SKALICA. Stretnutie mladých roku 2007 so ženou, tetou Helou, ktorá prežila pochod smrti, bolo podnetom pre tvorivú dielňu nazvanú „Ľudské práva.“
Všetko dianie sa odvtedy stalo súčasťou programu premeny tradičnej školy na modernú. Žiaci i učitelia si striedavo kládli otázky i dávali odpovede. Rmútili sa i tešili, nové podoby šťastia hľadali na pozadí smútku.
Výklad historika Vladimíra Petroviča, výstava (Ľudské práva v zrkadle života Heleny Weinwurmovej), svedomie burcujúce zábery z koncentračných táborov.
Pani Helenka si ako čestný hosť zaspomínala na chvíle, keď prichádzala o zdravie i o šťastie stratou najbližších. Profesor Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry pripomína, že holokaust a prenasledovanie Židov sú zločiny, ktoré sa nesmú opakovať.
Pedagogičku skalickej školy Slavomíru Masrnovú delegovali ako jednu z 18 učiteliek zo Slovenska do Medzinárodnej školy holokaustu v Jeruzaleme. Aby posolstvo mohlo putovať ďalej. Umelecké výpovede z javiska putovali k srdciam divákov v sále. Trpko-bôľne spomienky i nové radosti mali spoločný cieľ - prebúdzať a upevňovať ľudskosť.
„Prišiel som poďakovať človeku... Svedkovia sú povinní, kým žijú, hovoriť o tom, čo prežili,“ apeloval profesor Mešťan a v tomto novom roku 5772 (podľa židovského kalendára) navrhol prijať ku klasickému desatoru ďalšie tri prikázania: „Nebuďte vrahmi,... nestaňte sa obeťami,... nebuďte iba pasívnymi pozorovateľmi,“ akých bolo v období pred 60 -70 rokmi väčšina.
Báseň Rudolfa Kehera venovaná pani Helene Weinwurmovej pripomínala: „Macochou si mi bola, moja rodná zem.“ Na druhej strane sa vôľa ženy nemlčať a svoju skúsenosť odovzdať iným stali posolstvami skalického podujatia. V osobe vnučky Miloty Weinwurmovej z Kanady sa tu americkou slovenčinou ozvalo akoby klíčiace nové človečenstvo:
„Každý z nás má v sebe príbeh, ktorý sa začal dávno predtým, ako sme sa narodili.“ Pýtajme sa v záujme ľudskosti, v úsilí o naplnenie a neobmedzovanie ľudských práv:„Čo je naozaj dôležité? Ako môžeme byť dobrými ľuďmi?“
