DOJČ. „Dobre ste sa obliekli do mlyna,“ víta ma jeho majiteľ Ivan Thebery. Význam jeho slov si uvedomím až ku koncu úžasnej prehliadky. Ivan Thebery predstavuje už štvrtú generáciu tunajších mlynárov.
Mlyn zobrali, dlhy im nechali
Mlyn najprv kúpil Ján Tomša, richtár zo Štefanova, a po ňom v roku 1883 Terézia Machata. Od nej ho odkúpil starý otec a neskôr zdedil otec súčasného mlynára.
„Mlyn nám vrátili po páde socializmu, preto som sa k nemu vrátil, inak by prepadol v prospech štátu. Dostali sme ho v pôvodnom stave, štát doňho nevložil ani korunu. No môj otec ho začal stavať v štyridsiatom deviatom roku, v päťdesiatom ho dokončil a so spätnou platnosťou mu ho po troch mesiacoch prevádzky zobrali. Krivdu urobili v tom, že keď si zobrali mlyn, mali si zobrať aj to, čo mal vypožičané v banke, ale to sme museli splácať, lebo inak by otca zavreli,“ spomína Ivan Thebery.
Po reštitúcii ako prvé omietol budovu a vymenil okná a strechu. „Iní hneď menili technológie, ale ja som to mal vymyslené inak. A všetko by išlo dobre, keby neprišli obchodné reťazce, ktoré likvidovali drobné pekárne a s nimi samozrejme aj nás. Tieto giganty určujú ceny tovaru. Cena múky klesla, nedala sa vyrobiť, pretože oni išli výrazne pod cenu. Zásadou nového zriadenia bolo aj je, že obchodu a podnikaniu sa brániť nesmie a oni mali väčší kapitál, tak si to mohli dovoliť,“ vysvetlí na margo ťažkého obdobia v podnikaní mlynár.
Krásny erb na priečelí budovy mlyna vypátral v archívoch. „Ide o starý znak mlynov z moravsko-slovenského pomedzia, no na slovenskej strane,“ podotkne.
Polstoročné zariadenia nahradia nové
„Pán Thebery, prosím vás, môžete mi to zopakovať?“ pýtam sa donekonečna mlynára, keď za jeho zaujímavého rozprávania kráčame hore mlynom. Mlyn Thebery síce neleží na samote u lesa, ale historky tunajšieho mlynára budete chcieť počuť vždy ešte raz, rovnako ako v známej filmovej klasike. Orchester vyše polstoročných mlynských zariadení hrá možno hlučnú, no skvelú muziku. Nádherné stroje odvádzajú svoju prácu a je radosť ich sledovať aj počúvať. Netušia, že spievajú svoju labutiu pieseň.
„Mlyn ideme zmodernizovať, vyžaduje si to naša práca a všetko, čo s ňou súvisí. Vy by ste tiež nejazdili na aute zo začiatku minulého storočia, nech by bolo neviem ako krásne, nestačilo by vám pre potrebný výkon,“ odpovie Ivan Thebery na otázku, či mu nie je ľúto zlikvidovať tento mlynársky skvost. „Nič sa nedá robiť, okolnosti si to vyžadujú. Veď dvadsať rokov melieme múku v podstate v múzeu a ide to ťažšie, rovnako ako keby vy ste denne jazdili na veteránovi .“
Vždy treba oddeliť zrná od pliev
Prehliadka mlyna začína na konci, dolu v expedícii, kde sa múka dáva zo síl do vriec. „Tu to onedlho bude vyzerať úplne inak, celý mlyn bude riadiť zariadenie z tejto miestnosti,“ ukazuje mlynár. Štart cesty miliónov zŕn je vo dvore. „K nám dovezú obilie autom. Vysype sa do koša, výťah ho vezme a odpraví do síl. Tam obilie uskladníme, Keď potrebujem z neho mlieť , tak ho vyskladníme do mlyna,“ rozpráva o úplnom počiatku vzniku kvalitnej múky Ivan Thebery.
Na sitách oddelia zrná od pliev a iných nečistôt. Obilie čistia suchou cestou. Potom ho musia znovu nakropiť, aby získali biele múky. „Voda vnikne tesne pod šupku zŕn a to keď my potom na valcoch stlačíme, tak šupka sa nerozbije na kúsky, ale zostane v celku. Z jadra získame krupice a čo zostane pripnuté na šupke dáme preč. Keď to na valcoch zošrotujeme, zmes putuje na sitá, kde sa preoseje. To, čo nám padne, už je múka, to dáme do múky, a zvyšok, čo ešte nie je múka, sa znovu melie niekoľkokrát tak, že valce k sebe približujeme a postupne to osievame. Všetka múka, čo sa nám preoseje, sa zamieša do síl a dá do vriec,“ vysvetľuje mlynár popri postupnom prechádzaní jednotlivých poschodí.
