Učivo o meru ôsmych rokoch a štúrovcoch neminulo v škole asi nikoho. V študentskom veku sa však málokto zamyslel nad tým, že o významné činy sa zaslúžili hrdinovia, ktorí žili obyčajné ľudské životy. Patril medzi nich aj Jozef Miloslav Hurban.
HLBOKÉ. Na Záhorí v obci Hlboké vyše štyridsaťpäť rokov pôsobil jeden z najznámejších mužov slovenských dejín 19. storočia Jozef Miloslav Hurban.
Pamätná izba bola v obci zriadená v roku 1967 pri príležitosti 150. výročia narodenia tohto buditeľa slovenského ľudu, spisovateľa, novinára, politika a kňaza.
Nachádza sa v nej množstvo vecí spojených so životom Hurbana a podrobne je tu zdokumentovaný celý jeho život. O vznik pamätnej izby sa zaslúžil evanjelický farár Juraj Chochol, ktorý v tom čase pôsobil v Hlbokom. V súčasnosti izbu spravuje obec.
Tunajšia sprievodkyňa Vilma Tomášová je dobrou znalkyňou Hurbanovho života. Návštevníkov sprevádza aj po dedinke, ktorou dlhé roky viedli Hurbanove kroky.
Udalosti z jeho života vie podať naozaj pútavo. Mnohé historky sa zachovali len vďaka ústnemu podaniu miestnych obyvateľov.
O Hurbanovi snívali brezovské dievčatá
Ako dátum narodenia Jozefa Miloslava Hurbana sa oficiálne uvádza 19. marec 1817, no na pôvodnom náhrobnom kameni v rohu historického cintorína v Hlbokom je uvedený 17. marec 1817.
„Devätnásteho mohol byť notárom zapísaný do matriky, my však ako deň jeho narodenia takisto uvádzame tento dátum,“ začne svoje rozprávanie Vilma Tomášová.
Rodák z Beckova prišiel do Hlbokého z neďalekej Brezovej, kde po skončení štúdia pôsobil ako kaplán.
„Brezovskí tatkovia boli neraz nahnevaní, ich dcéry sa za ním doslova bláznili. Hurban bol vtedy veľký krásavec, ktorý navyše svojím džentlmenským správaním nechtiac pomútil hlávky mnohým brezovským dievčatám,“ hovorí sprievodkyňa.
Skutočne - na podobizni z tej doby je Hurban na nepoznanie, Žiaden bradatý, vlasatý chlap, na akého sme boli zvyknutí z učebníc, ale vystrihaný, oholený mladý muž s priamym pohľadom.
Počas pôsobenia na Brezovej Hurban najčastejšie navštevoval Sobotište. Tu sa nemalou mierou zaslúžil o prvé divadlo hrané v slovenčine. Hlavnú ženskú rolu vtedy stvárnila Anna Jurkovičová, prvá profesionálna slovenská herečka.
Dovtedy aj ženské úlohy hrávali muži.
V roku 1843 v obci zomrel farár. Hlbočania požiadali Jozefa Miloslava Hurbana, aby prišiel na faru do Hlbokého.
Ten ich pozvanie prijal, v tom istom roku sa presťahoval do obce a pôsobil tu až do svojej smrti.
Prvou významnou schôdzou na fare v Hlbokom bolo pamätné stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorí sa tu dohodli povýšiť stredoslovenské nárečie na spisovný jazyk Slovákov. Štúr býval odvtedy v Hlbokom častým hosťom.
„Na veľkej hlbockej fare však bolo smutno samému mužovi. Preto po dvojročnom pôsobení u nás požiadal o ruku práve Aničku Jurkovičovú,“ pokračuje v rozprávaní Vilma Tomášová.
Avizovanej svadbe však predchádzali viaceré udalosti, ktoré mohli sobáš dvoch zaľúbencov vážne ohroziť.
Najlepší kamarát so svadbou nesúhlasil
Syna evanjelického farára z Beckova rodičia vychovávali v slovenskom duchu.
Hurban počas štúdia na gymnáziu v Trenčíne, ako sám píše vo svojich pamätiach, podstúpil potupu od rôznych ľudí, najmä profesorov za to, že nevedel plynule hovoriť po maďarsky.
Módou mládeže 19. storočia však bolo pomaďarčovanie a aj sám Hurban tejto móde nachvíľu podľahol - počas štúdia na evanjelickom lýceu v Bratislave.
Krátko na to sa však stretol s Ľudovítom Štúrom a jeho priateľmi, ktorí ho pritiahli do Spoločnosti česko-slovanskej.
Počas národnej slávnosti na hrade Devín 24. apríla 1836, kde mladučký 19-ročný Hurban získal slovanské meno Miloslav, si štúrovci sľúbili, že celý svoj život obetujú slovenskému národu a nikdy sa neoženia.
Hurbanove zásnuby boli teda do určitej miery prekvapením. Svoj zámer oženiť sa so slečnou Jurkovičovou spolu s pozvánkou na svadbu adresoval aj Ľudovítovi Štúrovi.
