Benka: Záhorácka nátura je veselá, bodrá a dobromyseľná

KOSTOLIŠTE. Významný maliar, grafik, ilustrátor, nadšený hudobník, husliar a esperantista Martin Benka sa narodil v Kostolišti neďaleko Malaciek 21. septembra 1888. „Rád maľujem hory a vrchy, ale najradšej mám ten rodný rovinatý kraj Záhorie,“ vyznal sa vo svojom poslednom rozhovore, ktorý poskytol Novému slovu niekoľko týždňov pred svojou smrťou.

Zomrel v malackej nemocnici 28. júna 1971 a pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine, kde je aj jeho socha.

Bol pyšný na rodákov z Kiripolca

Rodný dom Martina Benku stojí blízko hlavnej komunikácie, ktorá pretína Kostolište. V roku 1973 bol sprístupnený návštevníkom. „Som pyšný na svojich rodákov, že sa tak o Kiripolec starajú. Sám im rád pomôžem a rád sa tam vždy vrátim,“ povedal ďalej Benka vo svojom interview.

Práve jeho rodný dom sa v roku 2008 stal základným bodom pre revitalizáciu centra obce. Aj po svojej smrti teda zostal pevne vrastený do prostredia, z ktorého vyšiel, a svojou príťažlivou silou prispieva naďalej k rozvoju dedinky. V kostole zvečnil na oltárnom obraze patróna obce svätého Martina. V Spoločenskom dome je zriadená Benkova pamätná izba so stálou expozíciou jeho diel.

Správcom izby je Eduard Chmela, nadšený obdivovateľ a pamätník Martina Benku. „Spolu s deťmi sme sa rozhodli, že v rámci školského výletu navštívime Kostolište. Skontaktovala som sa preto s pánom Chmelom. Až pri jeho výklade som pochopila veľkosť osobnosti Martina Benku,“ povedala Anna Šeniglová zo Základnej školy v Sekuliach, ktorá do umelcovej pamätnej izby zavítala so svojimi žiakmi.

Uznávali ho za každého režimu

Martin Benka vychodil v rodnej obci ľudovú školu a po ukončení štátnej školy v Malackách sa stal maliarskym učňom v Hodoníne. Ako tovariš pracoval vo Viedni, ale túžil stať sa umelcom. Bol prijatý na štúdium u akademického maliara, krajinárskeho majstra Aloisa Kalvodu. Spolu s ním v roku 1910 po prvý krát vystavoval. V Prahe žil dvadsať rokov.

Po rozdelení prvej Československej republiky v roku 1939 odišiel na Slovensko do Martina. Keď ho o rok neskôr vymenovali za mimoriadneho profesora kreslenia na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, profesúry sa zakrátko vzdal a nasledujúce tri desaťročia sa v plnej miere venoval len umeniu.

Prvým skutočným ocenením Benkovho umenia bola strieborná medaila na svetovej výstave v Paríži v roku 1936 za osobitný prínos slovenského umenia pre modernú európsku maľbu. Martin Benka získal vďaka významu diela a zobrazovaným témam uznanie všetkých režimov, ktoré sa počas jeho života vystriedali na našom území.

V roku 1937 Štefánikovu krajinskú cenu, 1940 Štátnu cenu, 1963 Rád republiky za celoživotné dielo. V októbri 1953 bol ako prvý slovenský výtvarník ocenený titulom Národný umelec.

Pieseň roviny je poctou domovine

„U nás doma sú lúky. Vylezieš na strom a dovidíš až k rieke. Vidíš topole na brehu. Dokázal by som to namaľovať so zavretými očami,“ spomína vo filme Zastretý farebný svet, ktorý hovorí o umelcových začiatkoch. Martin Benka ako poctu rodnému kraju namaľoval obraz Pieseň roviny.

„Žiara slnka v ňom pretepľuje, osvetľuje celú šíru rovinu môjho domova. Mal som vždy pocit, akoby táto rovina dávala duši rozlet, akoby ju oslobodzovala, akoby uvoľňovala v človeku nadšenie. A veľa priestoru bolo i na to slnko, na teplo, svetlo, jar. Myslím si, že záhorácka nátura je veselá, bodrá, dobromyseľná – to z toho pocitu šíravy a svetla,“ vyjadril sa k svojmu dielu.

Väčšinu života strávil v Martine, no pred jeho koncom sa na niekoľko posledných týždňov vrátil k príbuzným do svojho rodiska. „Moja láska k rodnému kraju neustále rastie, ako roky pribúdajú, ona sa zväčšuje. Je to večná istota, je to prameň sily a je to kút, kde ťa ľudia poznajú, poznali už tvojich rodičov a dedov, a preto ti všetko odpustia a vždy ťa privítajú,“ zneli umelcove slová krátko pred smrťou.

Benkove dielo patrí do zlatého fondu výtvarných dejín. Národu zanechal takmer desaťtisíc výtvarných diel a približne rovnaký počet jednotlivín vo vzácnej písomnej a literárnej pozostalosti, ktoré sú z väčšej časti uložené v depozitoch Slovenského národného múzea – Etnografického ústavu v Martine. Vystavoval po celom svete. Jeho obrazy sú trvalou súčasťou viacerých domácich a zahraničných múzeí a galérií a majetkom súkromných zberateľov umeleckých diel.