Mlyn pochádza z roku 1950, no zub času akoby toto zariadenie obišiel. Drevené časti sú z kvalitného jaseňa, ktorý bol dovezený až z Oravy. „Už sme jediní minimálne na Záhorí, ktorí melú týmto spôsobom. Kedysi bol mlyn vodný, dnes už ide len na elektriku, hriadele poháňa elektromotor. Tok Myjavy zregulovali, posunuli ho o tristo metrov ďalej,“ ukazuje z obloka Ivan Thebery.
Takzvané kabelky veľkou rýchlosťou prepravujú zošrotované zrná k preosiatiu. „Ochutnajte,“ otvorí jedno z drevených okienok Ivan Thebery a vytiahne z neho za hrsť bielej múky. Človek by neveril, ako skvele môže chutiť samostatná, čerstvo zomletá múka, až mu je ľúto prehltnúť. Na dôvažok tejto emócie mu najvyššie poschodie mlyna poskytne prekrásny výhľad až na šaštínsku baziliku.
Obilie ani múka neobsahujú chémiu
Všetky múky, ktoré produkujú v mlyne Thebery sú BIO výrobky. Pšenica a raž, z ktorých ich melú, nesmú byť hnojené umelými hnojivami, múka ani obilie sa nesmú chemicky ošetrovať. Momentálne produkujú niekoľko druhov múky zo špaldy: celozrnnú hrubú, polohrubú aj hladkú, celozrnnú krupicu, špaldovú múku hladkú aj polohrubú a špaldové otruby.
Ďalej vyrábajú ražnú aj pšeničnú celozrnnú múku hladkú a pšeničnú múku hladkú. „Aj robíme, aj prestavujeme,“ skonštatuje Ivan Thebery čím vysvetlí, prečo momentálne nevyrábajú pšeničnú múku hladkú špeciál pekársku a chlebovú bielu a tiež ražnú múku chlebovú T – 930, ktorú majú inokedy rovnako v ponuke. Nad kvalitou zomletej múky bdie prísne oko najvyššieho mlynára.
„V laboratóriu preskúmam vzorky z každej šarže. Zisťujem v nich hlavne bielkoviny, lepok, sedimentáciu, skrátka chcem vedieť, ako sa ten rožok, chlieb alebo zákusok bude javiť, ako naskočí, dopredu viem, čo bude cesto robiť, lebo keď nám sa to nejaví ako má, tak sa to nebude javiť ani tomu spotrebiteľovi,“ hovorí Ivan Thebery a dodá: „Už keď privezú obilie, vezmem z neho za hrsť a preskúmam ho. Do piatich minút viem povedať, či ho beriem, alebo nech si odvezú naspäť.“
Modernizujú aj pre svojich ľudí
„A tak nám ten mlyn klepká a klepká, až doklepká a my doklepkáme s ním,“ hovorí skúsený mlynár v najspodnejšej miestnosti mlyna, do ktorej sa vchádza po uzučkých točivých schodoch. Tu ukrýva Ivan Thebery historický poklad. Pod stolom vyčnieva kúsok starej turbíny a kolesa z čias, kedy mlyn fungoval ešte na vodný pohon.
„Potiaľto až siahala voda Myjavy,“ ukazuje vyše hlavy mlynár, „chcel som to takto zanechať na pamiatku. Budúcnosť je však pred nami a všetko čo idem s mlynom podniknúť, robím pre ľudí, mojich zamestnancov, zaslúžia si lepšie pracovné podmienky, aj ja som sa vždy mohol na nich spoľahnúť.“
Z mlyna Thebery sa odchádza ťažko. Napriek tomu s dobrým pocitom, že bolo možné uvidieť krásny historický skvost krátko predtým, než ustúpi modernejším technológiám. „To som rád, že ste mojím mlynom prešli ako správna mlynárka,“ smeje sa na konci prehliadky Ivan Thebery a veľavravne pozerá na spodky mojich tmavých nohavíc, ktoré sa belejú od múky. Tak už viem, ako sa obliecť do mlyna. Nevadí. Vôňa čerstvej múky z odevu vyplnila interiér auta a sprevádzala ma až domov.
Kvalitné jaseňové drevo tvorí väčšiu časť zariadení mlyna Thebery.
Takzvané "kabelky" veľkou rýchlosťou vynášajú múku k preosiatiu.
"Sem sa sám chodím rozprávať s mlynom," rozjíma Ivan Thebery.
V najspodnejšej časti ukrýva mlynár poklad v podobe starej turbíny a mlynského kolesa z čias, keď ešte mlyn pracoval na vodný pohon.