„Keď Štúr dostal od Hurbana pozvánku na sobáš, veľmi sa nahneval, že Hurban porušuje sľub, ktorý si dali na Devine. Údajne sa vyjadril, že ide kamarátovi na kar. Okamžite sa vybral do Hlbokého, aby priateľa od svadby odhovoril,“ hovorí pani Vilma.
Štúr však priamo v obci uvidel, že jeho snaha je už márna. Na svadbu bolo všetko pripravené, svadobné šaty ušité.
„Ľudovít sa s rozhodnutím nášho pána farára musel zmieriť, ba dokonca jeho starší brat Karol Štúr, modranský farár, zosobášil Jozefa a Aničku v kostole v Sobotišti.
V manželstve sa narodilo deväť detí, najznámejším je najstarší syn, básnik a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský, ktorý sa narodil na našej evanjelickej fare v roku 1847. O rok neskôr tu prišla na svet dcéra Božena, matka básnika Vladimíra Roya,“ pokračuje sprievodkyňa.
Pálenku vyjedali z taniera
V Hurbanových začiatkoch na hlbockej fare vládlo v dedine a okolí veľké pijanstvo. Nový farár prikázal všetkým, ktorí chudobu a žiaľ utápali v alkohole, priniesť do kostola na omšu poháre, z ktorých pijú.
Tam musel každý pred oltárom roztrieštiť ten svoj o dlážku a sľúbiť, že už nikdy viac nebude piť.
„Raz večer sa Hurban prechádzal Hlbokým, keď zrazu zbadal cez okienko jedného domu čudnú vec. Vošiel dnu a čo nevidí: - rodina sedela za stolom a z veľkého taniera lyžicami svorne vyjedala pálenku! Poháre rozbili, na svätej pôde sa zaprisahali, že nebudú piť, nuž teda alkohol jedli!“ rozpráva Vilma Tamášová.
Roky života hlbockého farára a prvého predsedu Slovenskej národnej rady, ktorá po prvý raz zasadala v revolučných rokoch 1848-49 na neďalekej Myjave, však nepriaznivo poznamenali búrlivé spoločenské udalosti.
Hurban vymenil pero za meč, básnické slová za povely. Keď bol na neho vydaný zatykač, Hlbočania sa ho museli vzdať na verejnej schôdzi.
„Pred farou bola dokonca postavená šibenica, ktorú neskôr preniesli niže obce, do Surovinského poľa, kde na výstrahu obesili čáčovského richtára Martina Bartoňa a ďalších troch hurbanovských vzbúrencov.
Do našej obce počas revolúcie prísť nemohol, ale keď už tu bol a obec obkľúčilo vojsko, snažil sa ujsť preoblečený za drotára či smoliara.
Jeho manželka sa skrývala v obci Rusava v okrese Kroměříž a na Brezovej. Celý ich majetok bol zničený,“ rozpráva o smutných udalostiach sprievodkyňa.
Po potlačení povstania sa Hurban venoval náboženskej spisbe. Za knihu Náuka náboženstva kresťanského mu Lipská univerzita v Halle udelila čestný doktorát.
Od tejto doby sa na verejných listinách podpisoval ako doktor. Na Hurbana bol zatykač vydaný trikrát. Štvrtého súdneho procesu sa už zúčastniť nemohol. Zomrel na degeneráciu srdcového svalu 21. februára 1888.
Jedno telo, dve mohyly
Na kraji hlbockého historického cintorína stojí starý pomník.
„Hlbočania chceli svojho človeka pochovať uprostred cintorína, kde vykopali jamu. No senický hlavný slúžny sem vyslal vojsko a vydal rozkaz túto jamu zahrabať.
Jozefa Miloslava Hurbana mohli pochovať ako pansláva iba na potupnom mieste v kúte cintorína. Keďže Hurbanovci boli celý život prenasledovaní a všetok ich majetok bol zničený, manželka mu nemala dať za čo zhotoviť dôstojný náhrobok.
Vďační Slováci naň vypísali zbierku a za osemstopäťdesiat zlatých mu dali urobiť tento,“ ukazuje na starý pomník Vilma Tomášová.
K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.
Po vojne, presnejšie v roku 1948, pri príležitosti storočnice Hurbanovského povstania, mu slovenský národ nechal postaviť mohylu, ktorú navrhol architekt Dušan Jurkovič.
Mohyla zo spišského travertínu je vysoká dvanásť metrov. Hurbanove telesné pozostatky boli zo starého hrobu v rohu cintorína exhumované a uložene do novej mohyly, ktorú mu postavili presne na tom mieste, kde už mal raz vykopaný hrob – uprostred cintorína.
Na evanjelickej fare je umiestnená pamätná tabuľa i busta Svetozára Hurbana Vajanského. „Keď si človek predstaví, kto tu kráčal pred nami, je právom hrdý. Obzvlášť keď si uvedomí, čo Hurban a štúrovci nezištne robili pre nás všetkých,“ povie na záver rozprávania Vilma Tomášová.
Hlbočania sú veľmi pyšní na osobu Jozefa Miloslava Hurbana, aj na dejiny, ktoré sa písali v ich obci.
V dedine má od tých čias tradíciu divadelný spolok, ktorý nesie meno Jozefa Miloslava Hurbana.
