Komunisti sa v v 50-tych rokoch s nikým nemaznali. Do Jáchymovských baní netrpezlivo posielali tých, ktorí nechceli vstúpiť do družstva.
SENICA. V Leopoldove sa zišli bývalí politickí väzni z celého Slovenska. Dokonca až na dvakrát, pretože u nás existujú až dve podobné organizácie – Konfederácia politických väzňov, ktorej predsedá známy kňaz Anton Srholec a Zväz protikomunistického odboja. Druhú spomínanú vedie potomok šľachtického rodu Arpád Tarnóczy. Pod brány leopoldovskej pevnosti položili kvety a minútou ticha si pripomenuli tých, ktorí trpeli politickými represiami totalitného režimu a nedožili sa dnešného dňa. Krátky obrad najskôr v poslednú augustovú sobotu vykonali srholovci a v stredu ich nasledovali aj členovia protikomunistického odboja.
Dcéra roľníka - politického väzňa
Senicko-skalickú pobočku politických väzňov zo Zväzu protikomunistického odboja vedie Bernardína Sprušanská, dnes už pani na dôchodku. Do organizácie bývalých väzňov sa dostala pre svojho otca, obyčajného človeka, ktorý mal tú smolu, že z neho v päťdesiatych rokoch komunisti urobili exemplárneho kulaka. Štefan Zimka sa narodil v roku 1907 a bol obyčajným sedliakom. Ľudia o ňom vraveli, že ruky mal vyťahané od roboty – ako koniec koncov o každom poctivom roľníkovi, ktorý sa zodpovedne staral o svoje hospodárstvo.
Keď sa k moci dostali komunisti, tak ako mnohí iní ani Štefan Zimka nechcel ísť do družstva. Odmietal politických agitátorov. „Svoj majetok som nadobudol poctivo a nedám ho nikomu,“ vyhlásil na spoločnej schôdzi. Nová vrchnosť na neho nasadila človeka. Zakrátko skončil vo väzení. „Urobili to, aby zastrašili ostatných sedliakov, aby videli, čo všetko s nami komunisti stvárali za to, že otec nepodpísal,“ vraví Bernardína Sprušanská.
Vykonštruovaný trest v Jáchymove
Otec sa ocitol v parti 17 odsúdených, ktorých obvinili, že patria k Bielej légii a kujú pikle proti štátu. Počas procesu mu hrozila aj smrť, napokon si odsedel deväť z dvadsiatich vymeraných rokov. V 60-tych rokoch totiž prišlo uvoľnenie pomerov a amnestia. Ani amnestia však už nemohla napraviť zdravotné problémy, ktoré väzňovi Zimkovi spôsobila práca v jáchymovských uránových baniach. „Bol celý prežiarený,“ myslí si jeho dcéra. „Mal dva ťažké úrazy, zlomil si nohu a do rany sa mu dostalo vápno, z čoho bola otrava krvi. Neskôr prišiel aj infarkt. Otec umrel v roku 1985, ale celý život sa bál, mal problémy so spánkom, ťažko sa mu jedlo i pilo. To boli tie mindráky z basy. Od strachu sa človeku veru tak zovrie žalúdok, že ani glg vody nevypije.“
Samozrejme, na deťoch po politických väzňoch sa totalitný režim nezmyselne vybíjal. „Na školu som nemohla ani pomyslieť, ani vyučiť ani do roboty. To by ste museli zažiť tie časy, aby ste vedeli, aké to vlastne bolo. Vyučila som sa napokon za obchodníčku, ale veľmi prazvláštnym spôsobom, je to veru dlhý príbeh, nie na krátky rozhovor. Musím priznať, že ten pán, čo mi dobre poradil bol komunista, hoci ich nemám rada. Aj mamu chceli zavrieť, so sestrou nás vysťahovať do pohraničia, dom nám rozbúrali. Eštébaci ešte tri mesiace po otcovom zatknutí sliedili po našom dvore. Chceli zastrašiť ostatných sedliakov, aby videli, čo s nami stvárajú," zalovila v spomienkach pani Sprušanská.
