych zvieratiek.
Druhá, ktorá nemá žiadne mentálne postihnutie, je Alenka. Invalidná je pre totálnu endoprotézu oboch bedrových kĺbov. „Alenka nám veľmi pomáha úplne so všetkým, urobí inventúru, dokonca píše kroniku, je to po mojej asistentke ďalšia pravá ruka dielne,“ hovorí riaditeľka. Súčasťou kolektívu je aj jediný muž Vladko, ktorý je galantný a pozorný ku všetkým kolegyniam aj napriek jeho mentálnemu postihnutiu.
Asistentka Janka Grúberová jedného dňa prišla, že chce v dielni pracovať – a zostala. Mária Kubová kolegyňu chváli: „Je veľmi zručná, kreatívna, pohotová, neustále sa zdokonaľuje, vzdeláva a hlavne – má ich všetkých rada. Bez nej by som to tu nezvládla.“
Janka Grúberová pre svoju operovanú chrbticu nesmie dvíhať ťažké veci a všetci v dielni to vedia a rešpektujú. Rovnako tak sa rešpektujú navzájom so všetkými svojimi diagnózami. Pani riaditeľke tykajú a volajú ju krásne – naša Majka.
Dielňa eviduje ďalšie žiadosti o prácu. „Máme však problém so získavaním zákaziek od firiem na akúkoľvek prácu. Spolupracujeme s firmou, ktorá vyrába kotly v regióne, odtiaľ máme najväčšie zákazky, ďalej vyrábame dekoratívne výrobky, pričom občas si nejaká menšia firma zadá na ne zákazku. Dielňa sa nedá rozšíriť, dokiaľ nebude práca,“ povie Mária Kubová a dodá, že v súčasnosti majú firmy málo práce pre svojich zamestnancov a nemajú možnosť dať ju chránenej dielni. „Evidujem niekoľko desiatok žiadostí od postihnutých ľudí, ktorí chcú pracovať“ doloží.
Občianske združenie Mikádo vzniklo v roku 2006 a na základe toho bola v roku 2008 založená chránená dielňa. „Bez výraznej pomoci mesta by nič z tohto nebolo možné. Okrem iného nám poskytlo budovy materskej škôlky- kotolňu a práčovňu , ktoré nám kompletne zrekonštruovalo,“ povie Mária Kubová a podotkne, že jej veľké poďakovanie patrí najmä primátorovi mesta Stanislavovi Chovancovi, ktorý podporuje celý projekt rozvoja chránenej dielne Mikádo v Skalici.
V roku 2008 prijali päť ťažko zdravotne postihnutých a hoci odvtedy pribudli ďalší, asistentky zostali len dve. „Nejako to zvládame. Teší nás, že patríme medzi prvých na Slovensku, ktorí dali šancu na prácu aj celoročne ústavovaným ľuďom,“ právom sa hrdí Mária Kubová.
