Keď otriasla svetom tragédia černobyľskej jadrovej elektrárne, vtedajšie Československo patrilo medzi prvé krajiny, ktoré sa rozhodli pomôcť pri odstraňovaní následkov havárie. Väčšia skupina týchto ľudí našla nové domovy v Holíči.
HOLÍČ. Proces návratu sa pre holíčskych Černobyľcov začal v roku 1993, kedy do Rovenskej a Volyňskej oblasti vycestovala pracovná skupina z Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Navštívila mestá Rovno (Rivne), Dubno, Luck a ich okolie, odkiaľ pochádzajú.
V tieni obrovskej tragédie, o ktorej boli málo či klamlivo informovaní, nebolo jednoduché opustiť domovy. Museli vyriešiť veľa formalít. Okrem žiadostí sovietskych občanov slovenského pôvodu o trvalý pobyt v Slovenskej republike bolo potrebné dodať výpis z registra trestov Ukrajiny, doklad o vyšetrení na HIV – AIDS a krátky životopis – všetko preložené do slovenčiny.
Taktiež museli predložiť kópiu dokladu o pôvode zo Slovenska, rodný list, krstný list, prípadne výpis z matriky, sobášny list a rodné listy členov rodiny.
Túžba vrátiť sa prekonala všetky prekážky V rokoch 1995 až 1996 prišlo do Holíča osemnásť rodín z černobyľskej zóny. Išlo aj o rodiny s deťmi. So svojimi príbuznými na Slovensku boli v neustálom spojení a ich rodičia neraz hovorili o tom, že sa jedného dňa vrátia do rodnej vlasti.
Tragédia donútila Černobyľcov opustiť svoje domovy. FOTO: (R) Objavili sa však aj problémy s adaptáciou do slovenskej spoločnosti. Presídlenci z prvých turnusov mali väčšiu šancu zamestnať sa ako tí neskorší.
Najpálčivejším problémom bola skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky udelila Černobyľcom iba trvalý pobyt na svojom území, na rozdiel od vlády českej, ktorá svojim presídlencom uznala české občianstvo takmer okamžite.
Dnes je už situácia iná. Galina Dvorecká, zamestnankyňa sociálnoprávneho oddelenia na Mestskom úrade v Holíči, hovorí:
„Sme tu už šestnásty rok. Všetci sme zamestnaní a všetci máme slovenské občianstvo, čo nám veľmi pomohlo práve pri hľadaní práce. Už sa necítime ako cudzí a nepociťujeme takú túžbu vrátiť sa späť ako tesne po presídlení.
Na Slovensko prišli právnici, lekári, inžinieri. Po piatich rokoch nám na základe našich žiadostí uznali vysokoškolské diplomy a preto takmer všetci pracujeme vo svojom odbore. Zvykli sme si aj na cestovanie za prácou, lebo doma sme pracovali tam, kde sme žili".
Do jednej tretiny kamióna Sťahovanie ako také nie je jednoduchá a príjemná záležitosť, čo potom presídlenie z milovaného rodiska do celkom nového štátu. Každý si mohol vziať len veci, ktoré sa zmestia do jednej tretiny kamióna. Vrátane nábytku.
Černobyľcom počas presídľovania veľmi pomáhal migračný úrad.
„Títo ľudia s nami chodili na úrady práce, pomáhali nám nájsť si robotu, zabezpečili nám zdravotnícku starostlivosť - pravidelné prehliadky u lekára i byty. Dostali sme pôžičky na ich kúpu, aj na zariadenie domácností. Niektorým boli pridelené mestské byty, iným družstevné, tí ich budú splácať dvadsať rokov. Časom sme sa zariadili a zbudovali si nové domovy," pokračuje vo svojom rozprávaní pani Galina.
V Holíči privítali svojich nových obyvateľov s podanou pomocnou rukou.
„Pamätám si, ako sme boli prijatí v zasadačke mestského úradu. Všetky problémy, s ktorými sme sa obrátili na vedenie mesta, boli väčšinou priaznivo vyriešené. Musím povedať, že ústretovo sa k nám správajú i obyvatelia Holíča. Už nás poznajú."
Pribudli deti aj vnúčatá Dnes majú už viacerí z holíčskych Černobyľcov, ktorí prišli do našej vlasti ako deti, vlastné rodiny. Žijú v zmiešaných manželstvách nielen so Slovákmi, ale aj s Čechmi.
Na Slovensku sa černobyľcom narodilo už veľa detí, v Holíči sa pýšia dokonca šiestimi vnúčatami. Holíčski Černobyľci sa stretávajú predovšetkým v kostole počas ich pravoslávnych sviatkov, ktoré slávia podľa juliánskeho kalendára.
Okrem miestnych ukrajinských rodín neraz prídu príbuzní z Prievidze, Topoľčian či Hodonína.
