ŠTEFANOV. Podsvietený kostol na návrší sa zdal byť predzvesťou pokojného večera. V centre dediny to však vyzeralo inak. Spev a rušná vrava naznačovali, že v Štefanove fašiangová zábava ešte neskončila. „Pochovať u nás basu skôr, ako je s kostolným poriadkom? Neexistuje!“ dušuje sa maškara s dlhými čiernymi vlasmi.
„Janovi nechceli dať v robote dovolenku!“ rozhorčuje sa ďalšia, „musela prísť prípravárka a vysvetliť majstrovi, že fašiang je v Štefanove štátnym sviatkom.“
Masky, v obci zvané „herivašci“, chodili celý deň po dedine. Večer sa ich pred kultúrnym domom zišlo už len pár.
„Pjet dní nijak“, ako fašiangové veselie od piatku do utorka pred Popolcovou stredou v Štefanove príznačne volajú, prišlo do úspešného finále.
Večerná zábava bola poslednou možnosťou tancovačky pred začatím štyridsať dní trvajúceho predveľkonočného pôstu.
Turecký šík narukoval v plnej paráde
Kapelník ešte ani nemávol taktovkou a už sa na parkete zvŕtali niekoľké páry. „Hrajte!“ zvrieskol nedočkavý tanečník a v priebehu chvíle tancovalo všetko, čo malo zdravé nohy.
Pani Oľga v červenom klobúčiku krepčila so štamperlíkom v ruke. Po chvíli pootvorila dvere od kuchynky a ukázala na pripravenú basu, ktorá ležala na dlhom stole prikrytá dvomi smútočnými vencami.
„Jeden som si požičala priamo na cintoríne,“ prezradí. Aj máry sem priviezli z domu smútku, basa musí mať veľkolepý pohreb. Z diaľky sa začal ozývať rytmický pochod so spevom.
„Tureckí vojaci prišli do kultúrneho domu zatancovať záverečné „kolečko“,“ vysvetľuje Ján Jankovič, ktorý sa tradícii fašiangu v obci venuje desiatky rokov.
Do veľkej sály napochodovalo niekoľko šuhajov v rovnošatách - biele košele, červené nohavice pod kolená, červené čiapky – vojenské lodičky.
Ružovú a modrú stuhu cez hruď a okolo pása zdobila vetvička čerstvo odrezaného asparágusu. Čierne čižmy popoťahovali po dlážke a uprostred veľkej sály urobili kruh.
Do jeho stredu sa postavil kapitán v modrej uniforme. Cifroval za spevu svojich vojakov, pritom mával do rytmu kapitánskou šabľou. Vojaci držali v rukách čaše s červeným vínom.
„Symbolická spomienka na časy, kedy mladých chlapcov verbovali Turci, má v dedine dlhodobú tradíciu,“ vysvetľuje Ján Jankovič.
Keď vojaci na čele s kapitánom vypochodovali zo sály, na parket sa vrátili tancachtiví účastníci fašiangovej zábavy.
Symbol veselia a zábavy skonal
Krátko pred polnocou nastala v kultúrnom dome zvláštna atmosféra. Tancujúci uvoľnili parket smútočnému sprievodu. Staré baby – plačky, v skutočnosti mladé dievčatá odeté v čiernom, náročky rumádzgali a nariekali. Za tureckým kapitánom viezli štyria Turci na márach nešťastnicu basu.
Keď sprievod trikrát obišiel sálu, prišlo na čítanie žalmov. Každý hriešnik z obce bol verejne menovaný. Podľa toho sa potom delila krava: „Ocas starostovi, z rici kus masa Oline...“ „Farál“ a „rechtor“ odspievali smútočnú reč za basou: Olóres Dolóres, naučá ťa v pekle móres...“
FOTO: AUTORKA
Všetci začali trúchliť za odchádzajúcim veselím. Smútočný obrad končil slovami: „Rozžehnajme sa s tým drevem, uložme ho s pokojem a od takého spočívaňá, na Velkú noc dovidzeňá.“ Sprievod s nebožkou basou za tónov smútočného pochodu opustil tanečnú sálu.
Predtým „farál“ viacerým prítomným namaľoval na čelo čierne krížiky prstom od sadzí. Muzikanti začali skladať nástroje. „Hladným ponúkneme už len slané haringy,“ hovorí pani Hyžová, pravidelná účastníčka fašiangových zábav. Začal sa prísny pôst. Ľudia v sále sa ešte v tichu rozprávali, nikomu sa nechcelo ísť domov.
Mladí sa tradíciám nebránia
V Štefanove dodržiavajú fašiangové zvyklosti naozaj striktne. Počas „pjet dní nijak“ je ťažko v obci pochodiť s čímkoľvek. Dospelí si berú dovolenky, deti sa takmer neučia, alebo si vybavia ospravedlnenky priamo na obecnom úrade.
Všetci žijú fašiangovým veselím, ktoré tu má vyše storočnú tradíciu. Fašiangové zvyky sú doménou mladých ľudí.
„Je to pre slobodných, áno, lenže ani my sa stále nevieme s fašiangom rozlúčiť. Treba si zbudovať dobrú masku, v ktorej vás ani vlastná žena nespozná, a poď ho skákať po dedine!“ usmieva sa otec dvoch detí Peter Beňa.
Fašiangové tradície si v Štefanove odovzdávajú z generácie na generáciu. Tá nastupujúca sa obecným zvyklostiam nebráni, naopak. Najväčšieho sviatku v obci sa zúčastňujú aj bývalí rodáci.
„Priama účasť na fašiangových slávnostiach v Štefanove je pre mňa cťou,“ veľavravne sa vyjadril jeden z nich.