Veľkonočné sviatky dokonca prebiehajú úplne ako doma na Ukrajine, nechýba slávnostná ranná bohoslužba – utreňa, ani svätá liturgia na oslavu Kristovho zmŕtvychvstania.
Stretávajú sa tu aj na Vianoce, ktoré takisto slávia podľa juliánskeho kalendára. Mesto Holíč poskytlo pravoslávnym veriacim kostolík – Kaplnku sv. Floriána, kde bývajú liturgie pravidelne.
Galina Dvorecká je v kontakte so Združením Tarasa Ševčenka, ktoré pôsobí v Bratislave a usporadúva pre svojich rodákov výročné akcie, výstavy, plesy a divadelné predstavenia v rovnomennom divadle. „Svoju kultúru i tradície si zachovávame, ale slávime už aj slovenské sviatky, všetko je to poprepletané," hovorí.
Cítia sa ako doma Holíčski černobyľci pravidelne navštevujú svojich príbuzných na Ukrajine. Mnohí tam ešte majú rodičov. Mladí prišli na Slovensko, lebo sa im črtali lepšie možnosti, starí zostali doma.
Presídlenci by sa chceli o svoje mamy a otcov postarať, zobrať si ich na starobu k sebe. Proces presídľovania bol však v roku 1999 pre nedostatok finančných prostriedkov zastavený.
Na ukrajinskej Volyni zostalo čakať a dúfať približne dve tisíc zaregistrovaných žiadateľov – teritoriálnych Slovákov, ktorí prejavili záujem o organizované presídlenie.
V rokoch 1999 – 2001 sa na Slovensko presídlilo ešte niekoľko ďalších reoptantov, prevažne blízkych príbuzných tých, ktorí už na Slovensku žili a mali vhodné bývanie, prípadne im bývanie vedeli zabezpečiť.
Títo sa presídľovali individuálne a na vlastné náklady. Je potrebné zdôrazniť, že presídlenie Černobyľcov v 90. rokoch 20. storočia sa uskutočňovalo v období zložitej transformácie slovenskej spoločnosti spojenej so vznikom samostatnej Slovenskej republiky a novým politickoekonomickým smerovaním krajiny.
Po presídlení z Ukrajiny tu pre Černobyľocov začínal nový život. Pre väčšinu v takmer neznámej materskej krajine, ktorú nikdy predtým nenavštívili.
V Kaplnke sv. Floriana sa schádzajú pravoslávni veriaci. FOTO: AUTORKA
Mnohí museli prekonať obdobie „popresídleneckej" fázy, zorientovať sa v novom prostredí, vyrovnať sa so stratou priateľov, zvládnuť jazykový hendikep, prispôsobiť sa zvykom, pracovnému prostrediu a celkove sa adaptovať v novej spoločnosti.
„Prekonali sme toho dosť. Pomáhame jeden druhému, ako sa dá, ale našli sme oporu už aj medzi Slovákmi. Deti majú veľa kamarátov v škole. Cítime sa ako doma," skonštatuje na záver pani Galina.
Na Slovensku žije takmer 1300 presídlencov Presídlenci boli obyvatelia Ukrajiny slovenského pôvodu a ich rodiny. Do bývalého Sovietskeho zväzu odišli v roku 1947. Usadili sa v regiónoch neskôr postihnutých černobyľskou jadrovou haváriou. Proces ich presídlenia bol ukončený v roku 1999.
V súčasnosti žije na území Slovenska takmer tisíc tristo presídlencov. Na začiatku procesu presídľovania vyslovil vtedajší prezident Československa Václav Havel známu vetu: "Všichni mají zpět domú dveře otevřené".
Otvorené dvere domov zostali, podmienky návratu sa zmenili. Hovorí o nich Vladimír Caban, riaditeľ Odboru migrácie a integrácie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
„Proces ako taký sa uskutočnil ešte na základe uznesenia federálnej vlády. Celá jeho praktická realizácia v rámci Slovenska bola na Migračnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, hoci pôvodným organizátorom presídlenia malo byť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.
Išlo o jednorazovú, dôkladne zrealizovanú akciu. Migračný úrad týmto ľuďom veľmi pomáhal. Zabezpečil im dopravu, ubytovanie, zamestnanie. Všetci sa výborne adaptovali, pretože sa adaptovať chceli.
Momentálne sa nezvažuje, že by sa proces za podobných podmienok znovu realizoval, čo ale nikomu nebráni v návrate do krajiny svojich predkov.
Keďže ide o našich ľudí a ich potomkov, ktorí kedysi museli odísť a teraz sa chcú vrátiť domov, je k nim Migračný úrad obzvlášť ústretový a všetci tu nájdu pochopenie. Doložiť vierohodné podklady k tomu, že sú pôvodom Slováci, určite nie je problém.
Môžu prísť napríklad aj ako študenti či za prácou a jednoducho získať prechodný pobyt, následne trvalý pobyt a napokon aj štátne občianstvo."
